Bola to láska na prvý pohľad. Sotva ho nôžky udržali, ale vždy sa nejako pribatolil k oknu rodičovského domu a z prvého poschodia hľadel do tanečnej sály Interklubu. Fascinovalo ho, ako sa ženy a muži držiac pohybujú úplne inak ako pri chôdzi na ulici, veľmi ladne a do rytmu hudby. Z tejto fascinácie nevyrástol. Tanec sa stal jeho celoživotnou vášňou, po rokoch, kedy sám reprezentoval Slovensko na prestížnych svetových súťažiach, začal reprezentantov trénovať. Vďaka jeho mimoriadnemu talentu, húževnatosti a precíznosti dnes patrí Slovensko spolu s Poľskom a Ruskou federáciou k svetovej špičke v integrovanom tancovaní na vozíčku. Počas dámskej volenky som pristúpila k Andrejovi Mičunekovi, prezidentovi Svetovej asociácie integrovaného tanca, zakladateľovi a prezidentovi TK Danube, porotcovi najvýznamnejších tanečných súťaží. Odmietnuť dámu by bolo neodpustiteľné, takže sme si ten parket párkrát dali.
Vis maior
Písal sa rok 1996, vrcholili prípravy na benefičný koncert Od srdca k srdcu, Slovenské národné divadlo zdobilo sály, Elena Galanová, súc moderátorkou večera, dávala dokopy prvé návrhy scenára a Andrej Mičunek, vtedy civilkár v DSS Rosa, si lámal hlavu. Pár tamojších klientov si totiž na Hviezdu vianočnú zostavilo choreografiu a poprosili ho, či by ich trošku neusmernil.
„Šiel som do toho s určitou obavou,“ priznáva otvorene. „Chápal som, že toho z mojej brandže veľa vedieť nemôžu, ale v prvom momente som nemal ani predstavu, ako im jednotlivé figúry opíšem, ako sa to naučíme. Onen tanček sám o sebe nebol zlý, hoci, pochopiteľne, ani k nejakej hollywoodsko-broadwayskej produkcii by som to nezaradil. Ale začali sme od začiatku a postupovali až do samého konca.“
A čím dlhšie spolupracovali, tým hlbšie si uvedomoval, že aj ľudia s viacnásobným postihnutím, povedzme vozíčkari s mentálnym a zrakovým postihnutím, po niekoľkých stretnutiach už nepotrebovali, aby im asistent pomáhal s pohybmi rúk, že to dokážu aj sami. A tí, čo ho videli, tí napredovali takou rýchlosťou, že nevychádzal z úžasu. Vtedy pochopil, že aj človeka s postihnutím možno tancom zasiahnuť, že prácu rúk, postoj, držanie i synchrón možno vykultivovať a že všetko môže byť nielen uveriteľné, ale aj mimoriadne estetické.
„Zatúžil som po tom, aby sa to obrátilo, aby nie tieto deti tlieskali umelcom, ale ľudia, aj profesionáli tlieskali im, a to za dych berúci výkon, nie za to, že „nám tieto chúďatká niečo na pódiu ukázali“. Takýto postoj sa mi protivil a protiví dodnes. Ja sa usilujem prezentovať tanečníka, čo viac, úspešného tanečníka, človeka, ktorý napriek všetkým svojim obmedzeniam dokáže vyvolať rovnaký esteticko-pohybový a kultúrny dojem ako ktokoľvek bez postihnutia. To je taký môj motorček, ktorý mám zapnutý už viac než štvrťstoročie a ešte som ho nevypol.“
A vďaka tomuto nepretržitému pohonu sa súčasťou tanečných párov v TK Danube stali ľudia s viacnásobným postihnutím, neskôr vozíčkari, ľudia s mentálnym, zrakovým i sluchovým postihnutím.
Integrovaný tanec
V TK Danube vás naučia spoločenské tance, t. j. štandardné, medzi ktoré patria viedenský a anglický valčík čiže waltz, slowfox, quickstep a tango, a latinskoamerické tance, ktorými sú samba, cha-cha, rumba, passodoble a jive. Dokonca si môžete vybrať, či bude hodina vedená slovensky, anglicky, nemecky, francúzsky, rusky alebo poľsky. Všetko do posledného detailu, posledného nášľapu sa riadi pravidlami. Ich autorom je Walter Laird, na ne nadväzuje tzv. voľný program choreografie. Za adaptáciou a doplnením nových kreácií v integrovanom tanci stojí Andrej Mičunek. Smelo možno povedať, že ide o najpodrobnejšie a najcelistvejšie spracovanie na svete. Svedčí o tom fakt, že práve Andrej Mičunek odovzdával túto metodiku vo Veľkej Británii (kde sa mu dosiaľ ako jedinému Slovákovi za viac ako sto rokov dostalo tej cti prednášať v mekke tancovania Blackpoole), v Kanade, Španielsku, Rakúsku, Českej republike, najbližšie je v kalendári zaznačená cesta do Gruzínska.
