Sociálnych podnikov zamestnávajúcich ľudí so znevýhodnením je na Slovensku vyše 600 a prácu v nich nachádza okolo 8 600 ľudí. Sociálne podnikanie sa však do širšieho povedomia príliš nedostalo. V centre pozornosti sa ocitne najmä vtedy, keď sa s ním spájajú nejaké problémy. Objavili sa napríklad výhrady o zneužívaní štátnych benefitov a krivení trhu niektorými špekulatívnymi sociálnymi podnikmi. Nedávnou novinkou je návrh systémových zmien z Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Má ísť o úpravu pravidiel zamestnávania, financovania a prevádzky sociálnych podnikov. Podrobnejšie sa o nich môžete dočítať na stránkach ministerstva.
Väčšinu sociálnych podnikov tvoria integračné podniky, ktorých úlohou nie je trvalo zamestnávať zdravotne alebo inak znevýhodnených ľudí, ale pripraviť ich pre otvorený trh práce. „Prvou zmenou je, že integračný sociálny podnik, ktorý nesplní svoju integračnú úlohu, teda nezamestná človeka na otvorenom trhu alebo vo vlastnom podniku bez nároku na príspevok, bude musieť vyrovnávací príspevok v alikvotnej časti vrátiť. Pokiaľ to urobí opakovane, bude mu odobratý štatút sociálneho podniku,“ vysvetlil minister práce Erik Tomáš. V prípade osôb so zdravotným postihnutím bude po novom potrebné posúdenie spôsobilosti tohto človeka pre konkrétne pracovné miesto, ktoré urobí posudkový lekár a rovnako aj posúdenie, či potrebuje asistenta.
Druhou zmenou je, že sociálny podnik bude môcť na toho istého zamestnanca čerpať vyrovnávací príspevok iba raz. Ak sa ten istý zamestnanec zamestná v inom integračnom podniku ako znevýhodnená osoba, tak tento iný integračný podnik bude môcť poberať príspevky na tohto zamestnanca.
Po novom nebude možné, aby zamestnanec, ktorý sa považuje za znevýhodneného, zároveň vykonával aj inú pracovnú činnosť, napríklad na živnosť alebo iný pracovný pomer.
My vám teraz ponúkame dva príklady dobre fungujúcich sociálnych podnikov. Jeden sa nachádza v bratislavskej Rači, poskytuje masérske a terapeutické služby, druhý sídli v Budmericiach a o jeho chod sa stará obec. V oboch prípadoch nás zaujíma všetko, čo súvisí s bežným fungovaním takéhoto podniku a pýtame sa na prínos pre zamestnancov aj zamestnávateľov.
Rehabilitačné centrum Aimi založila nevidiaca Galina Kubalová. Už dvadsať rokov sa venuje masážam, ale špecializuje sa aj na relaxačné terapie pre deti s autizmom. „Keď som prišla o zrak, zamestnala som sa v chránených dielňach. Neskôr som však prišla na to, že by bolo lepšie založiť si vlastný sociálny podnik, aby som mohla dať šancu na pracovné uplatnenie aj ďalším ľuďom so znevýhodnením.“ V súčasnosti má podnik sedem zamestnancov so zrakovým, sluchovým aj telesným postihnutím.
