S komisárkou pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzanou Stavrovskou sme sa stretli pár dní pred Vianocami. Namiesto kapustníc a punčov sme však v rozhovore hneď vhupli do pracovnej hektiky.
Čo vás v týchto dňoch zamestnáva?
„V decembri sú to neraz nielen dni, ale aj noci. Do posledných dní roka sa nám sústredilo viacero okrúhlych stolov, konferencií a výjazdových dní. Začiatkom decembra sme stihli aj monitorovaciu činnosť. Zároveň potrebujeme uzavrieť rozpočet.“
Jedným zo zaujímavých ukazovateľov môže byť aj množstvo najazdených kilometrov zamestnancov Úradu…
„Priemerne ročne s jedným autom najazdíme okolo 40 000 kilometrov naprieč celým Slovenskom. V Úrade pritom nemáme pracovnú pozíciu šoféra, jazdia tí, ktorí majú vodičský preukaz. V uplynulom roku nám zároveň prišlo najviac podnetov. Vyťažení sme boli aj ako členovia rôznych pracovných skupín pri príprave legislatívy.“
V týchto dňoch zarezonovali vaše zistenia z Detskej psychiatrickej liečebne Hraň pri Trebišove, kam sa vraciate opakovane.
„Urobili sme tam kontrolu plnenia uložených opatrení. So zariadeniami komunikujeme aj priebežne. Pravidelne nám hlásia, v akom stave je plnenie jednotlivých opatrení. Žiaľ, vo viacerých zariadeniach sme pri opätovnej návšteve zistili, že opatrenia zrealizované neboli. Snažíme sa preto neustále komunikovať a vysvetľovať. Do zariadení prichádzame veľakrát aj v kombinovanom tíme podľa dvoch dohovorov. Jedným je Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, druhý je Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu. Ak ste sa pýtali na Hraň, tam sme monitoring urobili v decembri roku 2023. Vrátili sme sa tam teda po roku a s radosťou môžem skonštatovať, že uložené opatrenia na skvalitnenie a sfunkčnenie pobytu detí v liečebni sú reálne napĺňané. Zariadenie má výborne vybudované wellness s bazénom a saunou, ale predtým tam deti pravidelne nechodili. Nemali prístup k telefónom a ani nechodili na vychádzky mimo zariadenia. Málo a zle sa spolupracovalo s rodinami detí. Nová primárka však robí veľké zmeny k lepšiemu.“
Môžeme uviesť aj príklady z iných zariadení?
„Áno, ale nie všetky príklady sú, žiaľ, takéto pozitívne. Kontrolovali sme jedno zariadenie pre seniorov, kde situácia nie je dobrá. Po opakovanej návšteve a vysvetľovaní je však pani riaditeľka naklonená komunikácii a určitým zmenám. Po návšteve zvyčajne vypracujeme správu a tú zašleme zariadeniu. Čakáme na odpoveď a potom správu zverejníme na našom webe. Je tam jedno zariadenie, ktoré nás veľmi milo prekvapilo. Pani riaditeľka si najprv nevedela predstaviť, že by tam boli otvorené dvere. Myslela si, že by klientky začali z areálu utekať. Zistila však, že sa to nedeje. Naopak, klientky sa tam cítia ako doma a rady sa vracajú.“
Aké bývajú časté nedostatky v domovoch seniorov, na ktoré upozorňujete a ktoré sa snažíte vašimi opatreniami odstraňovať?
„Najvypuklejším sa zdá byť porušovanie intimity. Ak je klient odkázaný na lôžko, tam sa robí aj hygiena. Naposledy sme v jednom psychiatrickom zariadení zažili vykonávanie hygieny pri otvorených dverách. Personál vôbec nezaregistroval, že by tam bol nejaký problém súvisiaci s ochranou súkromia. Hygienické úkony dokonca robili za prítomnosti ostatných pacientov, bez použitia paravánu na oddelenie intímnej zóny. Zároveň vo viacerých zariadeniach chýbajú aktivity, z ktorých by si mohli klienti vybrať. Tie pritom považujeme za mimoriadne dôležité, pretože prispievajú k rozvoju kognitívnych schopností, ale aj k začleňovaniu ľudí do kolektívu.“
Čím by sa tieto zariadenia mali riadiť okrem dvoch dohovorov, ktoré ste už spomenuli?
