Za všetko, čo som sa v živote naučil, vďačím skautingu

Jeho cesta k diagnóze nebola ničím výnimočná. V škôlke i v škole si vyslúžil povesť „toho divného“, outsidera, ktorý dokázal celé hodiny presedieť pri počítačových hrách. Od druhej triedy chodieval pravidelne k psychologičke, ako desaťročný odišiel z ambulancie detskej psychiatrie s jednoznačným „Aspergerov syndróm“. Kolektív na strednej bol otvorenejší, prijal ho s rešpektom a priniesol mu naozaj pekné priateľstvá. Čo však v jeho živote zavážilo najviac, bol skauting. Naším hosťom je Martin Mihalovič, ktorému v rovnošate a s neodmysliteľnou šatkou okolo krku nik nepovie inak ako Elton.

Vráťme sa na úplný začiatok. Kedy a prečo padlo rozhodnutie stať sa skautom? A aké boli prvé reakcie?

„O skautingu rozhodli rodičia (smiech). Povedali si, že to skúsia a buď to vyjde, alebo nevyjde. Vedúci oddielu istý čas váhali, či do toho vôbec ísť, ale napokon si povedali, že to skúsia. Od začiatku vedeli, že sa stretávam s psychologičkou, prešli so mnou vlastne celú tú cestu až k finálnej diagnóze. A ono to vyšlo! Metódou pokus – omyl, ale vyšlo.

Väčšina detí si z toho nerobila ťažkú hlavu, ale, áno, zrejme im vysvetlili, že mám isté špecifiká a niekedy môžem reagovať nečakane. Úplne konkrétne si to však nepamätám, nevnímal som to vtedy a spätne je to náročné určiť. Pre mňa predstavovala družina taký bezpečný prístav, naučil som sa v novom kolektíve fungovať, hoci do konfliktných situácií som sa dostával aj naďalej.“

Aké obranné mechanizmy ste si ako dieťa vytvorili?

„Pravdou je, že mnohé situácie som riešil neštandardne, teda z pohľadu väčšiny neštandardne. Napríklad útekom do lesa, úplným odpojením sa a poldňovým sedením v jame, čo som napokon ukončil svojvoľným odchodom domov. To som mohol mať takých sedemnásť – osemnásť. Už legendárna je historka, ako som po jednej našej členke hodil nožík. Kuchára vtedy nebolo, látalo sa to, plátalo, pri hrncoch sme sa striedali. Keď prišiel rad na mňa, služba nechcela umývať riad, mne došla trpezlivosť a vyhlásil som, že pokiaľ nebude všetko umyté, v programe nepokračujeme. Neznamená to ale, že som nejako agresívny (úsmev). Ako chalani sme sa bili, to je pravda, ale to je v istom veku normálne. V tej kuchyni to bola vyhrotená situácia a skrat. Ale už sa stalo aj to, že tým ochranným mechanizmom bolo mlčanie. Na jednom tábore som toho už na ôsmy deň mal fakt dosť. Bol som presýtený všetkých vplyvov a energií a potreboval som vypnúť. Zobudil som sa s tým, že sa nechcem s nikým rozprávať, a tak som 24 hodín neprehovoril jediné slovo. Spätne už viem vyhodnotiť, čo takéto reakcie spôsobilo, ale ako dieťa, resp. mládežník som to nedokázal. Ale vďaka odhodlaniu ľudí, ktorí tam vtedy boli, vďaka tomu, že mali so mnou strpenie, sme to zakaždým všetci prežili.“

Spoločná fotografia účastníkov počas letného tábora 2023 v lesnom prostredí.
„Bolo to na mojej prvej skautskej víkendovke. Mal som asi 10 a nosil som krásne okrúhle okuliare. Hneď prvý večer sme mali párty, niekto v miestnosti pustil hudbu a ja som na ňu začal tancovať. Zrazu sa otvorili dvere, vošiel chalanisko, asi 10 sekúnd na mňa pozeral a potom povedal: „Ty budeš Elton.“ A odvtedy som Elton.“ Foto: Archív MM

V ktorých oblastiach života na Aspergerov syndróm narážate ako takmer tridsaťročný mladý muž?