„My nevytvárame choreografiu, nóvum nášho postupu spočíva práve v tom, že adaptujeme už voľný repertoár z tanečného športu,“ objasňuje Andrej Mičunek. „Ako jediní na svete sme napr. valčík na vozíčku tancovali aj doľava a žali sme s tým obrovské úspechy. Mali sme tu ale už aj nesenie vozíka vo vzduchu v točenom pohybe, spomínam si dokonca aj na doslova ekvilibristické kúsky jedného páru, muž bez postihnutia, žena na vozíčku. Keď ju naviedol do rotácie, samozrejme, v uzavretom držaní, vedel sa s ňou točiť na jednej nohe a druhú mal špičkou jemne položenú na jej ramene. Alebo bežali quickstep vedľa seba (Nurejevov beh) a on urobil vo vzduchu obrovský prestrih– vyskočil a vlastne prestrihoval nohami vedľa jej tváre. Samozrejme, po celý čas ju držal. Na základe toho, že sme boli takto špičkoví, nás pozvali do Hongkongu, kde sa stal majstrom Ázie v tanečnom športe na vozíčku.“
Ale nohami späť na zem! V TK Danube sa môžete učiť tancovať aj bez medailových a titulových ambícií (to, či sú na mieste, aj tak posúdia odborníci, tí to majú v oku). Predošlé skúsenosti sa nevyžadujú, hudobný sluch neskúma – povedie vás partner, ktorý ho mať bude, a prax ukázala, že po dlhšom či kratšom čase dostane do tela rytmus aj Pinocchio. Stačí mať viac ako 5 rokov, byť vytrvalý a mať o tanec veľký záujem.
Každého záujemcu podrobia vstupnému pohovoru a ponúknu mu 2 – 3 hodiny na skúšku, skupinovo alebo individuálne, v závislosti od jeho schopnosti koncentrovať sa. Ak ho tanec osloví, pripraví sa plán hodín s ostatnými a výlučne v páre. V skupine vás budú stružlikať, aby ste stáli ako treba, aby ste si zautomatizovali držanie pri štandarde, pochopili, čo znamená prísun, kríženie, našľapovanie cez pätu a cez špičku a pod., obsahom individuálnej hodiny bude cizelovanie vašej konkrétnej zostavy, lapanie vašich mušiek. Ten, kto nechce, alebo nie je schopný venovať sa spoločenskému tancu na súťažnej úrovni, má možnosť rozvíjať sa v rámci tzv. tanečnej terapie. Prirodzene, spoločenský tanec je párový. Môžete byť súčasťou „kombi“ – vaším tanečným partnerom bude človek bez postihnutia, zriedkavejšie aj „dua“, kedy si s niekým s rovnakým druhom postihnutia pripravíte produkciu plnú zrkadlových obrazov. Spojením prvkov viacerých tanečných štýlov (aj do kríža, teda aj štandardných aj latinskoamerických) môže vzniknúť show dance, pohybom vyjadrený príbeh, tancovaný aj na hudbu z filmu.
„Všetkých bez rozdielu vytiahnuť na ich maximum, to je naše krédo. Treba to spraviť kvôli tomu človeku, nie kvôli nám a našej povesti. On musí prostredníctvom tanečného umenia napredovať, on musí uveriť v seba samého.“
Kto smie prosiť?
Školy, kde sa venujú integrovanému tancu pre ľudí so všetkými druhmi zdravotného postihnutia, by ste v Európe napočítali až dve – tú slovenskú má v uzavretom držaní Andrej Mičunek, tú taliansku Marianna Sadei.
S „akýmkoľvek druhom“ som to neprehnala, verte mi. V TK Danube neodmietnu dokonca ani človeka s barlami, aj on sa môže venovať integrovanému tancu – alternatívou je pre neho tanec na vozíčku. Presnejšie povedané, na jednom z dvanástich vozíčkov špeciálne upravených na interiérový tanec, ktorý vám podľa vašej výšky a šírky sedu v klube zapožičajú. Sú ultrarýchle a veľmi ľahké. Tanečníci nie sú istení, ale ani to nepotrebujú – stabilitu pomáha udržiavať špeciálna pozícia kolies, s gumami, ktoré sa nešmýkajú. V takomto vozíčku budete akoby zaseknutí, akoby ste, prepytujem, zadkom trochu padli dolu. Nie, ani prevážiť sa neprevážite, pretože vzadu je umiestnené vyrovnávacie koliesko. Skrátka, myslelo sa na všetko.
