Vtáka spoznáte po perí, škôlkara po reči. Nejde len o to, že vás neustále bude prenasledovať s nástojčivým „prečo?“. Jednoducho jeho slovná zásoba už dosiahla prvú tisícku, rozumie dlhým vetám, správne používa zámená, chápe význam predložiek, sem-tam mu vykĺzne už aj „prosím“ a „ďakujem“, dokonca sa dohovorí aj s cudzím človekom. Platí to však aj pre deti, pri ktorých je podozrenie na mentálne postihnutie, poruchy autistického spektra, alebo sa v diagnostických materiáloch objavuje detská mozgová obrna (DMO) či telesné postihnutie, ktoré poškodili rečové orgány? Ako v takom prípade učiť dieťa jazyk a reč, ako viesť rozhovor?
„My postupne rodičov učíme, že bezpečie neznamená, že dieťa dostane všetko, čo chce, ale že dostane to, čo potrebuje. Naše základné odporúčanie znie: pracujte na bežných denných rituáloch a učte ho v daných situáciách správne komunikovať. Vytvorte mu pravidelný režim, zhovárajte sa s ním tvárou v tvár, doprajte mu detstvo plné skutočných zážitkov, nechajte ho objavovať a dožičte mu všetky úsmevy i modriny, ktoré k tomu patria. Prestaňte ho naháňať s jedlom, ale všetci si spolu sadnite za stôl, pri voľnej hre nenechávajte naraz pustený televízor i rádio, pretože pozornosť dieťaťa nie je priamo zameraná na hru a je rozptýlená, znížte počet hračiek… Slovom, vráťte sa do analógového sveta, v akom ste vyrastali aj vy sami.“
Takto v útulnom prostredí Služby včasnej intervencie pri Centre sociálnych služieb Sibírka v Bratislave začal môj rozhovor s klinickou logopedičkou Ivonou Malinovskou. Zaujímalo ma totiž ako pomáha deťom s podozrením na mentálne postihnutie, poruchy autistického spektra či s poškodenými rečovými orgánmi. A tak som sa dozvedela, že zhovárať sa možno nielen slovami ale aj gestami, obrázkami, dokonca mlčaním.
Tajomstvá pyramíd
Deti, s ktorými sa pracovníčky Služby včasnej intervencie pri CSS Sibírka stretávajú, sa často vyjadrujú krikom, slovami, ktoré sú ťažkopádne, gramaticky nesprávne, artikulácia jednotlivých hlások je chybná, miestami úplne nezrozumiteľná. Otázka, ktorá sa v takomto prípade kladie hneď sama, sa týka zdravotného stavu. Prvým odporúčaním zvyčajne býva dať vyšetriť sluch. Dôvod je jednoduchý: vo vývine reči po rôznych neartikulovaných zvukoch nasleduje u dieťatka bum, bác, mama, papa a potom tata, dede, teda všetko slová, ktorých spoluhlásky vytvárame pomocou pier, jazyka a zubov, čo možno vnímať zrakom. K, g, h a ch sú však uložené v hrdle a učíme sa ich nie odzeraním, ale výlučne pomocou sluchu. Druhým, na čo sa treba zamerať, sú svaly tváre, pohyblivosť jazyka a celkové fyziologické prekážky, ktoré môžu za komunikačnou bariérou stáť.
„Pravdaže, reč je vrcholom tej pomyselnej pyramídy. Dieťa musí mať zvládnutú hrubú i jemnú motoriku. V prirodzených situáciách ho preto začneme pozorovať a vyhodnocovať, akú má koordináciu, ako kráča, či dokáže postáť na jednej nohe, či na dvoch nohách ustojí, povedzme, jemný náraz lopty, nakoľko obratne sa vyhne prekážkam a pod. Stred tej pyramídy predstavuje jemná motorika, t. j. držanie farbičky, navliekanie korálikov, stavanie kociek. Ak sú tieto dva piliere pyramídy oslabené, je dôležité ich posilniť, a to ešte pred nácvikom správnej artikulácie,“ vysvetľuje Ivona Malinovská. „Vtedy treba jednoducho vytiahnuť odrážadlo, kolobežku, trojkolku alebo korčule, pohľadať najbližšie preliezky, ihriská, kde sa dá poriadne vybehať, vyskákať na trampolíne či cez švihadlo, zájsť na plaváreň. Posediačky zas skúsiť vkladanie, zbieranie, strihanie, trhanie, ale aj konštrukčné práce, napr. skrutkovanie. S dedom treba zatĺkať klince, s babkou hádzať obilné zmesi sliepkam, trhať im žihľavové listy, vyťahovať pre ne z hriadok mrkvy, umývať ich a pod. Neraz sa ukazuje, že dnešné trojročné deti nemajú takéto skúsenosti, hoci zvládnu mobil, tablet a vežu. Treba si ale uvedomiť, že v preklade to znamená švihať po displeji a stlačiť gombík.“
Efekt takéhoto zážitkového učenia sa zvyčajne dostaví po dvoch – troch mesiacoch. Vtedy už možno pristúpiť k cvičeniam na rozvoj motoriky tváre. Ten postup sa ale nedá oklamať, takže sa deti trošku vrátia v čase a učia zvuky zvierat, citoslovcia ako guli-guli, bum-bác, tik-tak. Keď si osvoja túto úroveň, pridávajú sa podstatné mená, napr. auto brm-brm, svetlo cvak, potom slovesá, takže dieťa už začne tvoriť jednoduché vety – „auto ide“, „piť mlieko“, „kopať loptu“. Postupne sa ich slovná zásoba rozširuje o prídavné mená a napokon neplnovýznamové slová.
