Na Považí vznikla jedinečná ambulancia

Jedinú ambulanciu liečebnej pedagogiky v Trenčianskom kraji nájdete v Udiči, neďaleko Považskej Bystrice. Svoju činnosť začala v septembri 2024. Na existenciu pracoviska upozorňuje obecná stránka a zdá sa, že už vstúpilo aj do povedomia miestnych. Tí návštevníka bez zaváhania nasmerujú do bytovky pri obecnom úrade, v ktorej ambulancia sídli. Na autách rôznych značiek vidno, že sem ľudia prichádzajú aj z väčších vzdialeností.

Na dvere tu klopem uprostred pracovného dňa. Ako prvého spoznávam Rastislava, ktorý mi so sympatickou otvorenosťou a podrobne približuje svoj príbeh: „Môj syn dostal tri dni po narodení zakrvácanie do mozgu. Diagnóza znela detská mozgová obrna. Hneď, ako sme to zistili, navštívili sme všetky možné zariadenia, absolvovali sme veľa fyzioterapií a kúpeľov. Snažíme sa, aby syn ostal zdravý. Vidíme, že sa to dá, lebo neustále napreduje.“ Rasťovmu synovi choroba postihla ľavú časť tela. „Na začiatku nám lekári povedali, že ak so synom nebudeme nič robiť, nebude nám chodiť a ani hovoriť. Našťastie, zvládol jedno aj druhé a teraz je pred nami méta – materská škola. Aby ho prijali, mal by mať zvládnuté samostatné jedenie, obliekanie a mal by sa vedieť vypýtať na vécko, čo nie je problém. Zatiaľ to vyzerá, že ho do škôlky zoberú a bude mať aj pedagogickú asistentku.“ Kým sa Rasťo a jeho manželka Martina rozprávajú so mnou, ich syn sa zabáva s hračkami, ktoré v ambulancii majú: „Je to tu preňho ako raj. My môžeme zatiaľ nerušene konzultovať s odborníčkami. Dnes to bol taký vstupný pohovor, ale budeme dochádzať pravidelne.“ Manželka Martina sa pridáva: „Všetkým, ktorí majú choré deti, by som chcela odkázať, aby najmä verili v seba, svoju silu a aby verili v svoje deti. Spolu dokážete všetko, čo budete chcieť. Sme tu ešte len prvýkrát, ale už z úvodného rozhovoru vidíme, že sme na mieste, kde nášmu synovi a jeho problémom budú rozumieť.“

Pani Jana je mamou dcéry s poruchou autistického spektra. „Chodievame sem raz týždenne. Tunajšie pracovníčky sa snažia rozvíjať problematické oblasti našej dcéry. V jej prípade ide najmä o komunikačné schopnosti a o koncentráciu. Postupujeme pomaličky. Počíta sa každý malý pokrok a každá intervencia. Dcéra chodí do špeciálnej školy pre deti s autizmom, ale vzdelávame ju aj doma. Aj my rodičia sa vo vlastnom záujme stávame tak trochu liečebnými či špeciálnymi pedagógmi,“ hovorí so smiechom mama Jana.

Daniela Ponechalová, ktorá v ambulancii pracuje, býva neďaleko Udiče. Tamojšie priestory boli dostatočne veľké a vyhovujúce pre rôzne tvorivé či pohybové aktivity. „Máme tu niekoľko miestností, kde môžeme robiť arteterapiu, terapiu hrou, psychomotorickú terapiu.“

Zvláštnosťou ambulancie je aj to, že sa v nej venujú klientom všetkých vekových kategórií od detí po seniorov. „Robíme včasnú intervenciu, chodia k nám predškoláci, žiaci základných škôl a radi pomôžeme aj ľuďom v dôchodkovom veku, pretože v súčasnosti sú veľkou témou rôzne demencie a my chceme ľudí udržať čo najdlhšie v čo najlepšej duševnej kondícii. Každá z troch liečebných pedagogičiek má svoje zameranie,“ približuje Daniela Ponechalová. Druhá liečebná pedagogička, Irina Balušíková, mi zase opisuje priestory pracoviska: „Teraz sme v čakárni, ktorú máme spojenú s miestnosťou na pohybové aktivity. Je tu veľa vecí na senzorickú integráciu, aby sme mohli u klientov zlepšovať motorické a rovnovážne schopnosti. Nájdete tu napríklad vibračnú plošinu alebo plastové predmety s rôznymi povrchmi, čo pomáha stimulovať horné aj dolné končatiny. Máme tu aj šmýkačku či schody, pričom sa snažíme o maximálnu bezpečnosť. Ďalšia miestnosť je zameraná na terapiu hrou. Je tam naozaj množstvo hračiek. Potom je tu miestnosť, kde sa väčšinou odohrávajú prvé stretnutia s deťmi aj s rodičmi. So seniormi tam robíme kognitívne a pamäťové tréningy.“