Aký rozdiel vidí Galina Kubalová medzi bežnou, komerčnou prevádzkou a sociálnym podnikom? „Sociálny podnik má zamestnávať určité percento ľudí so zdravotným znevýhodnením. Tomu prispôsobujeme pracovnú dobu, priestory a celkovú klímu na pracovisku. Zamestnancom dávame úplne inú podporu ako na bežnom pracovisku. Na človeka s duševným ochorením nesmiete klásť veľké psychické nároky, úplne inak zase pracujete s človekom, ktorý má mentálne postihnutie. Príspevky zo štátu nám síce pomáhajú, ale na druhej strane musíme myslieť na množstvo vecí, ktoré sa v komerčnej sfére vôbec nezohľadňujú.“
Galina Kubalová v podniku masíruje, robí odbornú pedagogickú a psychologickú činnosť, no zároveň zabezpečuje prevádzku a centrum riadi. Ona sama potrebuje asistenciu najmä v administratívnych veciach a pri úprave svojho pracovného prostredia: „Aj sama si viem upratať, ale niektoré veci zrakom skontrolujete oveľa rýchlejšie. Stáva sa, že mi napríklad klient nechá pohár s vodou na nečakanom mieste, alebo mi povie, že pohár nechal „tuto“, čo je však pre nevidiaceho naozaj široký pojem. Alebo nechá pod stolom papuče a ja sa cez ne prekopŕcnem. Prípadne mi posunie stoličku do dráhy, kadiaľ chodím. Bežné je aj to, že sa s niekým rozprávam, ten mi odbehne a zabudne mi to povedať. Chvíľu tak nechtiac komunikujem sama so sebou, čo je naozaj nepríjemné.“
Galina vidí v sociálnom podnikaní veľký zmysel: „Zamestnávame ľudí, ktorí by si inde pravdepodobne prácu nenašli. Nie preto, že by ju nezvládli, ale preto, lebo okolie nie je často pripravené takýchto ľudí prijať. Ľuďom so znevýhodnením podávame pomocnú ruku, ale od štátu a iných subjektov tú ruku zase potrebujeme my. V tejto súvislosti ma mrzí, že na niektoré dotácie nedosiahneme, pretože sa nachádzame v bratislavskom kraji, ktorý je papierovo najbohatší.“
Podpora od štátu umožňuje podľa Galiny ísť s cenami služieb nižšie, zároveň však treba do podniku neustále investovať. Je to teda sústavný boj, v ktorom sa však majitelia podniku, Galina a jej manžel Michal, vzdať určite neplánujú.
V sociálnom podniku Aimi pracuje aj Martin. Rozprávame sa voľne, bez akéhokoľvek neporozumenia. Keby mi to nepovedal, nevedel by som, že má postihnutie sluchu: „Vysoké tóny počujem dobre. Problém mám však s hlbokými hlasmi a aj vtedy, keď niekto rozpráva rýchlo. Keďže najmä odčítavam z pier, dôležité je, aby človek, s ktorým hovorím, zreteľne artikuloval.“ V sociálnom podniku Martina nájdete pri masážnom stole. Predtým bol nielen masérom, ale aj wellness pracovníkom a plavčíkom. Nemal však problém so žiadnou prácou, ani s upratovaním či s výpomocou v sklade. V komerčnej sfére zažil ústretovosť, ale aj neochotu. „Niektorým kolegom prekážalo, že musia za mňa vybavovať telefonické rozhovory. Ďalší zase neboli zvyknutí výrazne vyslovovať. Inak sme však aj na predchádzajúcich pracoviskách spolu fungovali normálne.“ Je to teraz v sociálnom podniku iné? „Jednoznačne. Najmä vďaka Galine, s ktorou sa poznáme už od strednej školy, je tu veľmi príjemná a rodinná atmosféra, navzájom sa tolerujeme. Ak to bude možné, rád by som tu pracoval čo najdlhšie.“
Masérka Karin, ktorá len nedávno skončila strednú školu, nemá žiadne zdravotné znevýhodnenie. Svoju prvú pracovnú skúsenosť hodnotí zatiaľ pozitívne: „V kolektíve sa cítim dobre. S kolegom so sluchovým postihnutím sa rozprávam hlasnejšie a dbám na to, aby mi mohol odčítať z pier. Pri našej šéfke občas pochybujem, či je naozaj nevidiaca, tak suverénne sa pohybuje a orientuje. Pomáham jej nanajvýš s drobnosťami. Napríklad, keď podpisuje dokumenty, ukážem jej miesto na podpis. Len jej nesmiem prekladať a odstraňovať veci, čo sa mi občas ešte stáva,“ smeje sa Karin, ktorá medzičasom začala študovať na vysokej škole. Sociálny podnik tak pre ňu pravdepodobne nie je poslednou stanicou, skôr dobrým odrazovým mostíkom a prínosnou skúsenosťou.
