Príspevok Mgr. Ľubice Fečkovej z Košíc – Aké máme my „iní“ problémy
Už 9 rokov žijem vo Košiciach a spočiatku to nebolo až také jednoduché. Prečo? No asi preto, že okrem iných problémov, ktoré musí každý smrteľník denne riešiť, som mala čo robiť so svojou prepravou do školy a zamestnania. Dnes už je to oveľa jednoduchšie, pretože mam vlastné auto, bez ktorého si život vo veľkom meste už neviem predstaviť. Počas cestovania autobusmi som zažila veľa negatívnych zážitkov, na ktoré sa už dnes dokážem povzniesť.
Mojim obmedzením je telesná výška, ťažko sa mi nastupuje a vystupuje z autobusov, nevidím na informačnú tabuľu odchodov autobusov. Ťažko sa mi stoji počas celej cesty v preplnenom autobuse, kde som zvykla byt stlačená a tým dezorientovaná, kde sa práve nachádzame a kedy potrebujem vystúpiť. Mám problém prejsť veľké vzdialenosti.
Neľahké boli roky na strednej a vysokej škole. Cestovala som so svojim maličkým váčikom, pre mňa ťažkým a veľkým každý týždeň skoro
80 km. Keď si na to teraz spomeniem, obdivujem samú seba ako som to všetko
pri svojej fyzickej výške respektíve „nížke“ zvládla. Pri pevnej vôli a ochote dobrých ľudí sa však všetko dá zvládnuť, ale za vysokú cenu.
Po vysokej škole som začala pracovať v Košiciach. Cestou do zamestnania som bola nútená prestupovať, čo mi robilo značné problémy. Bola to veľmi unavujúca cesta, po práci som bola unavená a neschopná už nič iné robiť. Keď som chcela plnohodnotne fungovať v práci, žiť spoločenský ako každý iný človek a navštevovať aj svoju rodinu vzdialenú 100 km, bola som nútená požiadať si na Úrade práce sociálnych veci a rodiny o príspevok na auto, ktoré by mi zjednodušilo život.
Po dlhých peripetiách – odvolaniach sa mi podarilo príspevok na kúpu, úpravu
a zácvik motorového vozidla vybaviť. Kvôli nízkemu vzrastu mám auto upravené tak, že všetky úkony pri jazde vykonávam rukami.
Veľkým problémom bolo nájsť v Košiciach vhodnú autoškolu. Osobne som navštívila niekoľko autoškôl, kde ma odbili s poznámkou, že nemám dostatok centimetrov
na to, aby som mohla šoférovať. Nehovoriac už o tom, že neexistuje na Slovensku okrem Bratislavy špeciálne upravené vozidlo, na ktorom by mohol človek s telesným postihnutím urobiť „vodičák“.
Po roku 1989, kedy sa vodičské kurzy robili hromadne v ústavoch, kde boli ľudia s akýmkoľvek telesným obmedzením umiestení, sa tieto auta zlikvidovali. Dôvod? Neboli vraj dostatočne využité. Nakoniec po veľkom sklamaní a únave sa mi podarilo zázrakom získať kontakt na pána, ktorý v onom režime učil jazdiť tých, ktorí boli “iní“. Podmienkou bolo, že musím využívať na zácvik svoje upravené vozidlo. A tak som sa učila jazdiť na svojom vlastnom autíčku, s ktorým sa musel najprv lektor oboznámiť.
Stretla som sa ešte s mnohými problémami na ktoré chcem zabudnúť a chcem sa každý deň tešiť z toho, že už osem rokov môžem chodiť všade tam, kde potrebujem mojim vlastným autom.
Oplatí sa bojovať a prekonávať problémy, s ktorými sa denne stretneme, raz
sa dostaví výsledok. Musím však povedať, že bez dobrých a ústretových ľudí, by sa mi nepodarilo vybojovať to, čo nevyhnutne k „normálnemu „ a plnohodnotnému životu potrebujem.
Mgr. Ľubica Fečková, Košice