Ježko si objednal knihu v Braillovom písme, ale teraz nikto nevie, kto koho vlastne číta. Aj takýto vtip z dielne umelej inteligencie odznel na začiatku konferencie o aktuálnom postavení Braillovho písma (ďalej aj brail) v spoločnosti a o jeho využití v budúcnosti. Braillove bodky sú tu s nami už 200 rokov. Konferencia v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči ukázala ich široké využitie a zastúpenie v rôznych oblastiach života ľudí so zrakovým znevýhodnením.
Stretnutie svojím príspevkom otvoril Michal Sudík z Knihovny a tiskárny pro nevidomé Karla Emanuela Macana v Prahe. Tlačou brailu a reliéfnou grafikou, čiže hmatovými obrázkami, sa zaoberá už celé desaťročia. V roku 1986 sa brailové texty sádzali mechanicky a tlačilo sa z kovových matríc. Kým technológie na tlač písma sa zlepšujú a zrýchľujú, počet čitateľov v Česku podľa Sudíka klesá. A čo čakať v budúcnosti? Michal Sudík si myslí, že jednou z možných ciest je využitie umelej inteligencie pri prepise nôt a korektúre textov.
Braillove bodky sú hojne prítomné aj v Múzeu špeciálneho školstva v Levoči. Jeho riaditeľka Štefánia Petreková hovorila najprv o tom, ako sa snažia písmo predstavovať cez rôzne zážitky aj ľuďom, ktorí zrakové problémy nemajú. V múzeu sú brailom označené pôdorysy jednotlivých expozícií, popisy muzeálnych exponátov, rozširujúce texty o histórii nášho špeciálneho školstva. Brailovými textami sú doplnené aj interaktívne prvky expozície. V špeciálnopedagogickej historickej knižnici, ktorá je súčasťou múzea, nájdeme napríklad šlabikár z roku 1922, ktorý bol prvou učebnicou v levočskej základnej škole pre nevidiacich. Len o niečo mladší je unikátny hmatový glóbus, ktorý sa používal ako pomôcka pre nevidiace deti. Návštevníkov zaujme aj unikátny pichtov stroj s drevenými klávesmi z roku 1918, či brailová tabuľka, na ktorej si po krátkej inštrukcii môžu skúsiť niečo napísať. Braillovo písmo, ako ho nepoznáme – tak sa volá program, v ktorom v múzeu približujú deťom a učiteľom bodky konkrétnejšie a hmatateľnejšie cez pracovné listy a rôzne tvorivé zadania.
Nikol Macháčková Aková z pražského Tyfloservisu predstavila Braillovo písmo ako jeden z nástrojov úspešnej školskej integrácie. Ako povedala, pri deťoch, ktoré zrak strácajú až počas školskej dochádzky, sa zvyčajne uprednostňovalo použitie hlasového výstupu. Na rozdiel od brailových bodiek si však pri vnímaní textu zvukom dieťa automaticky neosvojuje aj pravopis. Výskumy neurológov ukazujú, že vnímanie sprostredkované hmatom je veľmi podobné získavaniu zrakových informácií. V mozgu sa aktivuje viacero centier a človek získava ucelenejšiu predstavu. Pri príchode nevidiaceho dieťaťa do bežnej školy sa v Česku často stáva, že asistent pedagóga, ktorý žiakovi pomáha, sa so špecifikami výučby bez zraku stretáva po prvýkrát. Nepozná Braillovo písmo, nevie, ako komunikovať s nevidiacim dieťaťom, ako mu správne pomôcť pri samostatnom pohybe a v iných zručnostiach. So vzdelávaním asistenta pomáhajú poradenské pracoviská, pričom táto príprava sa deje takpovediac za pochodu. Zanedbateľné nie je ani finančné hľadisko. Pre zaujímavosť, aktuálna cena pichtovho stroja je približne 22 500 českých korún, prepis kompletnej sady učebníc pre prváka stojí okolo 90 000 až 100 000 českých korún. Medzi príkladmi viac či menej úspešnej integrácie zaujal príbeh štrnásťročnej školáčky, ktorá počas štyroch mesiacov zvládla Braillovo písmo, pracuje s brailovým riadkom a za pomoci pedagogického asistenta pokračuje vo vzdelávaní vo svojej pôvodnej triede.
