Erik Forgáč je divadelník, liečebný pedagóg a moderátor. Rozprávam sa s ním o jeho pôsobení v divadle Dúhadlo, v ktorom účinkujú prevažne herci s Downovým syndrómom, ale aj o televíznej relácii A sme tu, v ktorej známym hosťom kladú otázky redaktori s poruchou autistického spektra a Erik ich pritom citlivo sprevádza.
Divadlo je s vami spojené odmalička. Kam siahajú začiatky tejto vašej záľuby?
Mojou prvou učiteľkou a tútorkou, ktorá mi odhalila tajomstvá dramatického umenia, práce s hlasom, s telom a s predstavivosťou, bola Soňa Bulbeck Lužinová, ktorá v Banskej Štiavnici roky viedla literárno-dramatický odbor na základnej umeleckej škole. Do ZUŠ som sa prihlásil sám, v tom čase som navštevoval už strednú školu. Silný a pamätný zážitok mám však ešte z rozlúčkového večierka v základnej škole. Tam som v sebe objavil radosť z vystupovania pred ľuďmi. Bola to pomerne jednoduchá scénka a veľmi ma prekvapilo, že ľudia sa bavia na tom, čo a ako robím na javisku. Muselo však prejsť ešte niekoľko rokov, kým mi práve spomenutá Soňa dokázala dať odpoveď na to, prečo ma to baví, teší a že je to jeden z mojich vnútorných talentov a skrytých túžob. Pochopil som, že chcem byť na javisku. Nie preto, aby som sa ja ukázal, skôr ma bavilo rozprávať sa s ľuďmi a otvárať nové témy. Práve preto som to neskôr spojil s liečebnou pedagogikou a ocitol som sa niekde v medzipriestore, kde na jednej strane bolo umenie a na tej druhej učenie a výchova.
V divadle Dúhadlo ste jedným z koordinátorov. Na prelom januára a februára chystáte premiéru. Čo presne pripravujete a na čo sa môžu diváci tešiť?
Najprv pripomeniem, že divadlo Dúhadlo už takmer dvadsať rokov pracuje s mladými ľuďmi, ktorí majú Downov syndróm. S niektorými sme začínali odmalička. Cez proces dramatickej výchovy sme sa učili nanečisto to, čo v reálnom živote nie je možné zažiť. Divadlo ponúka bezpečné prostredie, v ktorom si dieťa môže bez rizika pádu, zranenia alebo traumy vyskúšať konkrétne zručnosti. Keď naši herci dospeli, zistili sme, že už nepotrebujú len terapiu alebo priestor na rozvoj, ale aj prácu a umeleckú výzvu. To terapeutické sme teda preniesli na diváka, ktorého sa snažíme scitlivovať a pre našich hercov sa začala naozajstná divadelná robota. Tvoríme inscenácie, ktoré nastoľujú témy na zamyslenie, no na druhej strane prinášajú osoh obom stranám. Divákom ponúkajú určitý typ zrkadla a trúfam si povedať, že témy, ktoré prinášame, by bežný herecký súbor sprostredkoval iným spôsobom.
K vašej otázke, našou novou inscenáciou bude Rómeo a Júlia. Na klasický shakespearovský príbeh sme sa tentoraz pozreli s nadhľadom a humorom. Zaujímali nás vzťahy, nedorozumenia, veľké emócie, ktoré sú tomuto príbehu vlastné, a to, ako ich naši herci dokážu tlmočiť svojím autentickým javiskovým jazykom. Snažíme sa vedome obmieňať formu našej práce – každý rok siahneme po inom žánri, inom type rozprávania a inom jazyku divadla, aby sme oslovili rôzne skupiny divákov a ponúkli im zakaždým inú skúsenosť.
Vaše vzdelanie a pracovné skúsenosti sú pomerne pestré. Čo všetko sa tam skrýva?
Ako liečebný pedagóg som sa vždy pozeral aj po iných prácach, pretože ten rodinný rozpočet treba nejako naplniť. V Banskej Bystrici som najprv vyštudoval strednú školu zameranú na životné prostredie. Ako pomaturitný odbor na Strednej priemyselnej škole Samuela Stankovianskeho som si potom vybral odbor potravinár – kvalitár. Vyše roka som pracoval v chemickej praxi. Veľmi ma to bavilo. Teda pár mesiacov určite, lenže som bol zatvorený v laboratóriu bez okien. Časom som zistil, že mi chýba kontakt s ľuďmi. Vtedy som si podal prihlášku na liečebnú pedagogiku. Hneď, ako som tú obálku vhodil do schránky, dostavil sa vnútorný pocit, že som urobil dobre. Obrovským šokom bolo, keď mi prišla odpoveď, že ma neprijali. O pár týždňov však nasledoval druhý list. Pravdepodobne niekto nenastúpil a zobrali pár ľudí pod čiarou, medzi nimi aj mňa. Tu sa už začínala profilovať moja budúcnosť. V rámci štúdia som si zamiloval dramatoterapiu a ergoterapiu. Už v prvom ročníku ma oslovili priatelia z vyšších ročníkov, či by som sa nepridal do projektu Divadla Dúhadlo, ktoré v tom čase vznikalo. Neváhal som a som tam v podstate doteraz. Začínali sme dvaja spolu s Luciou Kralovičovou. V súčasnosti sa k nám pridala kolegyňa Ester Žaludko.