Ivana prišla do Aimi spočiatku ako klientka. „Toto centrum mi odporučila suseda. Najprv som tu bola na klasickej masáži, potom na masáži lymfatického systému. Pôsobilo to tu na mňa veľmi príjemne – čisté prostredie, milí zamestnanci. Keďže mám sama ťažké zdravotné postihnutie, ktoré sa mi z roka na rok zhoršuje, napadlo mi, či by bolo možné zamestnať sa práve tu.“ Časom ju prijali na recepciu podniku, kde sa striedajú s kolegom. Ivana má za sebou roky práce na čerpacej stanici: „Znamenalo to dlhé hodiny na nohách, vykladanie a prenášanie tovaru. Jedna smena mala aj šestnásť hodín. Počas následných dvoch dní voľna som sa musela postarať o rodinu a riešiť svoje zdravotné problémy. Ako samoživiteľka som si nemohla dovoliť z práce odísť, zároveň som však vedela, že zo zdravotného hľadiska je táto robota pre mňa nevyhovujúca. Došlo to až do bodu, že som nemohla pracovať vôbec,“ približuje Ivana, u ktorej reumatoidná choroba prešla do artrózy. Po úplnej výmene kolenných kĺbov v obidvoch nohách nasledoval rok práceneschopnosti, kúpeľné liečby, biologická liečba a napokon, po dvadsiatich dvoch rokoch boja s chorobou, aj žiadosť o zaradenie do invalidity. „Určite som nechcela zostať doma, no hľadala som si prácu, ktorú by som zvládla. Žiaľ, nie je to ako u iných ľudí, že ráno vstanem, rýchlo urobím nevyhnutné úkony a môžem nastúpiť. Všetko mi trvá dlhšie, vyžaduje si to prípravu, rozpohybovanie a sú aj dni, keď sa vôbec nemôžem postaviť na nohy alebo nefungujú ruky. Samozrejme, aj tu mám svoju zodpovednosť, ale môžeme sa zastúpiť s kolegom a máme aj veľmi chápavých majiteľov. Keď ráno zavolám, že neviem telo tak rýchlo rozhýbať a budem meškať, rozumejú tomu. Takisto nemajú problém pustiť nás na lekárske vyšetrenia, keď pripadnú na našu smenu,“ hovorí recepčná Ivana. Vedie evidenciu zákazníkov, zapína prístroje a predáva produkty, ktoré má podnik v ponuke. V sociálnom podniku je spokojná, pretože tu pracuje s ľuďmi, čo mala vždy rada a našla tu uplatnenie, keď to už takmer nečakala.