Ľuboslava Kamenická zo Špecializovaného centra poradenstva a prevencie pre deti a žiakov so zrakovým postihnutím v Levoči hovorila o úlohe brailu v inkluzívnom vzdelávaní. Kým v špeciálnych školách pre nevidiacich a slabozrakých žiakov sú pedagógovia ovládajúci Braillovo písmo a metodiku jeho výučby, v bežných základných školách pôsobia učitelia bez tejto znalosti. Pedagogickí asistenti sú už prítomní aj v inkluzívnom vzdelávaní, no málokedy je možnosť, aby mal takéhoto asistenta nevidiaci žiak k dispozícii na všetkých vyučovacích hodinách. Asistent neraz bodky zdoláva súbežne so žiakom. Bežné školy nemajú k dispozícii ani brailové učebnice, v čom im čiastočne môže pomôcť poradenské centrum, prípadne Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči. V prezentácii bola zdôraznená dôležitosť predšlabikárového obdobia pre správne zvládnutie brailu. Pracovníčka poradenského centra zároveň zopakovala, čo zaznelo aj v ďalších príspevkoch, že vzdelávanie sa len prostredníctvom sluchu je nedostatočné a brail je v tomto kľúčový. Učiteľka Viera Kamenická na záver príspevku krátko predstavila novú predšlabikárovú učebnicu pre nevidiace deti.
Pomoc s riešením problémov súvisiacich s výučbou nájdu učitelia a rodičia v levočskom alebo bratislavskom poradenskom centre. Za to bratislavské na konferencii vystúpil jeho riaditeľ Marek Hlina. Hovoril napríklad o možnostiach, ako zabezpečiť výučbu brailu v základných školách. Popri učiteľoch, pedagogických asistentoch, či školských špeciálnych pedagógoch s tým môžu pomôcť aj pracovníci poradenských centier, prípadne inštruktori sociálnej rehabilitácie Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Vybavenosť brailovými kompenzačnými pomôckami je v školách slabá. Marek Hlina upozornil na možnosť získania príspevku z ministerstva školstva, čo sa už osvedčilo viacerým školám. V tomto aj predchádzajúcom príspevku bola spomenutá hlučnosť pichtovho stroja, ktorým nevidiaci žiaci môžu rušiť zvyšok triedy. Stáva sa, že nevidiace deti píšu napríklad diktáty v inej miestnosti, aby ostatných nerozptyľovali. To sa však už vzďaľujeme od inklúzie, ktorá by mala byť naším cieľom. Marek Hlina dáva aj preto do pozornosti takmer bezhlučné elektronické brailové riadky, či už ako samostatné zariadenia, alebo v kombinácii s počítačom. Správny stav podľa šéfa bratislavskej poradne je, ak si nevidiace dieťa Braillovo písmo osvojuje počas hodín slovenského jazyka tak ako ostatné deti. Prax žiaľ často býva iná. Deti sa učia čítať napríklad počas hodín, ktoré učitelia pre nevidiace dieťa považujú za menej podstatné. Ide napríklad o telesnú alebo výtvarnú výchovu. Príkladov dobrej spolupráce poradenského centra so základnými školami, a to ešte v predstihu pred nastúpením žiaka do prvého ročníka, je viacero. Marek Hlina na ne poukázal vo svojej prezentácii. V prípade otázok a problémov by mali školské podporné tímy kontaktovať poradenské centrum čo najskôr.