Logopedička je „teta, ktorá sa k nám chodí hrať“. Takto by malo dieťa špecialistu vnímať a cvičenia, ktorých cieľom je rozrozprávať ho, by si ani nemalo všimnúť. Výborné je, že problém to býva naozaj veľmi zriedka. Ako by aj mohol, keď si spolu prezerajú obrázkové knižky a „tá teta“ mu podľa nich rozpráva rozprávky, stavajú si papierové lodičky a po vode ich poháňajú silou vlastných pľúc, koncertujú na flautičkách, trúbkach a ústnych harmonikách, fúkacími fixkami si spolu kreslia šarkany, alebo sa osviežujú nápojmi, ktoré pijú slamkami? A na rozdiel od rodičov im ona dokonca nezakazuje do malinovky fúkať a tešiť sa z bubliniek, ani vyplazovať jazyk ako rohaté čertisko.
Svalstvo sa posilňuje pred zrkadlom, napodobňovaním najrôznejších grimás, ale aj zaradením do jedálnička tvrdších potravín – rodičia už musia servírovať chlebík s kôrkou, na desiatu dávať chrúmať jabĺčko, hrušku, surovú mrkvu či kaleráb. V prípade, že má dieťa niektoré orgány alebo ich časti poškodené a rodičia sa obávajú dusenia, treba to konzultovať. Odborník dokáže určiť, či strava musí byť zmixovaná na hladkú kašu, či môže obsahovať menšie hrudky alebo je bezpečné prijímať krájané potraviny.
„Zo všetkého najdôležitejšie je nerezignovať na verbálny prejav. To, že dieťa po mne neopakuje slová či vety, neznamená, že im nerozumie,“ pokračuje Ivona Malinovská. „Pri akejkoľvek činnosti treba popisovať, čo sa deje, čo ja alebo dieťa držíme v ruke, akej to je farby, z akého materiálu a podobne. Pomaly a zreteľne vždy vyslovujem „červená“, „zelená“ a „modrá“, aby videlo, kedy pery spájam, kedy ich špúlim, kam kladiem jazyk atď. Dnes je trend púšťať deťom rozprávky z YouTube, väčšinou anglické, čo si hneď všimnem podľa zvukov, ktoré dieťa vydáva a ktoré sú typické pre tie kreslené postavičky. Ale začiatok je to dobrý, pretože to ukazuje, že dieťa je schopné imitovať zvuky. Neraz ale deti dokážu povedať čísla alebo názvy farieb po anglicky. Rozumiem, že „blue“, „red“ či „pink“ sú na vyslovovanie oveľa jednoduchšie, ale nedá sa nič robiť, musíme si osvojiť materinský jazyk,“ usmieva sa pri spomienkach na chvíle s klientmi logopedička z centra.
Od konkrétneho k abstraktnému
Jednou z možností, ako učiť deti s oneskoreným vývinom reči rozprávať, sú aj špeciálne programy, ktoré si možno kúpiť a nainštalovať napr. do tabletu. Niektoré systémy sú vyslovene tlačidlové, kde sa dajú vytvoriť nahrávky v dĺžke maximálne 30 sekúnd. Siahnuť sa však oplatí aj po takých, ktoré obsahujú obrázky a lektor pri každom z nich nahlas povie, o aký predmet ide. Nacvičované písmeno stojí na začiatku, v strede alebo ním slovo končí. Úlohou dieťaťa je nielen naučiť sa, čo je čo, ale pochopiteľne aj opakovať vyslovované slová. Niektoré programy končia testom, v rámci ktorého dieťa jednotlivé pomenovania nahrá a systém vyhodnotí jeho výslovnosť.