„Pokiaľ ide o zariadenia sociálnych služieb, týkajú sa ich štandardy zo zákona o sociálnych službách z roku 2008. Nie je to žiadna neznáma. Ide len o to, nakoľko tieto štandardy zvládajú. Dobre sa spolupracuje s tými zariadeniami, ktoré sú ochotné vzdelávať sa. Tento rok sme rozbehli vzdelávacie stretnutia, kde im odovzdávame skúsenosti z našich monitoringov.“
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny pripravilo reformu posudkovej činnosti. Zohľadnené v nej boli aj vaše pripomienky…
„Táto legislatívna zmena súvisí s plánom obnovy. Upozorňovali sme najmä na to, aby ľudia, ktorí požiadajú o pomoc štátu, nemuseli čakať neprimerane dlho. Posudková činnosť sa sústredila na úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Tvoriť sa budú dva posudky, jeden sociálny a jeden zdravotný. Z toho sa bude robiť komplexný posudok. Keď už je posudok vypracovaný, rozhodnutie o jednotlivých nárokoch, o ktoré sa človek zaujíma, je už bezodkladné. Toto sa nám v rokovaní s ministerstvom podarilo presadiť. Zároveň sme upozorňovali na niektoré zdravotné postihnutia, ktoré zo zákona pôvodne vypadli.“
Ako ste už povedali, v roku 2024 vám prišlo najviac podnetov v histórii. Dá sa to chápať tak, že je stále viac vecí v neporiadku, alebo je to skôr dôsledkom väčšieho povedomia ľudí o vašom fungovaní?
„Verím, že ľudia stále viac vnímajú možnosť domáhať sa podpory zo strany štátu a brániť sa, ak im podpora nie je priznaná. Samozrejme, môže to súvisieť aj s tým, že ľudia o našom Úrade vedia viac. Od roku 2017 robíme výjazdové dni po Slovensku, kde sledujeme, ako žijú ľudia so zdravotným postihnutím v regiónoch. Tento rok sme v rámci výjazdov navštívili už päťdesiate mesto. Dôležité je pre nás nadviazať spoluprácu s mestami a oboznámiť ich s našou činnosťou. Spoznávame subjekty, ktoré v meste pôsobia, či už orgány verejnej správy alebo mimovládne organizácie. Následne sme k dispozícii obyvateľom – prijímame podnety a poskytujeme poradenstvo.“
Každoročne predkladáte svoju správu do Národnej rady Slovenskej republiky. V roku 2024 sa po prvýkrát stalo, že ju parlament nevzal na vedomie. Presnejšie, väčšina poslancov sa pri hlasovaní zdržala. Prečo sa to podľa vás stalo? Dostali ste nejaké vysvetlenie?
„V decembri 2024 som ukončila deviaty rok svojho pôsobenia vo funkcii komisárky. Správu predkladáme vždy k 31. marcu. Najprv je prerokovaná vo výboroch (v sociálnom, zdravotníckom aj ľudskoprávnom) a nakoniec v pléne. Správa bola vždy prijatá poslancami naprieč celým spektrom. Neviem, čo sa stalo tentokrát. Všetky tri výbory dali odporúčanie, aby poslanci vzali správu na vedomie. V pléne nezazneli žiadne výhrady, nikto nehovoril o nedostatkoch v našej práci. Práve naopak, niektorí poslanci sa vyjadrovali v superlatívoch a ďakovali za našu prácu. Hoci som kontaktovala poslanecké kluby, dodnes som nedostala odpoveď, prečo sa poslanci vládnej koalície až na dve výnimky hlasovania zdržali.“
Má toto hlasovanie nejaké praktické dôsledky pre vaše fungovanie?
„Neprijatie správy v parlamente nám v ďalšej činnosti nebráni. Je to skôr určitý signál, ktorý nevieme dešifrovať. Výbor OSN pre osoby so zdravotným postihnutím sleduje implementáciu záväzkov, ku ktorým sa Slovenská republika zaviazala ratifikáciou Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. V roku 2026 má byť prerokovaná druhá hodnotiaca správa o plnení dohovoru. V tomto kontexte je vážnym problémom, že Slovenská republika neprijala správu komisárky. Výbor o tom budem musieť informovať.“
Už tretí rok organizujete kampaň na zviditeľnenie ľudí so zdravotným postihnutím pod názvom Aj my sme tu, v rámci ktorej rôzne osobnosti nahrávajú svoje videá.