„Je ich viacero. Prvá sa týka komunikácie. Nie vždy totiž dokážem presne sformulovať to, čo chcem. Uvedomujem si, že nie som jediný, ale keď ide o zásadnú myšlienku, je to problém. Ľudia, s ktorými som v kontakte častejšie, ma už poznajú a vedia, že dopracovať sa k tomu, čo som vlastne chcel povedať, a zároveň predísť nedorozumeniam môžeme len tým, že mi začnú klásť doplňujúce otázky, požiadajú ma, aby som to vzal z iného uhla a tak. Ja skrátka myslím príliš rýchlo, rýchlejšie, než hovorím (smiech). Mne najviac vyhovuje, keď sa môžem vyjadriť písomne. Vtedy mám možnosť prečítať si to aj päťkrát. Paradoxné pritom je, že v našej družine mám komunikáciu s rodičmi na starosti práve ja (smiech).

Svetlo mi až tak nevadí, na to som zvyknutý, dokonca sa rád pozerám do slnka. Zvuky, ktoré čakám, sú v pohode, ale tie náhodné ma vždy vyvedú z miery. Doma to nepociťujem, pretože mám byt zariadený tak, aby vydával čo najmenej zvukov, na schôdzkach som začal nosiť štuple do uší, ktoré hluk filtrujú. Zvlášť pri tých malých deťoch sa mi to veľmi osvedčilo – nebývam unavený a po schôdzkach mám oveľa viac energie než kedysi.

Ďalšia vec, v bežnom živote na sebe pozorujem Safefood, inými slovami, točím dookola 10 druhov jedál, na tábore ale zjem všetko. Pravdaže, okrem toho, čo vyslovene nemôžem. Ale v tomto ma skauting veľmi vycvičil. Spočiatku to bol šok, to priznávam, ale zvykol som si.

Členovia skautského oddielu sedia pri drevenom stole v prírode, Martin prelieva vodu medzi fľašami.
Zastavenie na doplnenie vody, ktorú museli skauti filtrovať. Foto: Archív MM

Náročná je pre mňa aj práca s emóciami, zvlášť s vlastnými. To, ako sa v jednotlivých situáciách správať, čiže u nás zaužívané sociálne konštrukty, to som rokmi odpozoroval a naučil som sa reagovať. Akonáhle ale čítam text, alebo pozerám film so silným emocionálnym zafarbením, býva mi z toho úzko, neraz ma to dokonca úplne položí. Ale ako vedúci, teda v rámci družiny, si napätie či konflikty medzi členmi dokážem všimnúť a riešiť ich. Čisto racionálne, pochopiteľne, vôbec do toho nezapájam city a pocity, v zmysle, že teraz by to bolo vhodnejšie vyriešiť inak. Snažím sa minimalizovať „škody“ na oboch stranách, ale prvoradé sú pre mňa nastavené pravidlá.

No a potom sú to detaily ako nutnosť mať ponožky bez švov a tak (smiech). Sú to pre mňa všetko veľké výzvy.“

Z rádového skauta ste sa dostali až na pozíciu radcu, teda tvorcu programu. Ako sa človek, ktorý sa v detstve stretával s ťažkosťami v začleňovaní do kolektívu, stane jeho vedúcim?

„Je za tým viacero vecí. Bolo nás málo, takže inú možnosť sme vlastne ani nemali, po rokoch, čo som sa tomu sám bránil, som zmenil názor, a do tretice, mal som okolo seba ľudí, ktorí mi dôverovali. V prihláške na školenie vodcov, ktoré som absolvoval v ČR, som uviedol, že mám Aspergerov syndróm a zhodou okolností bola členkou tímu špeciálna pedagogička, ktorá ostatným vysvetlila, čo by mi pomohlo. Jedným z bodov bolo, že sa nemusím zúčastňovať všetkých aktivít, ale to som odmietol. Chcel som prekonať samého seba, preto som šiel fakt na doraz. Lebo to nie je o tom, že sa teraz kvôli mne musia donekonečna robiť nejaké úľavy a ústupky. Áno, potrebujem, aby okolie rešpektovalo moje špecifiká, ale určite nie na úkor filozofie skautingu. Som si istý, že práve táto špeciálna pedagogička mala veľkú zásluhu na tom, že som z toho kurzu mal veľmi silný zážitok. Mal som asi osemnásť, keď som začal viesť svoju prvú družinu, potom som prestúpil do iného oddielu, ktorý vediem doteraz. Mám pod sebou šesť chlapcov vo veku od jedenásť do štrnásť rokov.“

V prírode. Traja mladí adepti na členstvo stoja v rade pred Martinom, ktorý im podáva ruku.
Prijímanie nových členov do oddielu. Foto: Archív MM

Máte prehľad, nakoľko je z hľadiska členov so znevýhodnením skauting na Slovensku pestrý? Koho by sme vo vašich radoch našli?

