Bývať v príjemnom rodinnom dome so záhradou, deliť si denné povinnosti, ísť sa von prejsť, venovať sa svojim záľubám v čase, keď uznáte za vhodné, mať pokoj a súkromie. Poviete si, normálny život. Pre päť klientok Zariadenia sociálnych služieb z Plaveckého Podhradia je to od tohto roka nová realita a súvisí s jazyk lámajúcim slovom, na ktoré si ešte stále zvykáme – deinštitucionalizácia. Pred pár mesiacmi sa totiž z veľkého zariadenia presťahovali do rodinného domu v neďalekej Sološnici.
Ich celodennou spoločníčkou je inštruktorka sociálnej rehabilitácie Zuzana Horňáková, ktorá sa v tejto práci strieda s kolegyňou. Práve ona mi prišla k bráne otvoriť. V predzáhradke pútajú pozornosť ihličnaté stromy. Zamestnanci a obyvateľky prenajatého domu doplnili záhradku ešte na jar aj o vlastnú výsadbu, o ktorú sa budú ďalej starať, a o pestovanie zeleniny. Nechýba skleník. Na dvore stretávam mačku. S obyvateľkami domácnosti sedíme pri stole s pagáčmi, ktoré vlastnoručne napiekli.
Lucia hovorí, že presťahovanie do domu v Sološnici je pre ňu veľkou životnou zmenou. „Sme tu ako jedna rodina. Na všetkom pracujeme spoločne. Máme rovnaký cieľ, byť samostatné. Rozumieme si.“ Lucia ďalej oceňuje, že sa im asistentky môžu viac venovať, majú väčšie súkromie a nie sú pod takým dohľadom, ako to bolo v zariadení.
Janka dodáva, že služby pri jednotlivých prácach majú obyvateľky rozdelené a zapojená je naozaj každá. Inštruktorka Zuzana to potvrdzuje: „Dievčatá skutočne výborne spolupracujú. Každej ide lepšie niečo iné a vhodne sa navzájom dopĺňajú.“
Kristína rada perie, varí a umýva riady, ale pripomína, že v dome nechýba ani umývačka. No a čo sa robí, keď je všetko v dome porobené? „Pracujeme aj v záhradke. Poobede je oddych a radi chodíme na prechádzky do Sološnice,“ približuje Kristína, ktorá rada počúva hudbu alebo sa zabáva na internete.
Inštruktorka Zuzana od dievčat často počúva, že sa v dome dobre cítia, že tam majú pokoj a dobre sa im aj spí. Magdaléna, ktorú všetci volajú Lenka, pri týchto slovách prikyvuje a pridáva aj vlastné predsavzatie, s ktorým do domu prišla: „V zariadení v Plaveckom Podhradí som fajčila, lebo tam bolo veľa fajčiarov. Tu v domčeku sa od toho chcem odnaučiť, veď to ide do peňazí a nie je to ani zdravé.“ Pokračuje v porovnávaní života predtým a teraz. „Predtým som bola nervóznejšia. Bolo nás tam veľa a každý odo mňa niečo pýtal. Tu si všetko rozdelíme a nepýtame od nikoho nič.“ Do svojho pôvodného zariadenia pritom radi zájdu aj teraz, no už len na návštevu.
Uvažuje sa aj o nejakom budúcom zamestnaní? Pýtam sa Zuzany Horňákovej. „Určite áno, aspoň na čiastočný úväzok. Už teraz dve dievčatá roznášajú do schránok letáky.“ Keďže podporované bývania sa niekedy stretávajú s nevôľou a nesúhlasom budúcich susedov, zaujímalo ma, ako nové obyvateľky prijala Sološnica. Zuzana Horňáková hovorí, že sa to udialo bez problémov. „Keď ideme na prechádzku, do obchodu alebo na rôzne obecné podujatia, vždy nás privítajú veľmi pekne.“ Jedálny lístok si zostavujú spoločne na týždeň vopred. Dievčatá sa učia hospodáriť, majú vreckové, zapisujú si výdavky. Klientky pomaly spoznávajú okolie a spoločné vychádzky postupne nahrádzajú aj samostatné pochôdzky na poštu, do obchodu či na autobusovú zastávku.
Proces deinštitucionalizácie v Plaveckom Podhradí spustila Edita Kruzsliková, ktorá sa riaditeľkou tamojšieho zariadenia sociálnych služieb stala približne pred piatimi rokmi. „Asi pred štyrmi rokmi sa u nás vytvorila skupinka šikovných dievčat v mladšom a strednom veku. Keď som ich spoznávala, povedala som si, že by bola škoda, aby nemohli fungovať slobodnejšie a voľnejšie. Vytvorili sme z nich takzvanú domácnosť, kde sa začali učiť základné veci, ako je pranie, upratovanie, varenie či nakupovanie.“ Klientky sa z mesiaca na mesiac zdokonaľovali a časom sa pre ne začalo hľadať samostatné bývanie.
