V našom miniseriáli sa aj ďalej venujeme osobnej asistencii, jej poskytovaniu, ale aj využívaniu. O svoje skúsenosti s touto službou sa podelila aj Iveta Zbranková z Nitry. Pamätníci vedia, že osobná asistencia tu nie je od stvorenia sveta. Ako to bolo pred jej zavedením? Iveta spomína na vlastnú situáciu a hovorí o určitom šťastí: „Mala som veľmi akčnú mamu, ktorá ma naučila veľa vecí pre samostatný život. Do istej miery som bola sama na seba odkázaná aj v internátnej škole.“ Ako však dodáva, mama jej aj veľa pomáhala: „Dlho nado mnou držala ochranné krídla a pomáhala mi, kde bolo treba, aj kde nebolo treba.“
Zavedenie osobnej asistencie privítala o to viac, že zrakové problémy majú aj jej manžel a syn: „Pre nás to bola naozaj veľká vec. Mali sme svoj spôsob fungovania a mladí ľudia toho zvládnu veľa, ale nikdy sme napríklad nemali auto. Občasná výpomoc rodiny je fajn, ale osobná asistencia je niečo systematické a stabilné, na čo sa dá spoľahnúť.“ V domácnosti bola Iveta samostatná a ako hovorí, nielen zvládala, ale vzhľadom na mladší vek aj vládala. Upratovanie, umývanie okien, to všetko bolo bez problémov, strasie ju len pri spomienke na hmyz, ktorý zrakom jednoducho nezaregistrujete. Osobná asistencia zvýšila jej nezávislosť pri rôznych pochôdzkach: „Návštevy lekára či pošty, to so mnou predtým riešila mama. Viete si to predstaviť. Mama má patent na dcérino dobro a v podstate riadi jej život. S nástupom osobnej asistencie som dostala akoby krídla.“
Ešte predtým do Ivetinho života vstúpil vodiaci pes. „Už aj to bol veľký krok vpred, ale samozrejme, pes vám neprečíta papiere na úrade a neukáže vám, kde sa máte podpísať.“ Častou témou rozhovorov o osobnej asistencii je hľadanie toho pravého alebo tej pravej. Iveta aj tu hovorí o šťastí. „V Nitre máme Krajské stredisko Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Jedna z tamojších zamestnankýň bola popri práci v stredisku spočiatku aj mojou asistentkou. Druhou bola moja kolegyňa z práce.“
Ak ste tým prešli, poznáte to. Na posudkovej komisii úradu práce uvádzate svoje požiadavky, na čo budete asistenciu využívať. „Každý má tie potreby trošku iné. U mňa to, samozrejme, bolo sprevádzanie a predčítanie. Keďže však mám popri zrakovom znevýhodnení aj problémy so sluchom, asistent je pre mňa občas aj akýmsi tlmočníkom.“ S úsmevom hovorí, že jej pracovisko sa nachádzalo oproti úradu práce, takže ju tam mali s vodiacim psom, ale aj s asistentkami doslova na očiach.
Ako si nastaviť dobre fungujúci vzťah medzi klientom a asistentom? „Ak je to človek, ktorého poznáte, viete už, čo od neho čakať a naopak, ani jeho nič nezaskočí. Pred pár rokmi som však bola nútená osobnú asistentku zmeniť a tu som išla trochu do neznáma. Na sociálnu sieť som dala status, že hľadám asistenta. Ozvalo sa mi pomerne veľa ľudí a urobila som doslova akýsi casting.“ Z množstva záujemcov do užšieho výberu postúpili desiati, s ktorými si zatelefonovala. Do semifinále sa následne dostali štyri ženy: „Chcela som to kombinovať, aby jedna asistentka bola k dispozícii doobeda, napr. na návštevy lekára, a s druhou by sme absolvovali popoludňajšie aktivity, napr. nákupy či návštevu kultúrnych podujatí, ktoré by stíhala aj popri inej práci.“ Každú uchádzačku potom zvlášť pozvala na posedenie pri káve. „Im som už o sebe povedala viac, aby lepšie vedeli, do čoho by išli. Po vzájomných rozhovoroch z tejto štvorice vzišli dve dámy, ktoré sú do dnes mojimi asistentkami a som s nimi nad mieru spokojná.“
Ako vidno, pri hľadaní asistencie môžete loviť aj v čiastočne neznámych vodách. Iveta však pripúšťa, že je to tak trochu lotéria, v jej prípade, našťastie, s výhernými číslami. Práca asistenta je rôznorodá. Iné je pomáhať pri hĺbkovom upratovaní v domácnosti, iné je sprevádzať na koncert. Je to tak, že jedna je na ťažšie práce a druhá na príjemnejšie, voľné chvíle? „Takto by som to nepovedala, skôr sa to snažím striedať. Je to dané aj ich možnosťami. Ak jedna z nich cez týždeň pracuje, môže sa mi venovať popoludní a cez víkendy. Včera mi boli napríklad pomôcť s upratovaním obidve. Teraz sa moja predpoludňajšia asistentka rozhodla, že si zoberie voľno a pôjde s nami na relaxačný pobyt. Chce zažiť tú atmosféru nášho zájazdu. Obe máme psov, budeme spolu chodiť s nimi von, verím, že to bude fajn.“ Dovolenku čisto s asistentkou Ivetka zatiaľ nezažila. „Toto bude taký kompromis. Ona tam bude aj ako účastníčka, v niečom mi pomôže, ale zároveň si to aj užije,“ dúfa zamestnávateľka, pre ktorú je táto situácia tiež nová.