Po škole sa mi naskytla možnosť pracovať s ľuďmi s mentálnym znevýhodnením. Po niekoľkých zastávkach som napokon zakotvil v Centre sociálnych služieb prof. Karola Matulaya, kde pracujem už od roku 2011. Spolu s kolegom sme skonštatovali, že sme už jedni z mála, ktorí na tejto pozícii vydržali tak dlho. V súčasnosti máme naozaj veľký problém nájsť nových kolegov a kolegyne. Aby som skompletizoval moje pracovné skúsenosti, tak ešte mi chýba spomenúť moju veľkú vášeň v moderovaní. Tomuto „remeslu“ sa venujem už od mojich stredoškolských čias. Moderovanie prepájam s animáciami pre deti, mladých ľudí, ale i dospelých. Takou mojou nepísanou špecializáciou je publikum „rodiny s deťmi“.
Moderátorské a liečebno-pedagogické zručnosti uplatňujete aj v televíznej relácii s názvom A sme tu, v ktorej 27 ľudí s autizmom kladie otázky známym osobnostiam. Je to niečo, čo sme doteraz na obrazovkách nemali, takže sa vás teraz budem pýtať najmä na túto novinku.
Som vďačný za tento projekt, pretože ľudia s autizmom sú v ňom ako súčasť kreatívneho tímu a nie ako téma. Ide o formát prebratý z Francúzska. Podmienkou účasti je, aby samotní ľudia na spektre prejavili o účinkovanie v relácii záujem. Ľudia s autizmom sú pre majoritnú populáciu väčšinou neviditeľní, ich diagnózu na prvý pohľad nezbadáte. Preto som rád, že im táto relácia dala hlas. V bezpečnom prostredí našich obývačiek človek môže nanečisto spoznať ľudí s autizmom bez toho, že by sme sa museli báť nejakého stretu. Televízny prijímač je v tomto prípade pre nás veľkým terapeutickým nástrojom. Otázky pre hostí si ľudia s autizmom pripravujú sami, produkcia z nich potom len vyberá.
Ako ste zostavili dvadsaťsedem redaktorov z celého Slovenska?
Sme malá krajina. Hľadali sme ľudí, ktorí majú aspoň nejaký vzťah k novinárskej práci a ktorí by si to chceli vyskúšať. Mamou tohto projektu je Jana Žitňanská. Ona priniesla myšlienku sprostredkovať túto talkshow aj slovenským divákom. Kontaktovala organizácie, rodiny ľudí s autizmom a obišla aj naše televízie. Vyrobiť takúto reláciu pritom vôbec nie je jednoduché. Musíte vytvoriť bezpečné prostredie. Jedna relácia sa nakrúca celý víkend. Bolo potrebné spoznať sa na úvodnom víkendovom stretnutí, kde sme si spolu s redaktormi pozreli jednu epizódu francúzskeho originálu relácie a povedali sme si, ako budeme spolu pracovať. Nakrúcať sa začalo v prvej štvrtine roka 2025 a do televízie sa talkshow dostala v novembri.
Ak by som mal v skratke opísať priebeh tvorby jednej relácie, tak je to nasledovne. Redaktori spolu s rodičmi a asistentmi začnú prichádzať v sobotu ráno alebo okolo obeda. Po ubytovaní nasleduje generálna skúška. Z otázok, ktoré redaktori dopredu poslali, dramaturgia vytvorí scenár. Ten si prejdeme na generálke v kompletnom zložení vrátane kreatívneho tímu, ale bez hosťa. V nedeľu ráno sa opäť stretneme a začne sa nakrúcať epizóda. Všetko to má pevné pravidlá, ktoré ľudia na spektre potrebujú. Presne vedia, kedy pricestujú, kto na nich počká na stanici, v ktorom hoteli budú bývať, o koľkej sú raňajky a večere. Zavedenie rituálov do našej práce prináša redaktorom istotu. Pri každom ďalšom stretnutí sme tento priebeh vylepšovali a na konci sme už boli perfektne zohratí, takže sa nám ťažko lúčilo.