Česká spoločnosť Orbis Tactus, ktorú na konferencii zastupovala Klára Novotná, sa zaoberá výrobou učebníc pre deti v inkluzívnom vzdelávaní. Reč bola o použití Braillovho písma v rôznych jazykoch. Snahou je, aby nevidiace dieťa pracovalo s rovnakými učebnicami ako jeho spolužiaci. Pri prepise učebníc cudzích jazykov však treba počítať s tým, že niektoré znaky a písmená s diakritikou sa môžu v rôznych štátoch odlišovať.
Tamara Pavelková je mamou osemročnej nevidiacej dcéry Julky. Vidiace deti vnímajú okolo seba prítomnosť písmen oveľa skôr ako nastúpia do školy. Julkini rodičia sa jej tak brail snažili priblížiť odmalička. Našli si na to viaceré nápadité spôsoby od obalu na vajíčka so šiestimi otvormi, v ktorých boli vložené hrkacie predmety, cez kolíčkovú písanku, ktorú poznajú nevidiace deti v špeciálnych školách, až po rôzne knihy či brailové lego. Rodičom bolo jasné, že na stláčanie klávesov pichtovho stroja bude dcérka potrebovať silu v prstoch. V tom jej pomohla práca s hlinou, lezenie, hra na klavíri a ďalšie činnosti. Škole, ktorá Julku prijala, pomáhajú poradenské centrá z Levoče aj z Bratislavy. Julka sa učí z veľkej časti z učebníc, ktoré používajú jej spolužiaci. Postupne však do výuky zahrnuli aj šlabikár využívaný v špeciálnych školách. Samotná Julka nazvala Braillovo písmo kúzelným svetom bodiek. Jej bodové písmo zaujalo aj Julkiných spolužiakov a niektorí sa ho učia spolu s ňou. V školskej knižnici nechýba polica s brailovými knihami, Julka dostala od spolužiakov ako darček vybodkované obrázky. Brail Julku sprevádzal aj počas prázdnin na dovolenke a stal sa pevnou súčasťou jej života. Pomaly sa oboznamuje aj s brailovým riadkom.
Braillovo písmo sa na naše územie dostávalo rôznymi cestami ešte pred jeho oficiálnym zavedením. Na Slovensko ho priniesol doktor Izidor (Szidor) Mihálik, rodák z Bardoňova neďaleko Nových Zámkov. Menej známe historické skutočnosti prišiel na konferenciu osvetliť starosta Bardoňova Peter Wurczer. Izidor Mihálik bol riaditeľ ústavu pre nevidiacich v Budapešti. S Braillovým písmom sa po prvýkrát stretol na svojej študijnej ceste po západných krajinách. Bodky priniesol aj domov do Uhorska, no tu ich nevedeli používať a prispôsobiť pre maďarský jazyk. Mihálik bol aj amatérsky hudobný skladateľ a v ústave pre nevidiacich vyučoval hudbu. V škole zaviedol nové odbory a celkovo ju pozdvihol na vyššiu úroveň. V roku 1893 sa brail v Uhorsku zaviedol aj oficiálne. V Bardoňove pripravujú svojmu rodákovi Izidorovi Mihálikovi pamätnú izbu plnú interaktívnych prvkov a Braillovho písma.
Ako s brailom vo vzdelávaní počíta štát? O tom hovorila Katarína Reinoldová z Ministerstva školstva, výskumu, vývoja a mládeže SR. Rozvoj myslenia je komplexný vtedy, keď dostávame informácie prostredníctvom rôznych zmyslov. Ak niektorý zmysel využívame jednostranne a nadmerne, môže dôjsť k prepodnecovaniu. Nevidiaci ľudia napríklad využívajú veľa hovoriacich pomôcok, ktoré vnímajú sluchom. Pomocou Braillovho písma získava žiak predstavu o členení textu a stáva sa aj plnohodnotným členom kolektívu. Pre učiteľov sú už teraz spracované rôzne metodické materiály a k dispozícii je aj katalóg podporných opatrení. Všetko sa nachádza na stránke ministerstva školstva spolu s návodom, ako žiadať o kompenzačnú pomôcku pre nevidiaceho žiaka.
