Čím skôr, tým lepšie. Aj takto jednoducho by sa dalo zhrnúť pôsobenie organizácie, ktorá už 20 rokov pomáha deťom so zrakovým a viacnásobným znevýhodnením, ale aj ich rodinám. Ide o to, aby sa deti začali rozvíjať v čo najskoršom veku. Odborne sa tomu hovorí aj včasná intervencia, ľudskejšie a slovenskejšie znejúca je raná starostlivosť. Mama malého Filipka po kontaktovaní Ranej starostlivosti napríklad zistila, že jej syn nie je úplne nevidiaci, zraková stimulácia je preňho veľmi dôležitá a môže mu pomôcť. Do rodiny k nim začala dochádzať aj fyzioterapeutka, s ktorou riešili možnosti pohybového vývinu.
Odborný tím Ranej starostlivosti je široký. Nájdete v ňom špeciálnych pedagógov, psychológov, fyzioterapeutky, logopedičku aj sociálnu pracovníčku.
Zakladateľkou Ranej starostlivosti je doktorka Otília Čechová, ktorá ako psychologička s nevidiacimi deťmi začala pracovať už v 80. rokoch minulého storočia. V každodennej praxi, ale aj po nadviazaní kontaktov so zahraničím sa presvedčila, že s rozvíjaním detí treba začať oveľa skôr, nie až vtedy, keď majú zasadnúť do školských lavíc.
Rodičom sa spočiatku Raná starostlivosť môže javiť ako malý zázrak. Zrazu vidia, že ich dieťa so správnymi okuliarmi natešene reaguje na bublinky z bublifuku, Alebo že v priestrannej, presvetlenej triede doslova ožije. Z dieťaťa, ktoré nechce odpovedať pred tabuľou, sa časom stala víťazka triedneho kola v recitácii. Pokroky svojich detí vnímajú rodičia veľmi citlivo a detailne. Uvidíte to z príbehov v knihe Rané vtáčatá, ktorá vyšla pri príležitosti dvadsiateho výročia pôsobenia Ranej starostlivosti.
Na začiatku mamy a otcovia prežívajú zmes emócií, navštevujú s deťmi rôzne vyšetrenia, podstupujú s nimi terapie či operácie. O Ranej starostlivosti sa potom dozvedajú najmä od očných lekárov. Dobrú spoluprácu majú podľa riaditeľky organizácie Zuzany Jankovskej s Očnou klinikou na Kramároch a zároveň fungujú aj medzirodičovské tamtamy.
Aj Raná starostlivosť si prešla svojou transformáciou. V knihe Rané vtáčatá o nej hovorí Otília Čechová: „V súčasnosti upriamujeme pozornosť smerom do rodiny. Ako keby sme dieťa vrátili z výhradne terapeutických rúk, z ambulancií nazad rodine. Začali sme hovoriť rodičom, že oni sú tí najdôležitejší, ktorí poznajú dieťa. Napokon, veď sa budú oň starať celý svoj život.“
Rodičia sa často boja dieťa so zrakovým postihnutím zapojiť do bežných činností. Vidia za tým riziko úrazu, chcú dieťa čo najviac chrániť. V Ranej starostlivosti im vysvetľujú, že na rozdiel od vidiacich, ktorí veľa činností odpozerajú automaticky, nevidiacim deťom treba veci ukázať. Nemusí ísť o sofistikované pomôcky dovezené zo zahraničia, ale naopak, majú to byť predmety z ich bežného života, z domácnosti.
Veľa rodičov zažilo ťažkosti so začlenením svojich detí s viacnásobným znevýhodnením do materských škôl. V Ranej starostlivosti deti získavajú aj skúsenosť s rovesníckou skupinou. Ich Hernička je zameraná na nevidiace alebo veľmi ťažko zrakovo postihnuté deti. Zvyčajne ju navštevujú ešte pred nástupom do škôlky a môžu ich tam sprevádzať aj rodičia. V Škôločke sú zase deti s inými zdravotnými problémami, ktoré nemajú až natoľko poškodený zrak a pripravujú sa na začlenenie do materskej školy. Ich rodičia zatiaľ môžu zdieľať svoje zážitky a skúsenosti v inej miestnosti.
Včasná intervencia sa dostala do zákona o sociálnych službách až v roku 2014. Vďaka tomu môže Raná starostlivosť fungovať stabilne, s finančnou istotou.
Ako mi povedala riaditeľka organizácie Zuzana Jankovská, Raná starostlivosť pôsobí v bratislavskom a trnavskom kraji. Konzultačne však podporujú rodiny z celého Slovenska a chceli by vzdelávať aj odborníkov iných centier včasnej intervencie, aby mali aspoň základnú predstavu o tom, ako podporovať deti so zrakovým znevýhodnením.
Michal Herceg