O deinštitucionalizácii zariadení sociálnych služieb v trnavskom samosprávnom kraji sme už v Mostoch inklúzie zopárkrát písali. Väčšinou išlo o to, že päť či šesť prijímateľov sociálnych služieb (ďalej len klientov) sa z veľkokapacitného zariadenia presťahovalo do rodinného domu či bytu, kde sa zvýšil ich komfort, samostatnosť a nezávislosť. V Okoči na juhu Slovenska je situácia iná. Transformáciou tam prešlo celé zariadenie. Znamená to, že šesťdesiat obyvateľov a obyvateliek zariadenia prešlo naraz do piatich rodinných domov. Polovica v nich našla podporované bývanie, ďalší sú klientmi takzvaného špecializovaného zariadenia s dvadsaťštyrihodinovou starostlivosťou.
„Celková deinštitucionalizácia bola naším zámerom, takto bola nastavená aj projektová výzva, no zároveň nás k tomuto kroku nútila havarijná situácia budovy, v ktorej sme sídlili,“ vysvetľuje riaditeľ Centra sociálnych služieb v Okoči Tibor Veres. Ten na jeho čele stojí už od roku 2001. „My sme sa zapojili ako jedni z prvých, boli sme už v pilotnom projekte v prvom programovacom období v rokoch 2007-2012.“ Napriek úspešnej žiadosti sa v tom čase celý projekt zastavil, pravdepodobne z finančných dôvodov. Neskôr sa to však už rozbehlo naplno: príprava fyzického prostredia, čo znamená zháňanie a zariaďovanie domov, príprava zamestnancov a klientov.
Tri rodinné domy sa nachádzajú priamo v Okoči, jeden v miestnej časti Opatovský Sokolec a jeden v susedných Topoľníkoch. Každý dom je rozdelený na dve bytové jednotky. Pri hľadaní vhodných objektov sa najprv obrátili na okolité samosprávy: „V dvoch prípadoch sme našli vhodné domy, potom sme tu mali dva prázdne pozemky, kde bolo treba domy postaviť a v Opatovskom Sokolci sme kúpili časť miestnej škôlky, ktorú sme zrekonštruovali.“
Hoci v jednom prípade odkúpili dom aj od súkromného subjektu, viac sa im osvedčila spolupráca s obcami: „Deinštitucionalizácia je dlhý proces a na komerčnom trhu nemajú čas čakať, kým nám peniaze schvália, kým nám reálne prídu, kým získame všetky povolenia. A naopak, obce, s ktorými sme spolupracovali, boli veľmi súčinné, nápomocné a trpezlivé.“
Podobne ako na iných miestach aj v Okoči sa objavili námietky susedov: „Tí sa báli, že keď vedľa nich budú bývať ľudia s mentálnym postihnutím, každú chvíľu sa budú volať sanitky, okolo ich domov bude zvýšený pohyb vozidiel a ľudí a že to zníži kvalitu ich bývania. S takýmito obavami sa obrátili aj na úrady. Oprávnené námietky však nemôžete podávať proti ľuďom, iba voči stavebnému konaniu, napríklad v prípade, že by sa tam mal budovať nejaký mrakodrap alebo hlučná prevádzka. Domy obývame už niekoľko mesiacov a čas ukazuje, že s našimi klientmi nie sú žiadne problémy. Samozrejme, pri výstavbe domov sme sa hluku nevyhli, ale teraz je už všetko v poriadku.“