Mária Ježíková z bratislavského Centra podpory študentov so špecifickými potrebami hovorila o písomnom skúšaní nevidiacich žiakov. Na rozdiel od minulosti, kedy bolo možné zapísať text v Braillovom písme len pomocou tabuliek s bodkovadlom či mechanických písacích strojov, v súčasnosti ho môže žiak zaznamenať cez počítač, brailový riadok, alebo iné elektronické zariadenie. Zákony upravujú rôzne otázky, napríklad aj to, akým spôsobom možno nevidiaceho žiaka skúšať, či má nárok na predĺženie času pri písomnej skúške, či od nej môže byť oslobodený, alebo aké sú pravidlá pre archiváciu písomných prác. Pri písomnej skúške nejde len o poskytnutie technickej podpory, ale aj o zachovanie rovného prístupu a objektivity. Nevidiaci žiak by mal mať možnosť dostať sa k učivu, informáciám a úlohám rovnakým spôsobom, ako jeho spolužiaci. Nie je napríklad žiadúce, aby sa písomná odpoveď zakaždým nahrádzala ústnou, prípadne, aby sa bezdôvodne úplne odpúšťala. Počítač s brailovým riadkom by sa mal stať v školskej praxi samozrejmým štandardom.
Eliška Hluší z Technického múzea v Brne hovorila o histórii digitálnych pomôcok pre nevidiacich. Viaceré z nich mali brailové klávesnice a v súčasnosti sú už nahradené bežnými počítačmi.
Krištof Coufal a Lenka Hovorková pripravili príspevok o kompenzačných pomôckach so zameraním na hmat a brail. Vibrácie, silová spätná väzba, kontaktná haptická spätná väzba, simulácia teplôt. Všetky tieto podnety využívajú haptické rukavice. Zatiaľ ich môžete nájsť napríklad v armáde či v zábavnom priemysle. Začali sa však testovať aj pre ľudí so zrakovým postihnutím, ktorým by mohli pomôcť pri priestorovej orientácii, pri sprístupňovaní umenia, prípadne na komunikáciu s hluchoslepými ľuďmi. Rukavice, ktorých vývoj je ešte v ranom štádiu, by mohli nevidiaceho človeka motivovať, aby sa takpovediac rozhmatal, aby zatúžil rozvíjať hmat a nespoliehal sa len na všadeprítomný sluch. Na pomoc pri priestorovej orientácii môžu slúžiť aj rôzne navigačné opasky, náhrdelníky či headsety. Tieto pomôcky by mohli predstavovať alternatívu k vodiacim psom a časom by sa mali stať aj cenovo dostupnejšími.
Peter Lecký z organizácie Touch&Speech n.o. priblížil, ako brail prenikol aj do sféry mobilných telefónov. Dotykový displej mobilu umožňuje snímať nielen jeden, ale aj šesť prstov. Vďaka tomu sa dá písať brailom priamo do telefónu. V aplikačnom sete Corvus, ktorý ozvučuje mobilné telefóny s operačným systémom Android, sa Braillovo písmo využíva na viacerých úrovniach. Ide o písanie a editáciu textov, ale aj podporu pre brailové riadky. Na braili je postavená aj špeciálna hra Včelár, kde včely chytáte do úľov pomocou brailových kombinácií.
Veronika Růžičková a Veronika Vachalová z Univerzity Palackého v Olomouci zamerali svoj príspevok na hmat a tyflografiku. Kým sluch je diaľkovým receptorom, ku ktorému potrebujeme sprostredkovateľa, hmatom dokážeme informácie získať sami. Moderná tyflografika je postavená na 3D tlači. V rámci univerzitného projektu deťom hmatovo sprístupnili šestnásť pamiatok českého kultúrneho dedičstva. Aktuálne chcú spojením hmatovej grafiky a umelej inteligencie priniesť do škôl výtvarné umenie. Ich cieľom je, aby deti nepreberali len pripravený opis diel od iných, ale aby vedeli vyjadriť aj vlastné pocity a postrehy. Autorky príspevku si myslia, že motivovanie detí spoznávať svet hmatom ich privedie aj k tomu, aby zvládli Braillovo písmo. Prinajmenšom na takej úrovni, aby si vedeli prečítať, kto sedí v konkrétnej kancelárii, ako sa volá liek, ktorý užívajú, alebo čo za knihu majú na stole.