„Snažíme sa oslovovať buď známych ľudí, ktorí dokážu spopularizovať naše fungovanie a poslanie, alebo aj takých, s ktorými pravidelne spolupracujeme. Napríklad psychológ Radovan Kyrinovič, ktorý pre nás nahral video, je známy tým, že má ADHD. Práve preto robí osvetu, ako môžu ľudia s poruchou pozornosti plnohodnotne žiť a ako je ich možné vzdelávať. Veľký dosah malo video influencera Bekima, čo je známy príklad aktívneho človeka so zdravotným postihnutím po úraze. Podporili nás úspešní paralympionici Ján Rjapoš a Veronika Vadovičová. Oslovili sme napríklad Evu Račickú, ktorá možno nie je verejnosti až taká známa, ale je veľmi inšpiratívna. Ide o historicky prvú predajkyňu Nota bene, ktorá sa v živote posunula k nájomnému bývaniu a robí dokonca osobnú asistenciu. V našej kampani v roku 2023 nechýbala pani prezidentka a aj tento rok sme oslovili pána prezidenta. Kampaň vždy spúšťame od 3. decembra, čo je Medzinárodný deň osôb so zdravotným postihnutím. Ide o celosvetovú snahu upriamiť pozornosť verejnosti na to, aby bol život týchto ľudí čo najdôstojnejší a inkluzívny. Videá publikujeme do 10. decembra, ktorý je zase Medzinárodným dňom ľudských práv. Tí, ktorí si videá pozrú, by si mali uvedomiť, že ľudia so zdravotným postihnutím žijú medzi nami, často sú to kolegovia, priatelia, rodinní príslušníci.“
Chytím sa slova kolegovia. Váš Úrad je známy aj tým, že sa nebráni zamestnávaniu ľudí so znevýhodnením. Napríklad Veronika Veslárová, ktorá sa pohybuje na vozíku, pre vás v minulosti pracovala ako právnička a teraz je poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky. Pokračujete aj teraz v zamestnávaní ľudí so zdravotným postihnutím?
„Dvere pre zamestnancov so znevýhodnením sú u nás vždy otvorené. Snažíme sa im vytvárať podmienky, aby sa im u nás pracovalo dobre a aby pracovnú záťaž zvládli. Náš Úrad je bezbariérový. Ak človek na vozíku nemôže sedieť osem hodín vkuse, môže sa vystrieť a poležať si v kancelárii na gauči. Úplne od začiatku, od otvorenia Úradu, u nás pracuje mladý muž s autizmom a máme aj zamestnankyňu s ľahkým mentálnym postihnutím. Obidvaja vykonávajú činnosti spojené s chodom Úradu a venujú sa ľahšej administratívnej činnosti. Okrem toho pre nás pracuje aj kolegyňa právnička, ktorá má zrakové znevýhodnenie.“
Vo vašom Úrade na Račianskej 153 v Bratislave sa každé tri mesiace striedajú výstavy výtvarných prác. Priblížme tú aktuálnu.
„Aktuálne je to výstava obyvateľov a obyvateliek zariadenia Maják zo Sadov nad Torysou. Ide o ľudí, ktorým čiastočne alebo aj úplne chýba zrak aj sluch. Napriek tomu dokážu pod vedením arteterapeuta Helmuta Bistiku tvoriť krásne farebné diela. Výstavu si u nás v rámci otváracích hodín môžete pozrieť do konca februára.“
V roku 2024 sa vám podarilo rozbehnúť projekt podporovaného rozhodovania, ktorý ponúkate zariadeniam sociálnych služieb. Vysvetlime, o čo ide.
„Ako komisárka vstupujem do súdnych konaní, vrátane konaní o spôsobilosti na právne úkony alebo zmene opatrovníka. V rámci jedného konania sa vynoril problém, že súd sa veľmi ochranársky postavil k navrhovateľke, ktorá žiadala o vrátenie spôsobilosti na právne úkony. Išlo o klientku zariadenia sociálnych služieb s celoročným pobytom. Chcela však existovať čo najsamostatnejšie. Začali sme teda komunikovať so zariadením, kde bývala, a pripravovať proces vrátenia spôsobilosti. Na súde sme argumentovali našimi predchádzajúcimi skúsenosťami, ale aj rozsudkami Európskeho súdu pre ľudské práva, či rozsudkami nášho Ústavného súdu. Klientka trpela schizofréniou. Kým v minulosti svoju chorobu neprijímala a nebrala lieky, teraz je pod stálym lekárskym dozorom a svoje ochorenie zvláda. Napriek tomu mala riaditeľka zariadenia veľké obavy, že klientka z domova odíde a môže byť ohrozený jej život. Dohodli sme sa – a súd to akceptoval – že zariadenie bude klientke robiť podporu vo veciach, v ktorých to bude potrebné. Rozdeľovanie liekov, mesačný rozpočet, hľadanie si zamestnania – na tom všetkom klientka so zariadením spolupracovala. Deje sa to však na základe dohody, nie je to rozhodovanie opatrovníka ako u človeka, ktorý je zbavený spôsobilosti na právne úkony. Riešili sme aj účasť klientov jedného zariadenia sociálnych služieb na voľbách. Tí boli pozbavení spôsobilosti na právne úkony alebo ju mali obmedzenú. Okresný súd vydal usmernenie pre obec, v ktorom sa zariadenie nachádza, že spomenutí ľudia voliť nemôžu. Súd sme upozornili na nález Ústavného súdu z roku 2017, podľa ktorého títo ľudia, naopak, voliť môžu. V oblasti podporovaného rozhodovania sa chceme intenzívne angažovať aj naďalej.“
Michal Herceg