„Viem, že v minulosti sa u nás rozvíjal rómsky skauting, istú dobu boli pokusy zakladať družiny pre deti a mládež zo sociálne znevýhodneného prostredia. Sídlili sme v blízkosti ubytovne, ale keďže pobyt týchto rodín bol obmedzený na dva roky, nedarilo sa nám to udržať – skauting je predsa len dlhodobejšieho charakteru. V českom Junákovi registrujem oddiel s členmi so sluchovým postihnutím, veľký support im tam robia rodičia, ak sa nemýlim. Zachytil som, že u nás na národnej úrovni chvíľu fungoval akýsi tím inklúzie, venovali sa primárne LGBTI komunite a po čase sa rozpadli.

Je ale otázne, či má zmysel vytvárať skupiny, kde sú výlučne ľudia so znevýhodnením. Jednak my sme dobrovoľníci a nie odborníci, máme určité limity, koľko členov so špeciálnymi potrebami dokážeme zvládnuť, jednak to trochu odporuje myšlienke integrácie. Určite ale ľudia so znevýhodnením v skautingu sú, ale tým, že fungujeme v tzv. zboroch a každý zbor má svoj (do veľkej miery) autonómny oddiel, veľa o tom neviem. Informácie sa centrálne nezhromažďujú, ani v skautských časopisoch sa nepropaguje, kde a s akými členmi radcovia pracujú.“

S akými typmi znevýhodnení ste sa osobne v skautingu stretli ako vedúci?

„Aktuálne máme jedného šesťročného chlapca s poruchou autistického spektra, teraz mi prišla prihláška, kde je explicitne uvedený Aspergerov syndróm. Čo ja registrujem, sú to skôr členovia s takým „neviditeľným“ znevýhodnením, okrem už spomínaných napríklad s poruchou pozornosti. S telesným či zmyslovým postihnutím ani neviem, že by sme mali. To, pravdaže, neznamená, že nemáme, len ku mne sa to nedostalo.“

Čím sa radcovia v týchto prípadoch riadia? Existujú nejaké všeobecné pokyny, ako v skautingu viesť členov so znevýhodnením?

„Nie, žiadnu metodiku na to nemáme, ani na vzdelávacích kurzoch sa tomu nevenuje pozornosť. Škoda, pretože u nás sú tie skupinky pomerne malé a s každým vieme v podstate individuálne pracovať. Našou metodikou je zatiaľ len „skúsime to“. Že by sme oslovovali nejaké organizácie, to nie, skôr sa pýtame rodičov, s čím má ich dieťa problémy, ako môže reagovať na konkrétne situácie, ako mu môžeme pomôcť. Ak ide o člena s nejakou formou neurodiverzity, tí, čo ma poznajú, obracajú sa aj na mňa. Aktuálne máme na stole prihlášku trinásť alebo štrnásťročnej baby s Aspergerovým syndrómom. Čaká nás rozhovor o tom, čo jej skauting môže ponúknuť a že, áno, dostane svoj priestor na rozvoj, nebudeme ju tlačiť do vecí, ktoré budú pre ňu z objektívnych dôvodov nepríjemné, dokonca nebezpečné. Rozumieme, že ten tlak na výkon, ktorý v skautingu je, môže byť pre ňu stresujúci a jednoducho nie vo všetkom dokáže udržať s ostatnými krok, ale zároveň musí pochopiť, že všetko jej prispôsobiť nemôžeme – predsa len máme určité pravidlá.

