Víta ma tradičným vrúcnym objatím. Musím byť hneď v strehu, lebo jej vtipnej poznámke neunikne nik a nič.
Soňa Zelisková býva v dubnickej bytovke priamo pod dielňou plnou keramiky, ktorú tak miluje, no predovšetkým ju už dlhé roky vyrába. Nájdete tu snáď všetko od hrnčekov, krčiažkov, misiek až po vázičky či keramické srdiečka, ktoré rada rozdáva. Samozrejme, zo srdca.
Soňa, nevidíš od svojich 26-tich rokov. To je dosť dlhá doba. Ako to však celé u teba začalo?
„Ja mám život podelený po trinástkach. Nikdy predtým som o čísle trinásť špeciálne nepremýšľala, ľudia sú poverčiví, no celý môj príbeh sa naozaj točí okolo tohto čísla. V deň mojich trinástich narodenín som prechádzala cez bránu ilavskej nemocnice s diagnózou na celý život – zistili mi diabetes mellitus prvého typu, čo znamená byť odkázaná zvyšok života na inzulín. Preto zvyknem s istou dávkou humoru hovoriť, že som v Ilave dostala doživotie. Lekári ma vtedy informovali, že v dôsledku cukrovky môžem prísť o zrak, obličky alebo o nohy. Presne po 13-tich rokoch, mala som 26, rok po svadbe, som otehotnela a narodil sa mi syn Matej. V tom období sa mi začali vážnejšie prejavovať problémy so zrakom, aj keď si myslím, že s pôrodom to nesúviselo, prišlo to ešte skôr. Začal kolotoč vyšetrení, operácie s nie príliš perspektívnymi výsledkami. Bolo to veľmi ťažké obdobie. Nikto nečakal, že zrak naozaj stratím úplne. V jednom okamihu prišlo to najkrajšie, čo sa mi v živote mohlo stať – mala som zdravé dieťa, no zároveň som vedela, že prestávam vidieť.“
Čo ti vtedy pomohlo túto nie ľahkú situáciu preklenúť?
„Priznám sa, mala som vtedy všelijaké myšlienky. Vnímala som svoju situáciu podobne ako sa s tým dnes bežne stretávam v pohľade vidiacich ľudí, že nevidiaci nie sú takmer schopní existovať a je to pre nich obrovská tragédia. Teraz si to už nemyslím. Človek môže, podľa mňa, robiť takých 90 percent vecí tak ako predtým. Pochopila som, že tí dvaja, môj syn a manžel, nepotrebovali moje oči, oni potrebovali mňa. A v tom vidím obrovský rozdiel. A tak, keď prvotný šok ustúpil, čo nejaký čas trvalo, som za všetkým urobila hrubú čiaru. Jednoducho som si povedala, že to je vec, ktorú už nedokážem zmeniť. A túto novú situáciu môžem buď prijať alebo áno.“
Ako v tom čase vyzeral tvoj každodenný život?
„Naučila som sa veľa vecí robiť ´potme. Matej vyrastal ako každé iné dieťa s tým, že mal určité výhody. Nevidela som jeho neporiadok v izbe, rozbité kolená. Už ako dospelý mi vraví, že nikdy neuvažoval nad tým, prečo jeho mama nevidí a iné mamy vidia. Nemal to s čím porovnať, mal len jednu mamu a tým to pre neho skončilo. Snažili sme sa, Matej, manžel a ja, žiť naplno. Chodili sme na turistiku, dokonca som mu čítavala leporelá, lebo ako bývalá učiteľka materskej školy som ich poznala naspamäť. Možno aj preto sa už ako päťročný naučil plynule čítať.“
Ako si prichádzala na všetky tie techniky, ktoré dennodenne používa nevidiaci človek, matka? Bol to pokus – omyl alebo si mala aj niekoho, s kým si sa mohla poradiť?
„Myslím si, že nesmierne dôležité obdobie pre celý život človeka je do šiestich rokov. Hneď ako som sa so synom vrátila z pôrodnice mi odporúčali, aby som v Levoči absolvovala kurz pre nevidiacich. Pre mňa to absolútne neprichádzalo do úvahy, chcela som byť s mojím malým bábätkom. Ako som to teda zvládla? Niektoré veci mi poradili ľudia z Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska, keď ma občas prišli domov navštíviť. Hlavne som sa dozvedela o rôznych kompenzačných pomôckach. Mnohé som sa naučila sama. Čo sa týka prác v domácnosti a starostlivosti o dieťa, tam som nemala problém.Horšie bolo napríklad chodiť na prechádzky. Vždy však pri mne stál manžel, mali sme spoločné aktivity, kultúrny život, chodili sme do prírody, mali sme tandemový bicykel so sedačkou aj pre malého syna. Takže možno mal ešte hodnotnejšie detstvo ako iné dieťa, ktorého rodičia boli naplno vyťažení. Mala som tiež svoje skúsenosti z materskej školy a Matej bol poslušné dieťa, preto s jeho výchovou nebol vôbec problém.“
Aký máte s Matejom teraz vzťah?