Kontakty so susedmi sú teraz podľa Tibora Veresa dobré, jedna suseda sa dokonca stala zamestnankyňou zariadenia. „Susedom som vysvetľoval aj to, že do dediny prinášame pracovné príležitosti. Okrem toho človek nikdy nevie, či nebude časom odkázaný na nejakú sociálnu službu. Teraz naši klienti voľne navštevujú obecné podujatia, nakupujú v obchode, sú tam už na nich zvyknutí.“
Kým v podporovanom bývaní sú klienti vedení k čo najväčšej samostatnosti, sami si varia, perú, upratujú a hospodária s peniazmi, v špecializovanom zariadení im stravu pripravujú zamestnanci a je tam 24-hodinová starostlivosť. „Ukazuje sa nám, že aj špecializované zariadenie môže dobre fungovať v menších bytových jednotkách. V izbách bývajú po jednom alebo po dvoch. Je tam výborná svetelnosť, všetko je bezbariérové. S vozíkom alebo so zdvíhacím zariadením sa dostanete nielen do kúpeľne, ale aj na dvor s príjemnou výsadbou či na ulicu.“
Nový spôsob bývania a fungovania je veľkou zmenou aj pre zamestnancov. Mnohí z nich s klientmi žijú celé desaťročia. „Pred rokmi, v rámci pilotného programu, boli zamestnanci prevzdelávaní na nový typ služieb. Hovorili sme vtedy o ľudských právach, o zmene prostredia, o aktivizácii klientov či o tom, ako služby poskytovať čo najviac individuálne. To však bolo trochu ťažké, lebo sa to odohrávalo skôr v teoretickej rovine. Ešte sme nemali vybudované podmienky a už sme vzdelávali. Medzitým nám viacerí zamestnanci odišli do dôchodku. V druhej etape boli potom prevzdelávaní len vedúci zamestnanci a tí odovzdávali poznatky ostatným podriadeným pracovníkom. No a najlepšie je učenie sa v praxi, ktoré sa deje teraz.“
Tibor Veres zároveň vyzdvihuje úlohu supervízora, ktorý je k dispozícii pre zamestnancov aj pre klientov: „Supervízie sú individuálne aj skupinové. Počas trvania projektu toho bolo viac. Teraz už musíme za tieto služby platiť, takže tých hodín máme menej, ale určite v tom chceme pokračovať. Ľudia môžu so supervízorom preberať súkromné aj pracovné problémy. Môže tam ísť o konflikty medzi zamestnancami, medzi zamestnancom a klientom alebo medzi klientmi, pričom konkrétne veci sa k riaditeľovi ani nemajú dostať. Čiže ja ani presne neviem, čo spolu riešia, ale vidím, že im to pomáha.“
Pri takejto veľkej transformácii zariadenia určite nastali aj problémy. Tibor Veres hovorí o komplikovanom verejnom obstarávaní, ale aj o rôznych legislatívnych prekážkach: „Nám sa stalo, že sme praxou predbehli legislatívny základ. Dávno sme avizovali nevyhnutnosť zmeny príslušného zákona a vyhlášok. Úrady neboli pripravené na to, čo potrebujeme. To, že by sa v rodinnom dome mohli poskytovať sociálne služby, bola pre stavebný úrad úplná novinka. Také niečo predtým nezažili, nemalo to precedens. Podobne regionálny úrad verejného zdravotníctva. Mali na nás požiadavky ako na veľkokapacitné zariadenie a to nemohlo dobre fungovať. My sme boli takí priekopníci. Legislatívna situácia sa medzitým zlepšila a ak niekto s procesom začína teraz, určite už nebude mať tie isté ťažkosti, aké sme mali my,“ hovorí Veres.