Ale, opakujem, prijatie člena so znevýhodnením závisí do značnej miery od ochoty a nastavenia konkrétnych vedúcich, od ich povedomia o danej problematike, od regiónu. Ale nemyslím si, že je niekde hranica, že tých a tých neberieme. Niekto má dyslexiu alebo dysgrafiu? Texty, s ktorými pomerne často pracujeme, sa dajú nahrať na mobil. Niekto sa pohybuje s barlami alebo na vozíku? Existuje predsa mapa bezbariérových turistických trás. Poznám človeka, ktorého otec bol odsúdený na prácu v uránových baniach a väzni tam cez všetky príkazy, zákazy a pod prísnou kontrolou dozorcov vykonávali určitú formu skautingu. To podľa mňa len dokazuje, že filozofia skautingu sa dá uplatniť všade a že podľa nej môže žiť naozaj každý.“

Ako vy osobne pomáhate členom so znevýhodnením začleniť sa do kolektívu? Čo sa vám najväčšmi osvedčilo a čo, naopak, zlyhalo?

„Závisí to od veku. S vĺčatami a včielkami, teda prvostupniarmi, to pravdupovediac ide samo. Tie deti prijmú medzi seba každého alebo takmer každého. Vnímam to na tom našom šesťročnom chlapcovi s Aspergerovým syndrómom – keď niekto vidí, že má problém, úplne spontánne mu pomôže, dovysvetľuje, ak niečomu neporozumie. Často sa to udeje skôr, než si my – dospelí – vôbec uvedomíme, že čosi také spraviť treba (úsmev). Ale ukazuje sa, že v skupine sa zakaždým nájde niekto, kto sa ujme role akéhosi tútora, niekoho, kto si ho vezme pod svoje krídla. So skautmi a skautkami, čo sú deti na II. stupni ZŠ, sa o tom už zhovárame. S tým, že by niekto chodil na tábory s osobným asistentom, myslím, s niekým dospelým, skúsenosť nemám, ale nepovažujem to ani za vhodné, ani za potrebné. Vstup rodičov nie je, pravdaže, nijako obmedzovaný, dokonca máme otvorené výpravy, kde sa k nám môžu pridať, môžu s nami vybehnúť na turistiku a pod. Program vytvárame my, aj zodpovednosť za družinu preberáme my, ale prísť sa pozrieť môžu. Po čase aj tak usúdia, že sú tam vlastne zbytoční (úsmev). Ale s tým, že by s nami chceli byť stále a točiť sa okolo svojho dieťaťa so znevýhodnením, s tým som sa nestretol.“

Uvedomujem si, že to možno ťažko definovať, ale čo si myslíte, že vás skauting naučil?

„Zhrnul by som to jediným slovom – všetko. Cielene som nikdy nevyhľadával kolektívy, skauting bol vlastne prvým, kde som sa začlenil. Ale práve vďaka tomu dnes viem, že keď mám o niečo záujem, dokážem sa aj napriek Aspergerovmu syndrómu začleniť. Skauting ma to naučil, komunita na metalových koncertoch, kde rád chodím, mi to potvrdila. Na táboroch som mal možnosť odpozorovať vhodné a nevhodné správanie v mnohých sociálnych situáciách, zistiť, kde mám hranice, akým podnetom sa mám vyhnúť, na čom pracovať. Povedal by som, že skauting bol tou prvou vločkou, ktorá spustila lavínu. Lavínu mojich rozhodnutí, vďaka ktorým som začal postupne prekračovať svoje komfortné zóny. Treba ale povedať, že som mal obrovské šťastie na ľudí, ktorí mi dali šancu a podporili ma. Skauting bol jednoducho neustále v pozadí a vytváral vhodné podmienky, aby som rástol. Osem rokov dozadu som si hovoril, že nikdy nebudem oddielovým vodcom a prešli tri – štyri roky a zapísal som sa na kurz (úsmev).“

Martin v skautskom tábore v oblečení pripomínajúcom antickú dobu.
Počas etapovej hry Staroveké Grécko. Foto: Archív MM

A čo vaše skautské plány?

„O päť rokov odovzdať oddiel niekomu inému (smiech). Ale nie! Chcel by som sa venovať inklúzii. Minulý rok sa to vo mne tak naštartovalo, uvidíme, čo z toho vznikne. Ako som spomínal, chcelo by to nejaké centrálne odporúčanie, možno usmernenie pracovať v skautingu aj s členmi so znevýhodnením. Aby to neboli len ojedinelé iniciatívy ľudí, ktorí sú ochotní to skúsiť. A, samozrejme, treba pripraviť nejakú metodiku, aby sa vedúci mali o čo oprieť. No, a potom sa uvidí (úsmev).“

Dušana Blašková