Asociace rodičů a přátel dětí nevidomých a slabozrakých, to je názov organizácie, za ktorú vystúpila Terezie Kochová. Svoju prezentáciu nazvala Hmatový vnem ako zážitok. Hneď v úvode dala do pozornosti knihu, ktorú vydala ich organizácia. Braillovo písmo sa v nej nechápe iba ako základ gramotnosti. Poukazuje napríklad aj na to, že schopnosť čítať spôsobuje výrazné zmeny v anatómii mozgu. Negramotní ľudia majú menej šedej mozgovej kôry v oblastiach zodpovedných za spracovanie zrakových podnetov, rozpoznávanie slov a spracovanie hovoreného jazyka. Pomocou magnetickej rezonancie sa zistilo, že keď človek číta Braillovo písmo, v mozgu sa aktivuje to, čomu sa tradične hovorí zraková oblasť. Pri čítaní hmatom je vyššie porozumenie textu než u tých, ktorí ho vnímajú sluchom. Hmatom lepšie prijímame aj jazykové pravidlá. Schopnosti čítať a hmatať sa pritom navzájom ovplyvňujú. Čím viac človek číta, tým lepšie zvláda aj bežné hmatové činnosti. Terezie Kochová uvádza veľa praktických príkladov, ako u detí rozvíjať hmat, ako ich to baví a otvára nové obzory.
Jana Lopúchová a Galina Kubalová sa Braillovmu písmu venovali z pohľadu pedagógov. V študijnom programe špeciálna pedagogika sa brail vyučuje vo viacerých podobách. V bakalárskom aj magisterskom stupni je to predmet výberový. Študenti špecializácie pedagogika zrakovo postihnutých majú navyše povinný predmet Braillovo písmo a tyflografika v edukácii zrakovo postihnutých. Tí už musia bodky poznať spamäti, vedieť ich prečítať a aj zapísať. Nečudo, veď raz budú práve oni učiť braila deti v školách. Zdá sa, že to, čo funguje na deti, teda zážitkové a zábavné vzdelávanie, má úspech aj u vysokoškolákov. Študenti zakrátko zistia, že Braillove písmená nie sú len náhodnými kombináciami bodiek, ale že ide o logicky usporiadaný systém. Niektoré písmená si tak vedia pri učení sami odvodiť. Vizuálna podobnosť písmen, rýchlosť písania na stroji, rozloženie prstov na klávesnici – s tým všetkým sa dospelí študenti pasujú skôr ako sa stanú učiteľmi.
Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska sa komplexne zaoberá rôznymi oblasťami života ľudí so zrakovým postihnutím. Medzi nimi je aj Braillovo písmo a jeho výučba. O tom, prečo je Braillovo písmo v živote nevidiacich a slabozrakých stále kľúčové, hovorila z dlhoročnej praxe v Únii Dagmar Filadelfiová. V rámci tejto organizácie pôsobí šestnásť inštruktorov Braillovho písma. Brail sa v Únii učia ľudia všetkých vekových kategórií. Stredoškoláci a vysokoškoláci, ktorí si ho osvojujú, ho chcú prepojiť s informačnými technológiami. Pre klientov v produktívnom veku je zase dôležité, aby si vedeli prečítať informácie o liekoch, označiť si spotrebiče v domácnosti alebo sa zorientovať vo výťahu. Výzvu predstavuje skupina seniorov, u ktorých je potrebná neustála motivácia na zvládnutie bodiek. Sú medzi nimi aj ľudia so zvyškami zraku, ktorí si chcú napríklad označovať predmety či obaly s potravinami v domácnosti. V minulosti boli inštruktori Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska prizývaní do škôl, aby vyučovali integrovaných žiakov Braillovo písmo. Bolo to provizórne a nekomfortné riešenie. V súčasnosti je situácia iná. Únia úzko spolupracuje s poradenskými centrami, so školami a snaží sa byť jedným z členov podporného tímu.
