Aj o tom sa na nedávnom stretnutí rozprávali nevidiaci a slabozrakí diváci televíznych programov s tvorcami audiokomentárov z firmy Teledata, ktorá pre Rozhlas a televíziu Slovenska (ďalej len RTVS) zabezpečuje asi 5000 minút zvukového popisovania mesačne. Nenápadný oznam sprevádzaný zvukovým signálom na začiatku filmov či seriálov uvádza, že daný program obsahuje aj audiokomentár pre ľudí so zrakovým znevýhodnením. Kým väčšina divákov tento oznam sotva zaregistruje, tí so zrakovými problémami často siahnu po televíznom ovládači a zapnú si audiokomentár. „V dnešnej dobe majú televízne prijímače už pomerne slušnú funkcionalitu,“ hovorí Peter Murcko zo spoločnosti Teledata. „RTVS používa technológiu receiver mix. Audiokomentár je v samostatnej stope. Osobitne si tak môžete upravovať hlasitosť zvuku filmu v televízii a zvlášť intenzitu audiokomentára. Zvukový popis filmu či seriálu sa dá počúvať aj v slúchadlách, aby nerušil ostatných divákov.“ Ľudia majú rôzne typy televízorov a aj veľa otázok o tom, ako si audiokomentár zapnúť. Peter Murcko hovorí, že sa s problémami pokojne môžu obrátiť na ich firmu.
Eva Murcková sa venuje písaniu audiokomentárov: „Najťažšie sa robia umelecké veci, lebo tam to každý môže vidieť úplne inak. Ťažko sa mi komentujú aj šteklivejšie sexuálne scény. Tam to len rýchlo opísať a ísť ďalej. Naopak, mám veľmi rada dokumenty, z ktorých sa veľa dozviem.“
Adriana Geričová komentáre nielen píše, ale ich aj vlastným hlasom nahráva. Na stretnutí sme si vypočuli rozprávku o superčervíkovi, ktorá by bez komentára bola pre deti so zrakovým postihnutím takmer nezrozumiteľná. Zhodli sme sa, že v tomto konkrétnom prípade audiokomentár pozdvihol úroveň samotného diela. Viacerí sme si povedali, že keby bolo na nás, takúto rozprávku s chabými dialógmi, postavenú najmä na vizuálnych efektoch, by sme ani skomentovať nedali. O tom, čo je komentára hodné a čo je na komentár vhodné, však už rozhodujú televízie. Tvorcovia komentárov majú len poradný hlas, ktorý nemusí byť vypočutý a skomentujú to, čo si televízie objednajú.
V uplynulom roku sa začalo aj so živým komentovaním publicistických programov RTVS, napríklad Dámskeho klubu, Večere s Havranom, či politickej diskusnej relácie O päť minút dvanásť. Komentátor v týchto programoch predstavuje respondentov, prípadne niekedy aj približuje samotné dianie. Ako sa však zhodli komentátori s poslucháčmi, je to veľmi náročné, pretože na rozdiel od filmov či seriálov, v publicistických programoch je veľmi málo tichého priestoru, takže komentátori neraz vstupujú do replík hovoriacich. To je rušivé najmä v diskusných reláciách, kde chceme počuť, čo kto hovorí a nepotrebujeme neustále oznamovanie, kto je hovoriaci. Absurdné je to pri dialógoch politikov s notoricky známymi hlasmi, kde už audiokomentár naozaj vypína každý, kto môže. Na stretnutí však odznela pripomienka používateľa, ktorý ho má zapnutý stále, lebo ak si ho má vypnúť sám, je to preňho komplikované. Dynamické a premenlivé dianie je aj v Dámskom klube. Tvorcovia sa nás napríklad pýtali, ako by mohli sprístupniť recept, ktorý kuchár v priamom prenose pripravuje a jeho textová verzia sa zároveň ukazuje na obrazovke. Nevidiaci a slabozrakí účastníci debaty skonštatovali, že podľa receptu narýchlo vychrleného komentátorom by určite nevarili a že toto komentovanie naživo je často skôr kontraproduktívne.
Alexander Gerič sa tvorbe a nahováraniu audiokomentárov venuje už roky. Filmovú predlohu si najprv musí pozrieť a spoznámkovať. „Presne si značím, kam nesmiem hlasom vstúpiť. Samozrejme neskáčem do hlasov postáv, ale často ani do ruchov, lebo aj tie môžu byť pre film dôležité. Presne musím na jednotlivých miestach vedieť, koľko sekúnd ticha mám k dispozícii na môj komentár. K jemným posunom dochádza ešte aj pri nahováraní textov.“
Častou otázkou je, čo sa do audiokomentárov má dávať a čo je naopak nadbytočné. „Toto je vysoko individuálne,“ myslí si Alexander Gerič. „Niekto cíti naliehavú potrebu povedať ešte aj to, koľko vlniek sa na tom mori zavlnilo, iný má pocit, že stačí, keď tam to more v pozadí šumí. V tomto mám určitú výhodu. V našom susedstve býva nevidiaci pár, s ktorým tieto veci občas konzultujem.“
Na stretnutí s nami diskutovala aj riaditeľka festivalu Jeden svet Eva Križková. Tento najväčší slovenský medzinárodný festival dokumentárnych filmov organizácie Človek v ohrození prináša dôležité spoločenské témy. Jeho organizátori sa už niekoľko rokov snažia o jeho širšie sprístupnenie. Ľuďom so zrakovým znevýhodnením ponúkajú vždy niekoľko vybraných filmov s audiokomentárom. „Pri vstupe do kinosály rozdávame ľuďom staničky so slúchadlami, cez ktoré môžu počúvať audiokomentár,“ približuje Eva Križková a dodáva, že záujem zo strany nevidiacich divákov každoročne stúpa. V spolupráci s Úniou nevidiacich a slabozrakých vyvíja festival aj ďalšie aktivity, ako napr. workshop filmového zvuku či workshop lezenia. Ponuka Jedného sveta je veľmi bohatá a všetko sa okomentovať nedá. Ako teda vyberajú, čo nevidiacim sprístupnia? „Snažíme sa vyberať filmy, ktoré sú nejakým spôsobom „top“ a zároveň filmy, ktoré nie sú technicky až také náročné na sprístupnenie. Ak je napr. film výrazne postavený na vizuálnej stránke, nie je na audiokomentár príliš vhodný. Rovnako platí aj to, že ľahšie sa sprístupňujú filmy v slovenčine. Zároveň nám je však jasné, že aj pre nevidiacich a slabozrakých je vzácnejšie pozrieť si film zo zahraničia, ktorý sa dá unikátne sledovať na našom festivale, pretože nejde do kín, ani do televízií, takže sa snažíme saturovať aj túto potrebu,“ dodáva Eva Križková. Viacerí z nás mali divácku skúsenosť z Jedného sveta a rovnako ju mali aj audiokomentátori so sprístupňovaním menšinových, neraz náročnejšie uchopiteľných filmov. Hovorili sme teda o konkrétnych filmoch, o ich výbere, vnímateľnosti, možnostiach a limitoch audiokomentára. Púšťali sme si viaceré filmové ukážky a o plodnosti tohto stretnutia svedčí aj jeho dĺžka, ktorá sa priblížila asi tak k minutáži filmu Titanic s Leonardom DiCapriom. Tvorcov audiokomentárov postrehy nevidiacich zaujímajú a takéto stretnutia sa plánujú aj v budúcnosti.
Michal Herceg