Obec Budmerice sa nachádza v bratislavskom kraji. Nedávno sa do širšieho povedomia dostala vďaka súťaži Dedina roka, v ktorej Budmerice uspeli. V súťaži prezentovali okrem iného aj obecný sociálny podnik, ktorý pôsobí v obci aj mimo nej. „Keďže sme integračným sociálnym podnikom, musíme mať minimálne tridsať percent zamestnancov z radov znevýhodnených alebo zraniteľných osôb,“ vysvetľuje projektová manažérka obce Katarína Lattová. Sama po nástupe do zamestnania spadala do kategórie zraniteľných osôb, pretože bola čerstvo po materskej dovolenke. Sociálny podnik mohol na ňu dvanásť mesiacov čerpať 25 percent mzdy. Zraniteľnými osobami môžu byť aj čerství absolventi stredných a vysokých škôl do 26 rokov, ak dovtedy neboli zamestnaní, ľudia nad päťdesiat rokov, osamelí ľudia starajúci sa o neplnoleté dieťa, prípadne po výkone trestu. O skladbe zamestnancov budmerického sociálneho podniku má dobrý prehľad aj Petra Hamzová z obecného úradu: „Náš podnik má štyridsať zamestnancov, z toho šestnásť je zdravotne znevýhodnených. Sú to ľudia s Parkinsonovou chorobou, s reumatologickými ťažkosťami, máme aj pána na vozíku. Naši zamestnanci sa starajú o verejnú zeleň, robia skladové hospodárstvo a udržiavajú čistiareň odpadových vôd. Pán s telesným postihnutím, ktorý sa pohybuje na vozíku, je právnik. Kontroluje nám rôzne dokumenty a spolupracujeme s ním aj na zmluvnej agende.“
Čo sa dá povedať o tunajších zamestnancoch? Petra Hanzová ich hodnotí ako milých, priateľských a ochotných pracovať. Otázku som položil aj pre možné obavy zamestnávateľov, ktorým v súvislosti so znevýhodnenými zamestnancami ako prvé prídu na um rôzne komplikácie, napríklad časté vynechávanie v práci, špeciálne požiadavky a podobne. V tomto bode sa do debaty zapája aj starosta Budmeríc Jozef Savkuliak: „Vieme s tým pracovať. Zamestnanec mi napríklad povie, že má stres z toho, že musí ísť pracovať mimo dediny. Nemám problém mu nájsť náhradnú prácu priamo v Budmericiach. Snažíme sa byť tolerantný a zohľadňovať všetky špecifiká.“
Budmerice pomáhajú aj okolitým obciam, ktoré nemajú zriadené sociálne podniky. V tom svojom zamestnávajú ľudí so znevýhodnením, ktorí robia rôzne užitočné práce vo svojich dedinách. V rámci stavebnej činnosti podnik v súčasnosti rekonštruuje zdravotné strediská či stredné školy. Za päť rokov fungovania nadobudol tento podnik pomerne veľa techniky, napríklad 24-tonový bager s drvičkou a triedičkou, nákladné auto s rukou, štyri traktory, zametacie auto, kosačky a podobne. To Budmeričanom umožňuje robiť záhradnícke, upratovacie či správcovské práce.
Starosta Jozef Savkuliak hovorí, že udržať sociálny podnik je náročné, ale má to zmysel: „Ročne musíme vyrobiť 1 200 000 Eur v čistom, aby sme mali na výplaty, čo znamená zhruba 2 300 000 Eur v obrate. Priznám sa, sú aj mesiace, keď si musíme brať preklenovacie úvery, aby bolo na mzdy, ale potom príde koniec roka, poplatia nám faktúry a v konečnom dôsledku nie sme v mínuse. Poviem vám, že je to veľmi aktívny spôsob života. Uvedomujeme si, že obecný sociálny podnik je tu najmä pre ľudí a dôležitá je predovšetkým integrácia.“ Starosta však vníma aj užitočnosť sociálneho podniku pre samotnú obec: „Veľa vecí sa v dedine urobí cez náš podnik, bez komplikovaných verejných obstarávaní. Naša obec má 26 budov, ktoré podnik spravuje. Najnovšie sme napríklad kúpili budovu, ktorá bude slúžiť ako základná umelecká škola. Samotný sociálny podnik má už tiež svoje sídlo,“ približuje Jozef Savkuliak. Záujem zamestnancov pretrváva a podnik dokáže prijať aj ďalších: „Našu novú čajovňu spojenú s čitárňou máme zatiaľ otvorenú trikrát týždenne. Ak by u nás chceli pracovať ďalší zamestnanci so zdravotným znevýhodnením, otváracie hodiny by sme mohli rozšíriť. Máme aj ďalšie nápady, napríklad s pečením zákuskov,“ uzatvára starosta, ktorý vidí v sociálnom podnikaní zmysel aj budúcnosť.
Michal Herceg