Náročnosť býva rôzna. Pre deti s ťažším a stredným stupňom mentálneho postihnutia treba určite začať tými, kde môžu rodičia vložiť fotografie presne toho macka, s ktorým ich dieťa zaspáva, presne toho auta, ktorým chodieva na výlety, presne toho pohára, z ktorého každé ráno pije kakao. Dieťa si totiž najprv musí zvyknúť na prechod z troj- na dvojrozmerné zobrazenie. Keď dosiahne vyššiu formu kognitívnych schopností a porozumenia, môže pristúpiť k ďalšiemu kroku, ktorým je generalizácia. Pretože „macko“ môže byť nielen hnedý, ale aj biely, môže mať nohavice na traky či sukničku alebo nemusí byť oblečený vôbec, raz stojí na dvoch labách, inokedy ťarbavo štvornožkuje. Úlohou dieťaťa je pochopiť a rozlíšiť spoločné črty a vyabstrahovať ich z akéhokoľvek zobrazenia. Pravdaže, tú „databázu“, z ktorej môže čerpať, treba neustále rozširovať – nestačí mu ale ukázať hračkárske autíčka! Musí si ich prezrieť reálne, každé si ohmatať, povoziť sa v ňom, počúvať zvuk motora, brzdenie, tresnutie dvierok a kufra. Musí zistiť, že autá sú malé i veľké, niektoré vysoké, iné nízke, jedny majú príves, iným možno na strechu upevniť bicykel…
Deťom s ľahším stupňom mentálneho postihnutia, s poruchou autistického spektra a deťom s DMO, kde bývajú porušené rečové orgány, môžu tieto programy takisto pomôcť, napr. pri spoznávaní a napodobňovaní zvukov domácich i lesných zvierat. V zahraničí sa využívajú aj programy, ktoré obsahujú naozaj veľmi početnú databázu obrázkov a vo viacerých kategóriách – od ovocia a zeleniny, cez hru, domácnosť (izby a nábytok), drogériu, zdravie až po školu a výlety.
Pozor však treba dať pri deťoch s poruchou pozornosti. Elektronické zariadenia sú totiž niekedy dobrý sluha, ale zlý pán – deti si vedia vytvoriť závislosť a nechcú ukončiť prácu s nimi. Dôležité je nastavenie hraníc.
Rukami, nohami či mlčaním, ale predsa!
Vynikajúcim doplnkom ťažkej a nezrozumiteľnej reči sú dotyky, gestá a posunky. Niektoré vymyslené a viazané na konkrétne dieťa, mnohé sú však zrozumiteľné každému – pri otázke „chceš piť?“ rodič zovrie ruku v päsť a pohybom opisujúcim oblúk si ju približuje k ústam, „chceš spať?“ symbolizujú dlaňami spojené ruky, priložené k lícu mierne na stranu naklonenej hlavy, „chceš si čítať?“ zas vyjadruje posunok, akoby človek oboma rukami otváral knihu, tzn. vo vzduchu nakreslený poloblúk.
Je chybou myslieť si, že deti, ktoré nerozprávajú, nerozumejú a nekomunikujú. Každý rodič sa predsa prihovára novorodeniatku, hoci ono ešte nijako nereaguje. Vďaka tomu sa ale postupne učí rozumieť slovám, vnímať melódiu viet, význam práce s hlasom. Inak to nie je ani pri deťoch s narušenou komunikačnou schopnosťou.
„Či sa dieťa pokúša rozprávať, alebo mlčí, vždy zdôrazňujem, aby rodičia verbalizovali všetko, čo robia, všetko, čo sa deje, čo berú do rúk, čo chcú vedieť, ale aj to, čo znamená gesto dieťaťa: „Áno, chceš sa sánkovať.“ Jedine takto sa bude rozširovať jeho slovná zásoba, pasívna pravdaže, ale pomôže mu to, aby rozumelo tomu, čo hovoria ľudia okolo neho,“ zdôrazňuje Ivona Malinovská.
Tá reč však musí byť jednoduchá. Žiadne dlhokánske súvetia, žiadne zápory („nemal by si to robiť“). Dobré je vystríhať sa viet, ktoré si vyžadujú priveľa rozmýšľania („čo by si si dal na raňajky?“) a priveľkého počtu možností („dáš si mlieko, kakao, vodu alebo čaj?“). Najvhodnejšie sú tzv. zatvorené otázky: „Máš mačku?“, počkať na odpoveď áno alebo nie, a ak je negatívna, potom možno pokračovať: „Máš psa?“.
