Evu Račickú ste mohli nedávno vidieť v kampani Aj my sme tu, ktorú už po tretíkrát pripravil Úrad komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím. Vo svojom videu ľuďom priala zdravie, dobrých priateľov, kvalitné rodinné zázemie, ale aj nápomocných sociálnych úradníkov. To, že nejde o samozrejmosti, si Eva Račická dobre uvedomuje. Roky riešila základné existenčné problémy. Známa je napríklad ako vôbec prvá predajkyňa pouličného časopisu Nota bene.

V súčasnosti žije v nájomnom byte a jej situácia je stabilizovaná. Pracuje ako osobná asistentka. Ako hovorí, pomáha tým klientovi aj sebe: „Začala som u pána, ktorý mal problémy so srdcom. Teraz pracujem pre klienta s ochorením skleróza multiplex a s amputovanou nohou.“ V prvom aj druhom prípade ide najmä o varenie a upratovanie. Ku klientovi dochádza denne, popri tom naďalej predáva časopis Nota bene. „V minulosti som sa predaju venovala viac. Teraz to mám tak dobre podelené,“ spokojne hodnotí Eva, o ktorej ste v prvých číslach Nota bene mohli čítať takmer každý mesiac. Raz bola napríklad súčasťou futbalového tímu ľudí bez domova, potom zase účinkovala v divadle ľudí z ulice.
Pri získaní bývania pred štyrmi rokmi jej pomohlo občianske združenie Proti prúdu. Vďaka tomu sa mohla posunúť ďalej a v rámci osobnej asistencie pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Jej súčasný klient je zároveň kolegom – predajcom časopisu. Poznali sa ešte v čase, keď bol zdravý: „Má elektrický vozík. Nasadne naň a vyrazí do mesta. Doobeda je vonku a poobede nastupujem ja a pomáham mu,“ opisuje Eva denný kolobeh. Predošlý klient bol jej susedom: „Býval tu oproti. Zomrela mu asistentka a ja som bola poruke. Pracovala som preňho štyri roky.“
Pri predaji časopisu sa denne stretáva s množstvom ľudí. Keď si splní aj svoje asistentské povinnosti, najradšej odpočíva doma pri televízii alebo dobrej knihe.
V divadle bez domova kedysi hrala v modernej verzii Rómea a Júlie, ale aj v hre, kde jednotliví protagonisti hovorili o svojich nenaplnených snoch. Snom Evy Račickej bolo kedysi fotografovanie. Lákalo ju aj povolanie spojárky, no napokon sa stala frézarkou. Cestujúci sa s ňou však stretávali aj ako s vodičkou električky. Keď ochorela, robila už len drobné brigády, napríklad upratovanie. V kombinácii s čiastočným invalidným dôchodkom a predajom časopisu je osobná asistencia pre ňu možnosťou trochu sa nadýchnuť. „Pomôžem človeku v mojom okolí a pomôžem si trochu aj sama,“ zhrnie stručne.
V divadelnej hre, v ktorej účinkovala, bola reč o dávnych snoch. Má Eva Račická aj nejaké súčasné? „Raz by som sa rada dostala k moru, hádam sa mi to splní,“ odpovedá po chvíli uvažovania 61-ročná žena, ktorá to v živote nemala ľahké. No zdá sa, že po rokoch konečne našla svoj pokoj a zázemie.
Michal Herceg