„Vždy som so synom chcela mať otvorený vzťah, kde si aj on môže povedať, čo si myslí. A plný lásky, ktorú sa rodič nezdráha prejaviť. Nikdy by som si svoje dieťa nechcela k sebe pripútať len preto, že nevidím. Aby sa o mňa musel starať. Nech má krídla a nech má aj korene. Nech si žije svoj vlastný život s tým, že sa môže vždy vrátiť a byť so mnou. Toto posledné obdobie ma práve on v mnohých veciach posúva. Otvorene a citlivo mi vie povedať svoj názor a to je pre mňa dôležité.“
Dnes je tvoj syn už dospelý muž. Vráťme sa ešte na chvíľu do obdobia jeho detstva. Keď mal zhruba trinásť rokov, nastal v tvojom živote ďalší významný zlom. Osudová trinástka sa opäť ozvala?
„Matej už chodil do školy a ja som premýšľala, čo by som ďalej v živote mohla robiť. Vtedy som sa spoznala s rakúskou výtvarníčkou Reginou Brayer, ktorá mi prvýkrát dala do ruky keramickú hlinu. Presvedčila ma, že mám dobré hmatové vnímanie, predstavivosť a mohla by som robiť keramiku. Prišlo mi to zvláštne – veď ja nemôžem, keď nevidím. No ona mi dokázala, že môžem. V tom čase organizovala Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska arteterapiu s docentkou Jaroslavou Šickovou, čo bol pre mňa druhý dôležitý impulz. Keď mal Matej trinásť, začala som naplno tvoriť z keramickej hliny. Na začiatku som napísala projekt, zriadila si živnosť a vytvorila chránenú dielňu s podporou od štátu na kúpu kruhu, pece a nejakých regálov. Následne sme s manželom založili občianske združenie Keramiklub, kde v tých najlepších rokoch chodilo na krúžky týždenne okolo 120 detí. Každý školský rok bol o nich veľký záujem. Snažila som sa tu zaraďovať aj deti so špecifickými potrebami – mentálnymi alebo telesnými. Sama som pociťovala to, že ľudí netreba odčleňovať ale naopak včleniť ich medzi ostatných, pretože jedni od druhých sa môžu veľa naučiť. Deti pri mne rýchlo pochopili, že nepotrebujem nič špeciálne, len keď prídu, povedať svoje meno, a keď chcem niečo vidieť, položiť moju ruku na výrobok. Takto sa prirodzene učili aj o deťoch v skupine s nejakým druhom špecifických potrieb. Tak sa naplno rozbehla moja ďalšia životná trinástka a ja som bola šťastná, že môžem byť znova medzi deťmi od troch do 88 rokov, lebo k nám chodili neraz aj dospelí.“
Popíš nám trochu viac svoje začiatky. Bolo to pre teba náročné?
„Keby som dopredu vedela, do čoho leziem, tak neviem, či tam vleziem (smiech). Ale som rada, že som sa na to dala. Nemala som žiadneho učiteľa, žiadne štúdium, čo sa týka keramiky. Bol to pre mňa pokus – omyl, najmä na kruhu. Prvé dva roky som vyrábala veľmi kvalitné blato, ktoré sa dá našťastie znova použiť. Preto je to pre mňa teraz cenné, keď si už s hlinou viem celkom dobre poradiť. Ale zďaleka neovládam všetky možné techniky, na to treba tak tri životy. Práve vďaka práci s deťmi som spočiatku prichádzala na rôzne veci. Keď som už mala aké – také základy, osvietilo ma, že existuje aj literatúra. Niekedy som mala zážitky, napríklad keď som zozadu oblapila hrnčiara a chytila mu ruky. Takto mi ukazoval, ako rukami hýbe, čo robí, akú má polohu prstov a podobne.“
Aký význam má pre teba keramika? Vedela by si si dnes bez nej predstaviť svoj život?
„Výroba keramiky mi napĺňa život, zachraňuje ma od všelijakých trápení – hlina všetko vytiahne ako sa hovorí (smiech). Takže ak mám aj nie úplne dobré obdobie, tak pri tvorbe s hlinou nerozmýšľam nad problémami. Samozrejme, je to tiež skvelá príležitosť na kontakt s deťmi, celkovo s ľuďmi. Chodím na remeselné trhy a rôzne iné podujatia. Ja pre svoj život potrebujem nielen robiť niečo rukami a tvoriť ale aj pohybovať sa medzi ľuďmi. A určite je dôležitá aj celkom praktická stránka, ako pri každej práci, a síce spôsob finančného zabezpečenia. Vôbec si neviem predstaviť, čo iné by som mohla robiť tak ako keramiku, lebo pri nej som si naozaj istá. Hlavne pri hrnčiarskom kruhu, keď robím základ, cítim sa pri tom na tej istej úrovni s vidiacimi keramikármi.“
Keď vyrábaš keramiku, sú nejaké tvary, druh alebo techniky, ktoré obľubuješ?