Na obrázku vidíme molitanové schody, sklz, riečne kamene, senzorické chodníky, fitloptu, bosu, vibračnú plošinu, záťažové náramky, záťažovú vestu, záťažovú deku a mnoho ďalšieho.
Pomôcky na psychomotorickú terapiu, pohybové aktivity, rozvoj motoriky, rovnováhy, bilaterálnej integrácie. Foto: LP ambulancia v Udiči

Daniela Ponechalová vysvetľuje, že liečebný pedagóg sa človeku venuje po všetkých stránkach. „Popri samotnom štúdiu si robíme rôzne certifikáty. Napríklad naša kolegyňa doktorka Tuláková má certifikát na tréning kognitívnych schopností pre seniorov, terapiu hrou či filiálnu terapiu. Ja sa zase orientujem na terapiu senzorickej integrácie. Najmä deti s poruchou autistického spektra majú často problémy so zmyslovým spracovaním.“ Keďže z odbornej terminológie rozumiem asi každé piate slovo, Daniela Ponechalová mi aspoň niektoré pojmy objasňuje: „Bazálna stimulácia sa používa pri bábätkách alebo pri dlhodobo chorých ležiacich pacientoch. Ide o dotyky a vibrácie zamerané na lepšie vnímanie svojho tela, ďalej sú to rôzne upokojujúce alebo stimulujúce masáže. Pri senzorickej integrácii ide zase o to, že dieťa nie je schopné učiť sa a prijímať nové informácie, lebo mu v tom niečo prekáža. Majú napríklad zvýšenú citlivosť na zvuky, na svetlo alebo na dotyky. Potrebujeme dosiahnuť, aby dieťa bolo zorganizované, sústredené, aby som mala jeho pozornosť, až následne ho môžem niečo učiť. Od pracovných listov často prechádzame k cvičeniu a k pohybu. Pokiaľ ide o bilaterálnu integráciu, tá je určená pre všetkých. Sú to pohybové cvičenia slúžiace na lepšie prepojenie mozgových hemisfér. Niektoré deti s tým majú problém, čo následne vidíme pri čítaní, písaní a ďalších školských zručnostiach.“

Na obrázku sú hračky a predmety ako bábiky, kočár, detská kuchynka, riad a iné, s ktorými môžu deti realizovať rôzne hry.
Miestnosť na terapiu hrou a pre mladšie deti na rozvoj vzájomnej spolupráce a komunikácie, jemnej motoriky a mnoho iného. Foto: LP ambulancia v Udiči

Irinu Balušíkovú ešte v ten deň čakajú predškoláci, s ktorými bude trénovať grafomotoriku, sluchovú a zrakovú percepciu. Je to príprava na všetko, čo ich od septembra čaká v škole. „Robí sa to hravou formou. Dieťa do ničoho nenútime. Ak si chce urobiť prestávku, môže odísť od stolíka a zahrať sa. Má tam rôzne farebné obrázky, alebo naopak, necháme ich čiernobiele, aby si ich dieťa mohlo vyfarbiť podľa seba, čím si trénuje úchop pera aj kreslenie a neskôr písanie.“

Ambulanciu si už vyhľadali aj seniori. Podľa Iriny Balušíkovej sú to najmä ľudia po cievnych mozgových príhodách alebo s vaskulárnou demenciou: „Často ich k nám nasmerujú neurológovia či psychiatri. Trénujú si tu pozornosť, pamäť, myslenie, reč. Snažíme sa o celkovú aktiváciu životného štýlu.“

Umiestnenie ambulancie v dedine sa ukázalo ako výhoda. „Veľa pacientov hovorí, že je to výborné, lebo tu majú kde zaparkovať a nachádzajú u nás pokoj. Sme na polceste medzi Považskou Bystricou a Púchovom. Klienti k nám chodia aj z iných krajov. Ľuďom, ktorí nešoférujú, sa snažíme vychádzať v ústrety tak, že ich objednávame v časoch, keď do Udiče prichádzajú autobusy,“ hovorí Daniela Ponechalová.

Do tejto špecializovanej ambulancie potrebujete výmenný lístok od pediatra, logopéda, neurológa, psychiatra alebo od všeobecného lekára. Ambulancia je zazmluvnená, služby sú hradené cez poisťovňu.

Kontakty:

Michal Herceg