Život asistenta akčnej Ivety Zbrankovej je pestrý. „Občas to bývajú aj namáhavejšie šichty, napríklad keď sa vyberieme na večerný koncert do Hurbanova, kde mala asistentka v aute okrem mňa aj môjho manžela, syna a jeho kamaráta. Vrátili sme sa až po polnoci. Šoférovanie, ale aj celú navigáciu našej veselej, rôznorodej partie zvládla výborne a nedala ani výpoveď,“ spomína Iveta.
Stáva sa aj to, že sa asistentky pri práci stretnú: „Býva to najmä pri upratovaní, ktoré si bez problémov podelia. Ja sa zatiaľ zatvorím do izby a háčkujem alebo štrikujem. Nedávno boli so mnou na jednom nitrianskom koncerte a obidve mi veľmi chceli pomáhať, bolo vidno, že cítia za mňa zodpovednosť, až toho bolo trochu priveľa.“ Toto sú však podľa Ivety Zbrankovej úplné drobnosti, ktoré nemenia nič na jej spokojnosti so službou osobnej asistencie, ako aj s jej aktuálnymi asistentkami.
Rozprávame sa ďalej o tom, prečo je dobré, že osobnú asistenciu nemôže vykonávať najbližší rodinný príslušník: „Moja mama ma chcela ochraňovať a riadiť mi život aj po zavedení osobnej asistencie. Oficiálne bola mojou asistentkou jej kamarátka, ale fakticky to robila mama. Odohrávalo sa to v režime, že mama je zamestnávateľ a ja jej zamestnanec. Mama poznala pol mesta a na každom piatom kroku sme stáli, pretože sa potrebovala porozprávať s ľuďmi. Neraz sme aj prišli neskoro a napríklad obchod, do ktorého som chcela ísť, bol už zatvorený. Bojovalo sa mi s tým naozaj ťažko, pretože mama bola mimoriadne silná osobnosť. Vzbúrila som sa až po čase. Chvíľu to bolo napäté, ale nakoniec sa s tým zmierila.“
Ak sa vám stane, že asistent začne až príliš kontrolovať niektoré aspekty vášho života, máte to podľa Ivety jednoduchšie. Keďže ide o vzťah zamestnávateľ a zamestnanec, s asistentom sa dá dohodnúť lepšie ako s rodinou a keď to nejde, môžete ho aj vymeniť, hoci ľudsky to nebýva jednoduché.
Iveta hovorí, že dôležitosť osobnej asistencie pre ňu stúpa aj s pribúdajúcim vekom. „Čím som staršia, tým viac cítim, že sa moje možnosti okliešťujú a asistenciu potrebujem stále viac.“
Ak hľadáte osobného asistenta a nemáte veľa známych, na ktorých by sa dalo obrátiť, môžete to skúsiť na sociálnej sieti, v skupine ľudí z vášho mesta či sídliska. Zároveň je možné využiť služby Agentúry osobnej asistencie pri organizácii Belasý motýľ o. z. (pôvodný názov Organizácia muskulárnych dystrofikov v Slovenskej republike). O jej fungovaní budeme hovoriť v ďalšom pokračovaní nášho miniseriálu.
Michal Herceg