Zatiaľ vzniklo sedem epizód. Akú divácku odozvu ste zaznamenali?
Povedal by som, že veľmi zaujímavú. Dostali sa ku mne konkrétne reakcie, v ktorých ľudia oceňujú nápad aj spracovanie. Písali mi aj rodičia detí s autizmom, ktoré potrebujú väčšiu podporu ako naši redaktori a túto reláciu zobrali veľmi osobne. Aj napriek tomu, že ich vlastné dieťa by sa k takejto práci nikdy nedostalo, s takouto televíznou prezentáciou sa maximálne stotožnili a považovali to za dobré zviditeľnenie ľudí na spektre. Pervazívnych vývinových porúch je naozaj veľa a veľmi rôznorodých. Aj v našej relácii vidíme redaktorov vysoko funkčných, ale aj takých, ktorí potrebujú väčšiu mieru podpory. Som presvedčený, že táto výzva posunula našich redaktorov a redaktorky nielen v práci pred kamerou, ale aj v sebadôvere a vo vnímaní vlastných možností.
Ako ste povedali, o autizme toho vieme málo. Čo všetko tento fenomén v sebe zahŕňa?
Je to veľmi širokospektrálna a komplexná diagnóza, pretože zahŕňa všetky oblasti bytia. Ľudia na spektre sa napr. boria s mnohými výzvami v sociálnej komunikácii. Ťažkosti môžu mať zároveň v oblasti hry, imaginácie, symbolického myslenia, s obraznými vyjadreniami, ktoré chápu doslovne. Predstavte si napríklad, že by ste výraz „tlačiť kaleráby do hlavy“ pochopili tak, že vám naozaj niekto do lebky vkladá zeleninu. Alebo keď nejaký hosť povedal, že nám prezradí niečo zo svojej kuchyne, jeden z našich redaktorov si to hneď vyložil doslovne a nešlo mu do hlavy, kde sa tam zrazu objavilo varenie. No a potom je tu záľuba v ritualizovaní, v opakovaní, plánovaní a časovaní činností. Často sa napríklad hovorí, že ľudia s autizmom nemajú empatiu. V skutočnosti ju prežívajú veľmi silno, problém však môže byť v jej vyjadrení alebo v čítaní sociálnych signálov. A napokon platí, že každý človek na spektre je iný a nedá sa zarovnať do jedného radu.
Povedzme niečo aj o špecifickom vzhľade relácie A sme tu.
Tak ako všetko, aj scéna bola predpísaná už vo francúzskej predlohe. Štúdio je otvorené, presklené, všetky kamery sú priznané. Nakrúcanie nie je členené na jednotlivé zábery. Nič nezastavujeme, nahrávame v jednom kuse. Scéna je usporiadaná zo stoličiek do tvaru dvoch polmesiacov, na ktorých sedia naši redaktori, pričom v strede sedí hosť. Redaktori si postupne medzi sebou odovzdávajú mikrofóny a striedajú sa v kladení otázok.
Aká je v tom celom vaša úloha?
Svoju rolu by som definoval najmä ako udržiavanie tempa, rytmu a prepájanie jednotlivých častí relácie. Zároveň som dbal na to, aby sa redaktori cítili komfortne a mali istotu, že sa o mňa môžu oprieť. Často išlo o jemné signály – pohľadom alebo slovom som napríklad naznačil, že je priestor na doplňujúcu otázku alebo sa blížime k časovému limitu.
Bol som zároveň oporou aj pre hosťa a sprostredkovateľom medzi réžiou, redaktormi a hosťom. Na obrazovke ma vidno minimálne, čo považujem za správne – dôraz má byť na interakcii medzi redaktormi a hosťom. Vzhľadom na televízny formát sa viaceré prechodové vstupy vystrihovali, keďže jedna epizóda má výsledné trvanie približne 50 minút, hoci samotné nakrúcanie trvalo v priemere dve až tri hodiny. V niektorých prípadoch, napríklad pri rozhovore s Táňou Pauhofovou, to boli takmer štyri hodiny.
Pridanou hodnotou relácie sú otázky, ktoré by bežnému redaktorovi buď ani nenapadli, alebo by sa zdráhal ich položiť. Táňa Pauhofová dostala napríklad takéto: Aká bola žiačka? Aká bola jej reakcia po zistení, že má intoleranciu na lepok? Má nejaké tetovanie? Kto vynáša odpadky, Táňa alebo jej manžel? A mnoho ďalších.
