Meno Peter Janoviček poznajú tí, ktorí majú radi literatúru a bratislavskú históriu. Jeho knihu Mozart: Vĺčikove Vianoce o pobyte hudobníckej rodiny v Prešporku spoznali vďaka čítaniu na pokračovanie aj rozhlasoví poslucháči. Peter je aktívny v občianskom združení Bratislavské rožky, roky pracoval v Univerzitnej knižnici v Bratislave. Vo veku 41 rokov mu bol diagnostikovaný Aspergerov syndróm. Prečo to preňho znamenalo úľavu, prečo o tom hovorí verejne a ako sa „Asperger“ premietne v jeho novej knihe? Poďme po poriadku.
Na úvod vysvetlil, že ľudia na autistickom spektre sú veľmi rôznorodou skupinou: „Máme ťažšie postihnutých autistov, ktorí nemôžu samostatne fungovať. No a my, o ktorých sa hovorí ako o vysoko funkčných, máme Aspergerov syndróm. Napríklad ja. Dokázal som sa naučiť fungovať v bežnej spoločnosti, ale mám množstvo obmedzení, ktoré ma limitujú a musím bojovať s tým, aby som medzi ostatných zapadol. Autisti napríklad ťažšie pochopia sarkazmus. Často sa musia na rovinu opýtať, čo si ten druhý myslí, lebo to nevedia odhadnúť.“
Keď sa s Petrom rozprávate, nespozorujete nič zvláštne. Precízne formuluje myšlienky, je sústredený, bezprostredne reaguje na všetky otázky. Ako sa uňho Asperger prejavuje? „Ide aj o to, v akom veku je človek diagnostikovaný. U mňa to bolo vo veku 41 rokov a väčšinu života som prežil s tým, že mi nič nie je, možno som len lenivý a mal by som trochu pridať, viac sa snažiť. Nikto neskúmal, čo za tým naozaj je. Nedokázal som sa napríklad sústrediť na učenie v škole, nedokázal som robiť veci, ktoré ma nebavia. K tomu úzkosti a depresie, tie ma sprevádzajú celý život. Keď mám nejakú pracovnú povinnosť a som prinútený nasadiť si tzv. autistickú masku, čiže tváriť sa ako ostatní, po skončení vyfučím ako bublina, som úplne prázdny, unavený, potrebujem pokoj, ticho a oddych.“
Potom, čo mu bol diagnostikovaný Aspergerov syndróm, pocítil úľavu: „Zrazu som zistil, že to nebola moja chyba, že za mojím správaním a pocitmi je niečo hlbšie, čo mi bráni v normálnom prežívaní. No a následne, keď už človek pozná svojho nepriateľa, dokáže s týmito vecami začať pracovať, napríklad aj pomocou terapie.“
V rozhovore s Petrom sme veľmi rýchlo našli niekoľko spoločných známych. Zdalo sa mi, že pri tom pookrial a že vzťahy s ľuďmi nie sú preňho nepríjemné. Ako to teda je? Chcel by vo svojom živote ľudí viac, alebo sa im vyhýba? „Väčšina autistov je, žiaľ, veľmi osamelá. Oni by aj radi boli s ľuďmi, ale nevedia, ako na to. Takmer úplne im chýbajú sociálne zručnosti. U mňa je to trochu inak. Tým, že som bol diagnostikovaný až po štyridsiatke, bol som viac prinútený prichádzať do kontaktu s ľuďmi, aj keď to bolo pre mňa unavujúce. Stretol som ľudí, s ktorými som si sadol a ktorých mám rád, len potom vždy potrebujem oddych.“
Peter roky pracoval v Univerzitnej knižnici v Bratislave, kde mal v kancelárii obľúbenú kolegyňu. Prečo si práve s ňou tak dobre porozumel? „Možno vďaka tomu, že sme boli rovesníci. Väčšinu času sme boli sami, takže bolo pre mňa jednoduchšie otvoriť sa. Jeden na jedného, to je pre autistu ideálne.“
Petrovi pomáhajú online terapie: „Najprv porozprávam, čo mám nové, rozoberáme, prečo sa určité veci stali a čo za tým je. V druhej časti riešime dlhodobé problémy, čo sú u mňa napríklad úzkosti. Hovoríme si o tom, ako sa dajú lepšie zvládať. Mám aj obsesívno-kompulzívnu poruchu, čo znamená, že bezmyšlienkovite opakujem určité naučené rituály. Sú to pomerne zložité veci, ako si človek musí vo vlastnej hlave privodiť uvedomenie, že aha, teraz robím niečo, čo mi vlastne škodí a treba to zastaviť.“
Napriek tomu cíti, že terapia mu pomáha: „Tá zmena prichádza veľmi postupne, no už teraz badám zmenu v prežívaní a vo vlastnom vedomí. Človek má napríklad zrazu so sebou súcit a dokáže si povedať: Nemohol som za to, nie je to moja vina. A snaží sa nájsť spôsob, ako ísť v živote ďalej.“
Na sociálnej sieti nájdete skupinu kapybara, celým názvom Klub autistov/ Aspergerov pre všetkých kamarátov, ktorú založil práve Peter Janoviček. „Stránku som nazval podľa môjho obľúbeného zvieraťa. Snažím sa tu odovzdávať skúsenosti jednak rodičom detí, ktorým bol diagnostikovaný autizmus, ale aj iným ľuďom, aby mali pocit, že v tom nie sú sami. Mnohí mi píšu, že sa v tom presne nachádzajú, že je to trefné a akoby z ich života. Zároveň sa snažím robiť akúsi osvetu medzi neautistami, aby lepšie chápali ľudí na autistickom spektre. Samozrejme, hneď v úvode upozorňujem, že stránka má informačný charakter a nemôže nahradiť návštevu odborníka.“
Iným spôsobom zase ľudí osloví kniha, ktorú Peter Janoviček pripravuje. „Nazval som ju Leto s Hubertom. V súčasnosti sa snažíme vyzbierať financie na jej vydanie. Kniha by mala vyjsť na jar. Mojím obľúbeným hrdinom z detstva a mladosti bol Adrian Mole. Vždy som si hovoril, že chcem napísať niečo podobné zo slovenského prostredia. Potom som si uvedomil, že ja si vlastne celý život vediem denníky. Čo keby som skúsil niečo z toho zapracovať do knihy? Práve počas práce na knihe mi bol diagnostikovaný Aspergerov syndróm. Z hlavného hrdinu Michala som teda urobil autistu. Hubert, ktorý je v názve knihy, je vlastne hrdinova zosobnená depresia. Hubert mu našepkáva, že je nula, že nič nezvládne a Michal s ním musí bojovať. Prekonať Huberta mu pomáhajú aj ľudia, ktorých stretáva.“
Kniha by mohla hovoriť z duše nielen mladým dospelým, ale aj nám ostatným. Veď kto nemá svojho osobného, viac či menej hlasného Huberta? Tento článok píšem v preplnenom vlaku, z jednej strany sa na mňa tlačí pani s taškou, z druhej strany som pritisnutý k oknu. Do toho si v skupine Kapybara čítam, akou nočnou morou je pre mnohých autistov cestovanie v MHD. Pozrite si Kapybaru, prečítajte Huberta a niektoré veci vám možno začnú byť jasnejšie.
Michal Herceg