Otvorené, prístupné, ústretové

Práve také by mali a chceli byť organizácie v zriaďovateľskej pôsobnosti Ministerstva kultúry SR. Pomôcť im v tom môže vzájomná konfrontácia, ale aj dialóg s jednotlivými skupinami, pre ktoré sa chcú otvoriť. Práve preto sa v kinosále Slovenskej národnej galérie na Riečnej ulici v Bratislave 11. decembra stretli zástupcovia kultúrnych zariadení s predstaviteľmi organizácií ľudí s rôznymi znevýhodneniami.

Na Fakulte architektúry a dizajnu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave už roky funguje centrum CEDA. Na vzdelávacom podujatí ho reprezentovala architektka, pedagogička a odborníčka na bezbariérovú prístupnosť Lea Rollová, ktorá hovorila o univerzálnom navrhovaní. Ide o prístup zohľadňujúci rôzne potreby a schopnosti užívateľov. Zjednodušene povedané – výsledok univerzálneho navrhovania by mal byť použiteľný pre všetkých, od mamičiek s kočíkmi, cez seniorov, až po ľudí na vozíku. Prítomných zaujalo, že CEDA pripravuje metodiku pre kultúrne zariadenia, aby boli čo najinkluzívnejšie. V nej sú opísané funkčné a technické požiadavky na prístupnosť zariadení. Záverečná časť metodiky obsahuje prípadové štúdie s pozitívnymi príkladmi stavieb, v ktorých inštitúcie sídlia. Neodporúča sa napríklad schodolez, pretože ten nezdolajú elektrické vozíky. Vhodnejšia je zvislá zdvíhacia plošina, prípadne výťah. Je možné vytvoriť aj úplne nový vstup do budovy, ktorý budú používať všetci. Spomínali sa i ďalšie príklady úprav ako odoberateľný rad stoličiek či bezbariérové pódium.

Univerzálnosť, ale z iného pohľadu, riešila Júlia Vrábľová z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra. Ak nás niečo v súvislosti s jazykom zaujíma, dávame si pozor najmä na to, aby sme hovorili a písali spisovne a aby sme sa vyhli slovám prebratým z češtiny či iných jazykov. Ako nám však Júlia Vrábľová ukázala na niekoľkých krkolomných vetách, samotná spisovnosť nestačí. Potrebné je predovšetkým, aby jazyku rozumela čo najširšia skupina jeho používateľov, najlepšie všetci. Problémy s porozumením mávame pri komunikácii s úradmi či inými inštitúciami, ťažkosti však môžu nastať aj pri odborných kurátorských textoch v múzeách a galériách. Zrozumiteľná komunikácia pritom šetrí čas, peniaze a zvyšuje dôveru.

Príbuznej téme sa venoval aj Marián Horanič zo Združenia na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím. Hovoril o tom, ako môžu kultúrne zariadenia zlepšiť svoju prístupnosť a zrozumiteľnosť pre túto skupinu ľudí. Odhaduje sa, že nejaká miera mentálneho znevýhodnenia sa týka dvoch percent našich obyvateľov. Charakteristická je pre nich menšia slovná zásoba a nižšia schopnosť orientácie v priestore. To môže byť problém v členitejších kultúrnych zariadeniach. Z konkrétnych odporúčaní spomeňme: jedna veta rovná sa jedna myšlienka, používanie rovnakých pojmov na tie isté veci, vyhýbanie sa metaforám. Pri príprave výstav alebo iných programov netreba u návštevníka predpokladať predchádzajúcu znalosť problematiky. Jednoduchšiemu jazyku sa podľa Mariána Horaniča potešia aj deti, seniori či cudzinci.

Katarína Hudecová na stretnutí zastupovala Radu pre mediálne služby, ktorá vykonáva dohľad nad sprístupňovaním mediálneho obsahu pre osoby so sluchovým postihnutím a pre nevidiacich. Hovorila o častých chybách pri titulkovaní, napr. o chýbajúcej dialógovej odrážke, ktorá odlišuje prehovory jednotlivých postáv.

V panelovej diskusii o bariérach v oblasti kultúry ponúkli príklady dobrej aj zlej praxe napr. Dušana Blašková z Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska, Jana Barčák Filipová z Asociácie nepočujúcich Slovenska, Katarína Kluková zo Združenia užívateľov kochleárneho implantátu.

V ďalšom paneli sa stretli odborníci priamo z kultúrnych inštitúcií. Prezentovali svoje debarierizačné aktivity a programy. Takto sa predstavilo Slovenské národné múzeum, Slovenský ľudový umelecký kolektív, Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu, Kino Lumiére Slovenského filmového ústavu, Slovenské národné divadlo a Slovenská národná galéria.

Časti diskusií budú prístupné aj na internete. Zaujímavosťou bola prítomnosť takzvaného tieňového rečníka. Ide o spôsob titulkovania v reálnom čase pre ľudí so sluchovým postihnutím, ktoré sa využíva napríklad pri športových prenosoch. Tieňový rečník zrozumiteľnou artikuláciou opakuje to, čo počuje na konferencii a text sa s malým oneskorením objavuje na obrazovke. Stretnutie bolo zároveň tlmočené do slovenského posunkového jazyka.

Michal Herceg