Zariadenie sociálnych služieb v Plaveckom Podhradí je v bratislavskej župe jedným z najmladších. Vzniklo zrekonštruovaním vojenských skladov. Priestory sú bezbariérové, rozdelené do šiestich budov. Nebol tak problém odčleniť časť jednej z budov pre dievčatá, ktoré sa pripravovali na samostatné bývanie. Mali k dispozícii všetko potrebné vybavenie, spotrebiče, v izbách bývali po dvoch. „Proces bol postupný,“ vysvetľuje Edita Kruzsliková. „Najprv si začali robiť raňajky raz do týždňa, potom trikrát, následne pribudli aj obedy. Na to sa nabaľovali ďalšie zručnosti, ako napr. zostavovanie jedálneho lístka, rozpočtu na potraviny, nakupovanie.“
Proces prípravy trval v Plaveckom Podhradí štyri roky. Dalo by sa to stihnúť aj skôr, ale riaditeľka zariadenia mala ešte jeden súbežný cieľ – vytvoriť špecializované zariadenie pre dospelých autistov s celoročným pobytom. Keď sa to podarilo, naplno sa pustili aj do prípravy dievčat na samostatné bývanie.
Edita Kruzsliková už z minulých skúseností vedela, že hľadať na takéto účely byt je pomerne náročné. „Tam stačí, že jeden majiteľ v rámci vchodu nesúhlasí a sme vybavení. Preto sme sa zamerali na domy. Aj v samotnom Plaveckom Podhradí sú novostavby, ale tie našim potrebám nevyhovovali. Šťastie sme mali v susednej Sološnici. Keď som vošla do toho krásneho, podpivničeného trojizbového domu, hneď to tam na mňa niečím dýchlo a vedela som, že to bude ono.“
Dom si teda prenajali a s majiteľom sa pomerne rýchlo dohodli na niektorých debarierizačných úpravách. Dôležité bolo schválenie od hygieny. Rozšírenie o ďalšiu sociálnu službu zároveň museli odobriť poslanci Bratislavského samosprávneho kraja. Nová registračná karta, nová organizačná štruktúra, materiálne vybavenie domu, úprava rozpočtu. To všetko sú administratívne kroky, ktoré bolo treba absolvovať.
Edita Kruzsliková vysvetľuje, ako sa podporované bývanie financuje: „Fungujeme podľa všeobecne záväzného nariadenia. Klientky si platia za bývanie, čo je okolo 250 Eur mesačne a 200 Eur, čo je 75 percent životného minima, dostávajú na zabezpečenie stravy. Prenájom, úpravy domu a jeho zariadenie financoval zriaďovateľ, bratislavská župa. Ak chceme niečo navyše, ako napr. gril či lavičky, hľadáme sponzorov.“ Na deinštitucionalizáciu je možné využiť aj európske zdroje. Napr. kúpa vhodných domov sa dá financovať z takzvaného plánu obnovy. To však nebol prípad zariadenia v Plaveckom Podhradí, ktoré sídli v pomerne vyhovujúcich budovách.
Na prácu s klientkami prijali dve nové zamestnankyne, ktoré predtým nepôsobili v zariadení sociálnych služieb, takže si odtiaľ nepriniesli prípadné staré návyky. „Ide sa v dobrom slova zmysle akoby od nuly. Nové zamestnankyne nemajú s klientkami žiadne väzby z minulosti, berú ich bez predsudkov ako rovnocenné partnerky,“ hovorí riaditeľka.
V Plaveckom Podhradí by sa časom mohla vytvoriť aj ďalšia samostatná životaschopná skupinka. „Som zvedavá, ako sa pri pohľade na toto naše podporko naštartujú ostatné dievčatá. Aj ony musia vidieť a zažiť, čo to vlastne je. Máme napríklad jednu sedemdesiatročnú klientku, ktorá mi povedala, že do nejakého domčeka ona v žiadnom prípade nepôjde. Keď sme ju zobrali na návštevu k dievčatám do domu, aj tam prenocovala, varila, jedla s nimi, bola z toho nadšená.“
Meno zariadenia v Plaveckom Podhradí sa spomínalo aj počas júnových eurovolieb. Na podrobnosti som sa opýtal Edity Kruzslikovej. „Keď som sem prišla, zistila som, že klienti, ktorí sú pozbavení spôsobilosti na právne úkony, nevolia. Viac ma to začalo zaujímať, keď sa vyskytlo viacero volieb za sebou. Z Okresného úradu v Malackách nám chodili listy so zoznamom klientov, ktorí nemôžu voliť. Najprv sa mi to len nepozdávalo, ale rešpektovala som rozhodnutie okresného súdu. Potom mi pri prezidentských voľbách jedna klientka povedala, že by veľmi rada volila, ale nemôže. Ja som jej tiež potvrdila, že žiaľ, nie je to možné. Hneď v ten deň som videla príspevok v televíznych správach, kde klienti z iného zariadenia voliť boli.“ Vtedy sa Edita Kruzsliková o túto problematiku začala intenzívne zaujímať a v eurovoľbách už klienti zariadenia, ktorí o to mali záujem, k urnám prišli. Podarilo sa to aj vďaka komisárke pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzane Stavrovskej. „Na Okresnom súde v Malackách sme najprv dostali informáciu, že voliť môžu len tí klienti, ktorí boli spôsobilosti na právne úkony pozbavení v roku 2017 a neskôr. Ukázalo sa však, že sa to týka všetkých,“ vysvetlila riaditeľka.
Michal Herceg