Slovenská autorita pre Braillovo písmo bola u nás na odporúčanie OSN a po schválení vládou zriadená v roku 2020. Jednou z jej úloh je nastavenie správneho zápisu Braillovho písma. Popri tom sa venuje konzultačnej činnosti, vzdelávaniu a osvete. Autorita vydáva príručky zápisu Braillovho písma z rôznych oblastí, pripravuje podcast Stobodové šesťbodové a ponúka aj jednoducho čitateľné obriadkové texty pre deti či začínajúcich brailistov. Dôležitou časťou práce autority je prepis učebníc do prístupných formátov. Výsledkom konzultácií s brailovou autoritou je to, že sa brail objavuje napríklad v múzeách, galériách a na iných miestach. Z prieskumu medzi brailistami, ktorý autorita robila, vyplynulo, že postavenie brailu a hmatovej grafiky treba zlepšovať.
Judit Gombás z Maďarska a Marta Kanarek z Poľska priblížili prostredníctvom videoprezentácie používanie brailu v ich krajinách. Skladba žiakov v špeciálnych školách sa zmenila. Prevažujú v nich deti s kombinovaným postihnutím. Braillovo písmo sa teda v špeciálnych školách vyučuje, ale brailistov je menej. Žiaci, ktorí majú iba zrakové postihnutie, navštevujú prevažne bežné školy. Tamojší učitelia však nemajú dostatočné časové kapacity venovať sa im. Vo vzdelávaní tak prevládajú počítače, kde si učiteľ môže okamžite na obrazovke prečítať, čo dieťa píše. V tomto je situácia v Maďarsku a v Poľsku podobná. Obe rečníčky uviedli ako dôvod nepoužívania brailových riadkov ich finančnú nákladnosť. Čiastočným riešením by mohlo byť získanie týchto pomôcok pre školy. Pomôcť by mohli aj brailové knihy s atraktívnejším hmatovým obrázkovým obsahom, tak ako ho majú k dispozícii vidiace deti. Judit Gombás zdôrazňuje, že je dôležité najprv dieťa učiť čítať a písať na papieri, až neskôr prejsť k brailovmu riadku. Orientácia na papieri pomôže podľa nej žiakovi aj v priestorovej orientácii, ktorá môže byť u nevidiacich detí ťažšia. V Maďarsku je problém aj s neinformovanosťou. Ak v minulosti začal nevidiaci žiak navštevovať bežnú školu, vyrozumená bola aj špeciálna škola, odkiaľ mohol dostať podporu. V súčasnosti sa však argumentuje právom na súkromie a špeciálna škola informovaná nie je. Je teda na bežnej škole, či požiada o podporu v škole špeciálnej. Ak to urobí, za žiakom sa vyberie cestujúci učiteľ, ktorý môže pedagógov usmerniť. Priemerný používateľ Braillovho písma nečíta celé knihy, skôr bodky využíva v kuchyni, v domácnosti. Braillovo písmo by však podľa rečníčok určite pomohlo na dverách kancelárií, pri označeniach sedadiel vo vlakoch, na obaloch s rôznymi produktmi, na nápojových automatoch, pri sprístupnení spoločenských hier a podobne.
Súčasťou konferencie boli aj tvorivé workshopy. Niekoľko dní po nej nasledovala panelová diskusia odborníkov. Už len dodám, že všetky príspevky z konferencie sú dostupné na YouTube kanáli SKN Levoča.
Michal Herceg