A ako si dobre „pokecať“ s dieťaťom, ktoré mlčí? Slovo opäť prenechávam odborníčke: „Ja to zvyčajne robievam tak, že nadviažem s dieťaťom očný kontakt, vezmem do ruky, povedzme, bábiku, priložím si ju vedľa tváre, do úrovne očí, čím upútam jeho pozornosť. Nasleduje otázka: Chceš bábiku? Dieťa mi vôbec nemusí odpovedať slovom, dokonca ani prikývnuť, stačí, ak napr. žmurkne. Prejavom nesúhlasu môže byť to, že odvráti pohľad, takže sa dostanem mimo jeho zorného poľa. Ak nemá problém s tvárovým svalstvom, môže využívať mimiku – úsmev znamená áno, zamračenie nie, výpovednú hodnotu však môžu nadobudnúť aj rôzne grimasy, neraz sprevádzané aj viac či menej artikulovaným zvukom. Treba povedať, že tie zväčša nepredstavujú komunikačnú bariéru ani pri cudzích ľuďoch, pretože podobné prostriedky zvyčajne používa každý z nás – inou melódiou vypovieme radostnú a inou smutnú informáciu, pozitívne emócie sprevádzajú väčšinou vyššie a negatívne nižšie tóny nášho hlasového rozpätia.“
Nedohovoríte sa? Siahnite po slovníku!
To, že si ho možno najprv budete musieť vyrobiť, nech vás neodradí. Mnohé deti s mentálnym postihnutím, poruchou autistického spektra či s poškodenými rečovými orgánmi sú komunikačne zdatné, akurát využívajú inú ako hovorenú formu. Môžu žmurkať, dotýkať sa, pracovať s mimikou, gestami, postavením tela, vyjadrovať sa však môžu aj pomocou zvukov, citosloviec, alebo si z každého čosi vyberú a vytvoria si jedinečnú kombináciu. Máte pravdu, znamená to, že čo dieťa, to iný komunikačný systém. Zdá sa vám to zložité? Tak vám prezradím, že deti sa medzi sebou dorozumejú, dokonca v škôlke často tlmočia učiteľkám, čo má ich kamarát tak jasne na srdci a tak rozpačito na jazyku. A keď to zvládnu ony…
„V prípade, že s dieťaťom s oneskoreným alebo narušeným vývinom reči pracuje viacero odborníkov, je dobré pre dieťa, ktoré potrebuje alternatívnu formu komunikácie, vytvoriť komunikačnú knižku či tabuľku, teda akýsi slovník. Fotografie a podrobný popis všetkých zvukov a pohybov pomôžu pri osobnom stretnutí s klientom odborníkom i laikom,“ objasňuje Ivona Malinovská. „Ide o to, aby bolo jasné, že keď začne šušťať tromi prstami (palcom, ukazovákom a prostredníkom), hovorí o peniazoch a pravdepodobne chce niečo kúpiť, ak si bradou tlačí na zápästie, chce na ruku hodinky, ak zanôti lalala-lalali, prosí, aby som mu pustila hudbu. V závislosti od jeho kognitívnych schopností vediem ten rozhovor ďalej: Je to žena? A ukážem na prsia. Je to muž? Ukážem si na prirodzenie. Keď získam odpoveď, pýtam sa ďalej, či ide o slovenského alebo zahraničného interpreta. Je na mne, aby som našla toho, na ktorého má dieťa práve chuť, pretože nie vždy dokáže prísť k poličke, vybrať si CD-čko, alebo aby obsluhovalo zariadenie, ktoré ho prehrá. Je to v podstate taká detektívka,“ hovorí ďalej s úsmevom. „Ja musím mať od fyzioterapeutov, špeciálnych i liečebných terapeutov a psychológov informácie, akým spôsobom je zasiahnutá motorika dieťaťa, aký je jeho kognitívny vývoj. Potrebujem vedieť, v čom ho podporiť, pretože to zvládne, len ho možno zatiaľ nik nepodchytil, alebo je toto hranica, ktorej prekročenie je pre neho nebezpečné.“
Služba včasnej intervencie
Predstavuje odborné služby na podporu a pomoc rodine s dieťaťom so zdravotným postihnutím od narodenia do siedmich rokov. Legislatívne ju upravuje Zákon č. 448/2008 o sociálnych službách v znení neskorších predpisov, ktorý charakterizuje jednotlivé odborné činnosti. Služba včasnej intervencie pri CSS Sibírka je v zriaďovateľskej pôsobnosti Bratislavského samosprávneho kraja a jej tím tvoria špeciálna, liečebná a sociálna pedagogička, logopedička, sociálna pracovníčka a psychologičky. Poskytujú informácie a odborné konzultácie, pomáhajú hľadať riešenia a budovanie kompetencií, podporujú komplexný vývin dieťaťa v prirodzenom prostredí rodiny, spolupracujú s inými odborníkmi a dobrovoľníkmi, sú s rodinou a dieťaťom pri prechode do materskej alebo základnej školy, požičiavajú hračky a pomôcky. Pracujú prevažne terénnou formou a služby poskytujú počas pracovných dní medzi 8:00 a 16:00, čas je ale možné prispôsobiť potrebám rodín.
Kontakt
Služba včasnej intervencie pri Centre sociálnych služieb Sibírka
Račianska 107 (budova Obchodnej akadémie), 831 02 Bratislava
Mobil: 0948 949 239
E-mail: info@svi.sibirka.sk
Dušana Blašková