„Najradšej robím úžitkové veci – hrnčeky, misy, svietniky, nádoby, olejové lampy. Najviac sa nachádzam na hrnčiarskom kruhu. Čo sa týka tvarov, rada vyrábam nie štíhle ale baňaté nádoby. S obľubou robím napríklad jablkové misy. Keď sa dá, tak priliepam malé srdiečka a kvetinky (smiech). Alebo sa tiež snažím, aby nádoby vyzerali staro, robím ryhy po ich vonkajšej stene, ktoré potom patinujem. Druhá technika, ktorú po kruhu často používam, je plátová. To znamená, že rozvalcovaný plát hliny formujem a otláčam do nej rôzne štruktúry. Ešte jedna moja špecialita – výroba malých keramických srdiečok. Dve vyduté polovičky, ktoré sa dajú zviazať gumičkou, sú roztvoriteľné a môžete do nich niečo vložiť – papierik s odkazom či malý darček.“
Keramiku vyrábaš vo vlastnej chránenej dielni. Aká je tvoja skúsenosť s jej vedením?
„Chránená dielňa je podporovaná štátom, takže na niektoré výdavky môžem spätne získať financie. Chod dielne je pre mňa ale dosť náročný. Určité veci musím pravidelne dokladovať. Záťaž spôsobená byrokraciou je značná, no bez toho by moja chránená dielňa nemohla existovať. Sama by som to určite nezvládla, potrebujem asistentku, ktorá mi pomáha. Musím však dodať, že v poslednom období sa viacero vecí v tomto smere zlepšilo, čo určite oceňujem.“
Okrem dielne ťa zamestnávajú i ďalšie aktivity. Povedz nám niečo o nich.
„Keď som sama, to ma asi najviac ubíja. Mám rada otvorenosť, ľudí vo svojej blízkosti, svet. Preto som nesmierne rada, že už v minulosti tieto aktivity naberali na intenzite. Jednou z nich je projekt Živá knižnica. Je to projekt o ľuďoch, voči ktorým má spoločnosť predsudky. Živou knihou môže byť človek, ktorý je nevidiaci, na vozíku, nepočujúci, Róm, vojačka… Proste niekto, koho ľudia okamžite zaškatuľkujú. Na týchto aktivitách rada prezentujem svoj názor o nevidiacich – sme presne takí istí ako všetci ostatní, keď si zavrú oči. Sme takí aj onakí, nepríjemní, činorodí, proste rôzni. V inom projekte učím ľudí ako majú správne reagovať pri kontakte s nevidiacim, veľmi ma to baví. Niektorí ľudia vás nazvú slepým. Neurazí ma to, no ja sa slepá necítim. Slepý je podľa mňa človek, ktorý vidieť nechce, nevidiaci vidieť nemôže. Bola som zapojená i do projektu Teachfor Slovakia, kde sme s učiteľmi pracovali s hlinou. Tak ako u mňa formovali hlinu do rôznych výrobkov, tak svojou prácou v škole pozitívne formujú deti, čo je veľmi pekná metafora. Okrem toho sa tiež venujem písaniu básní, je to pre mňa terapia.“
Vidno, že nie si žiadny domased. Čomu vďačíš za to, že sa týmto aktivitám môžeš venovať a plníš si tým svoje sny?
„Zrejme to máme všetci vo svojich rukách. Ja by som si sama kedysi nevedela predstaviť, ako sa dá žiť, keď človek nevidí. Rada prízvukujem, že nevidieť nie je tragédia. Zvládnuť to je dosť ťažké, pre mňa určite, ale keď niečo chcem, tak za tým proste idem. Asi mám takúto povahu. Nie vždy sa mi podarí všetko dosiahnuť, neraz sa potknem. Dôležité však je vedieť sa zodvihnúť aj s rozbitými kolenami a ísť ďalej. Verím tomu, že každá prekážka nás má niečomu naučiť, niekam nás posunúť. Mňa to veľmi nasmerovalo k rozmýšľaniu o živote, o tom, čo je, čo nie je dôležité.“
Máš nejaký odkaz na záver?
„Veľmi sa mi páči výrok: Byť šťastný nie je záležitosť osudu ale vec nášho rozhodnutia. A tejto múdrosti sa v živote snažím držať.“
Stanislav Sokol