Viacerí naši redaktori majú hlboký záujem o rôzne špecifické oblasti. Niektorí majú výnimočné pamäťové či kreatívne schopnosti. Jeden z nich si napríklad pamätá všetko, čo sa mu udialo za mnoho rokov a vie vám presne povedať, kedy sa čo stalo. Za otázkami, ktoré hosťom kladú, je úprimný záujem. Pri otázkach nešlo o to, či sa niečo považuje za vhodné, ale o úprimnú zvedavosť. Nie je tam žiadny nános bočných úmyslov, ale ani žiadna cenzúra. Chcú vedieť, tak sa opýtajú, vrátane otázok, koľko daný človek zarába alebo či podľa neho žijú vo vesmíre mimozemšťania. Často ide o veci, ktoré zaujímajú aj nás ostatných a odpovede bývajú fascinujúce a prekvapujúce.
Ako na seba vzájomne reagovali redaktori a hostia?
Väčšinou sa na seba veľmi rýchlo a dobre napojili aj vďaka tomu, že naši redaktori mali o hosťoch vopred dosť načítaného. Keďže išlo o známe osobnosti, ktoré naši redaktori vnímali z verejného života, mali pocit blízkosti. Všetci hostia boli empatickí, ústretoví a nevyhýbali sa žiadnej téme. Skôr naopak. Niekedy sa tak zapálili pre odpoveď (hosť) alebo otázku (redaktori), že ich bolo treba z réžie jemne usmerniť, aby sa zachoval rytmus relácie a každý dostal primeraný priestor.
Narazili ste v procese tvorby aj na nejaké úskalia alebo limity?
Ani by som nepovedal. Ak by sa ktorýkoľvek z redaktorov cítil nekomfortne, kedykoľvek sa mohol vzdialiť, poprechádzať, jeho otázku mohol položiť niekto iný. Väčšinou to však bolo presne naopak. Všetci mali veľkú motiváciu, sami si to vybrali, mali k tomu úprimný vzťah. Súčasťou práce bola aj finančná odmena. Dôležité bolo, aby účastníci dostali signál, že každý si zaslúži za svoju prácu odmenu.
Práca na tejto televíznej relácii bola pre účastníkov určite zaujímavým vybočením z každodennej rutiny. Čím sa vaši redaktori bežne zaoberajú?
Mali sme tam ľudí s Aspergerovým syndrómom, ktorí bežne študujú na vysokých školách alebo pracujú. Bola tam jedna študentka žurnalistiky, ktorá robí výbornú prácu ako moderátorka na Modrej hliadke, čo je projekt monitorujúci všetko, čo súvisí s ľuďmi na spektre. Ďalšia je aktívna v práci na destigmatizácii Aspergerovho syndrómu a otváraní diskusie o autizme. Je členkou Mensy Slovensko a bola v minulosti aj reprezentantkou Slovenska v behu na stredné trate. Viacerí naši redaktori sú síce doma, ale intenzívne sa venujú svojim záľubám, prípadne sú klientmi v zariadeniach. Jeden náš redaktor má takú veľkú záľubu v separovaní odpadu, že o tom napísal detskú knihu aj s audio verziou. V knihe je problematika priblížená naozaj nádherne. Neviem si predstaviť bežného človeka, ktorý by mal na takéto niečo trpezlivosť.
Ako vaši redaktori zhodnotili to, čo pri nakrúcaní zažili? Aká to pre nich bola skúsenosť?
Určite mimoriadna. Jednak tam vzniklo veľa priateľstiev, no zároveň na sebe riadne zamakali. Zvládli pracovať v kolektíve desiatok ďalších ľudí, čo pre nich nie je samozrejmé, keďže viacerí z nich majú radi svoj pokoj a samotu. Na niektorých vidím, že dostali nový drive aj do svojej práce. Priamo na sebe pocítili, že má zmysel niečo robiť. Dobré spätné väzby sme mali aj od rodičov našich redaktorov, pretože v našej spoločnosti ešte stále nie je samozrejmosťou, aby ľudia na spektre dostávali priestor na svoju realizáciu. Poznám ľudí na spektre zo staršej generácie, ktorí vyrastali v úplne inom systéme, než aký máme dnes. Diagnostika aj prístup spoločnosti boli v minulosti často nepresné a necitlivé. O to viac považujem za dôležité, že dnešné projekty dokážu vytvárať priestor na dôstojnú sebarealizáciu a ukazujú, kam sme sa ako spoločnosť posunuli. S redaktormi sme stále v kontakte. Napríklad aj keď boli predpremiéry v kinách vo viacerých mestách, cestovali desiatky kilometrov, aby sme sa mohli stretnúť. Radosť z toho, že vidia výsledok svojej práce, tam bola priam hmatateľná. Som hlboko presvedčený, že relácia A sme tu v televízii JOJ prispeje k tomu, že naša spoločnosť bude o niečo citlivejšia.
Michal Herceg