Takéto problémy teda riešilo vedenie. Čo však bežní zamestnanci, pre ktorých je nový spôsob fungovania tiež veľkou zmenou? „Zmenu fyzického prostredia, teda presťahovanie z chátrajúcej budovy do dobre vybavených domov, zvládajú naši ľudia samozrejme dobre. Iné je to však s požiadavkami na zmenu spôsobu práce. Celé roky pracovali istým spôsobom a robili to dobre. Teraz sa však pohľad na klienta a na prácu s ním mení.“
Sú miesta, kde túto situáciu riešia prijímaním nových zamestnancov nezaťažených starými návykmi. V prípade celkovej transformácie zariadenia, aká sa udiala v Okoči, to podľa riaditeľa Tibora Veresa možné nebolo a ani by to nechcel: „Vybrali sme sa podľa mňa ťažšou cestou. Išli sme do toho s našimi pôvodnými zamestnancami práve preto, lebo klienti ostávajú tí istí. Neraz sa o nich starajú od ich detstva a tieto sociálne väzby sme v žiadnom prípade nechceli narušiť. Všetkým som povedal, že to budeme robiť inak, že prístup bude individuálnejší, ale že to chcem robiť s nimi. Len zopár z nich povedalo, že za takýchto okolností pokračovať nechcú.“
A v čom deinštitucionalizácia kladie na zamestnancov iné nároky v porovnaní s veľkokapacitným zariadením? „Najväčšia zmena je v tom, že vo veľkých zariadeniach zamestnanci za klientov robili doslova všetko. Brali sme im možnosť uvariť kávu, pripraviť si raňajky, upratať. Takto to bolo nastavené, bola to povinnosť zamestnanca. Pritom mnohí naši klienti tie schopnosti majú, len ich treba naučiť, ako sa to robí a tiež to, že to treba robiť. Kým zamestnancovi upratanie izby trvá napríklad hodinu, teraz musí inštruovať klienta, čo má robiť, dozrieť naňho a byť trpezlivý, čo zaberie oveľa viac času. Niektorí zamestnanci sa obávajú, že ak to či ono nie je v danom čase porobené, bude zle, ale je to práve naopak. Našou požiadavkou nie je, aby všetko za klienta urobil zamestnanec, ale aby sa klient čo najviac zapojil.“
Jednou časťou projektu bolo aj zamestnávanie klientov. Okočské zariadenie spolupracovalo s agentúrou podporovaného zamestnávania. „Niektorí naši klienti robia brigádnické práce, práce na dohodu, jedna klientka má pracovnú zmluvu a robí v krajčírskej dielni. Muži vykonávajú pomocné práce na stavbách. Ide skôr o sezónne zamestnania, ale vždy sa nájde niekto, kto potrebuje šikovné ruky.“
Potenciálni zamestnanci majú spočiatku rôzne obavy. „Boja sa, či naši klienti prácu zvládnu, ale v tomto ich presvedčíme rýchlo. Nemusí to byť vždy na osem hodín denne, no svoje si odrobia. Obavy zamestnávateľov vyplývajú aj z toho, že naši klienti sú pozbavení spôsobilosti na právne úkony. To však neznamená, že nemôžu pracovať, majú predsa opatrovníka, ktorý zmluvu podpíše. Jeden zamestnávateľ sa zľakol toho, ako nášmu klientovi poskytne zrozumiteľné školenie o bezpečnosti pri práci. Aj toto sa však vyriešilo. Lektorka priniesla piktogramy v ľahko čitateľnej forme, vysvetlila, preškolila.“
O pozitívnych účinkoch práce na klientov hovoriť ani netreba: „Máme aj takých, ktorí pracujú na farme pri kŕmení a základných úkonoch okolo zvierat. Tam je vyslovene vidno, ako to na nich dobre pôsobí. Sú mimo zariadenia, na čerstvom vzduchu, tešia sa zo sebarealizácie a z toho, že si niečo privyrobia.“
V zariadení funguje aj takzvané terapeutické centrum, v ktorom je keramická dielňa, vyrábajú tu koberce alebo výrobky z pedigu. Zároveň je tam cvičná kuchyňa, kde sa klienti niekoľko rokov pripravovali na budúci život. Zo zariadenia odchádzam s pocitom, že deinštitucionalizácia je komplikovaná, určite je pre všetkých veľkou zmenou, ale zároveň je užitočná a prospešná. Aj preto sa k tejto téme, s jej plusmi aj mínusmi, niekedy ešte vrátime.
Michal Herceg