„Pozor! Ak vozíčkar sedí vo vozíčku a pohybuje len rukami, je to tanečná terapia vo vozíčku, nie tanec na vozíčku. Pri integrovanom tanci sa ten vozíček musí pohybovať obrovskou rýchlosťou, rovnako ako jeho chodiaci partner. Vozíček ovláda ten, kto v ňom sedí, chodiaci partner ho priamo ovláda najmä pri štandardných tancoch, a to cez držanie v uzavretom postavení. Takýmto spôsobom ho rozpohybuje, navádza, ale brzdí, zmeny smeru a jednotlivé figúry sú už v rukách vozíčkara na základe vedenia chodiaceho partnera. V latine sú aj figúry, kde sa držia za ruky, čo slúži na formovanie pohybu, navedenie do figúry, ale tancovať tancuje každý z páru, upozorňuje Andrej Mičunek. „S nevidiacimi si všetko aj povieme, ale počas individuálnych hodín tancujeme takzvane na kontakt, sme na sebe úplne nalepení. Takýmto spôsobom im ukazujeme pohyb v priestore, pohyb jednotlivých častí tela. Samozrejme, keď treba, spôsobom sebe vlastným – rukami si pozrú, ako presne vyzerá nášľap na pätu, čo vtedy robí druhá noha a pod. Naše metodiky s týmito dotykmi jednoducho počítajú, pre nevidiacich je to oveľa výstižnejšie a názornejšie, tým, že sa dotknú mojich bedier, kolien či chodidiel, dokážu si ten pohyb predstaviť a zopakovať ho. Ľudia s mentálnym postihnutím sa takisto dokážu naučiť všetky figúry a tance, mnohí z našich tanečníkov dnes bez problémov zvládnu celý repertoár. Áno, človek bez postihnutia sa to možno naučí za rok – dva, im to trvá 10, možno 12 rokov, ale čo nás po tom? Chcú sem chodiť? Chcú. Je pohyb zdravý? Je. Je socializácia prospešná? Je. Rozvíjajú sa? Rozvíjajú. Pri tréningu ľudí s mentálnym postihnutím je takisto dôležitý osobný kontakt s učiteľom. Nezriedka majú problém odzerať, zapamätať si jednotlivé pohyby a figúry pohľadom, ak nie sú muzikálne nadaní, nevedia to vložiť do hudby. Ale tieto veci máme metodicky podchytené a vieme s tým pracovať, čo viac, vieme sa dopracovať k špičkovým výkonom,“ hovorí prezident bratislavského tanečného klubu.
Jedinou skupinou, ktorú v sekcii integrovaného tanca momentálne v TK Danube zastúpenú nemajú, sú ľudia so sluchovým postihnutím.
„Skúsenosti ale máme. Im hrá hudba hlasnejšie, aby výrazne cítili vibrácie, ja im na dôvažok zvyknem rukou jemne búchať po hrudníku, aby som im ten rytmus odovzdal do tela. Pravdaže, ich tanečný partner počuje dobre, takže to tempo stráži on. Tento integrovaný tanec má aj to špecifikum, že v páre môže viesť aj žena – ako som spomínal, usilujeme sa vytvárať páry, kde je jeden s postihnutím a druhý bez neho, takže niekedy to jednoducho tak vyjde.“
Tanec v páre
Ľudí bez postihnutia je dostatok, ale ono nikdy nie je dostatok. TK Danube funguje ako integrovaný klub, tzn. lekcie tanca môže navštevovať ktokoľvek, o žiadnych násilenstvách typu „po istom čase sa musíte stať tanečným partnerom vozíčkarky, nevidiaceho či autistu“ nemôže byť ani reči.
„My jednoducho vedieme ľudí s postihnutím i tých bez neho a nechávame tomu voľný priebeh. Oni na našich vnútroklubových alebo medzinárodných podujatiach vidia, že integrovaný tanec je takisto umením na veľmi vysokej úrovni, a keď to chcú skúsiť, tak im tú možnosť dáme,“ odpovedá mi Andrej Mičunek na otázku, ako zháňajú tanečných partnerov. „Raz sme urobili kampaň, cez nejaký dobrovoľnícky portál sa k nám prihlásilo niekoľko ľudí, ale, pravdupovediac, dlho nevydržali. Vnímal som, že si to celé tak romantizujú, že prišli zachraňovať nejakého postihnutého, hádam rovno celý svet. To ale nie je cesta. Predsa vy s tým človekom idete tvoriť. Vy nemôžete mať problém dotknúť sa ho, držať ho, viesť ho. Ešte aby som mal v hlave, či sa ho mám dotknúť a ako! Kde sme? To je bytosť ako každá iná a tak to treba vnímať, inak sa ten pár nikam neposunie.“
Popri veku (deti mladšie ako 11 – 12 rokov do páru s človekom s postihnutím dávať nezvyknú) je kritériom aj estetika Tí dvaja spolu musia vyzerať elegantne a príjemne. A ak ste zvedaví na výškové rozdiely, nemusíte mať obavy. Ani partneri vozíčkarov sa nezohýnajú, nesmú, idú len mierne do kolien a prispôsobujú to držanie. Existujú špeciálne vozíčky na štandard, ktoré majú vyššiu podsedačku, a špeciálne na latinu. Aha! A záujemcov prijímajú celoročne, takže si nemusíte zúfať, že ste zmeškali začiatok septembra, ani čakať na január.
Slovenskí, a predsa svetoví
Slovensko sa zásluhou Andreja Mičuneka pohybuje v integrovanom tancovaní len po červených kobercoch. V tanci na vozíčku a v tanečnom športe na vozíčku sme niekoľkonásobnými vicemajstrami sveta, zlatí i bronzoví medailisti svetových pohárov, zlatí z otvorených majstrovstiev Ázie. Zbierku vzácnych kovov pre Slovensko rozširujú aj dva páry z Poľska, ktoré do Bratislavy prichádzajú na tréningy, Andrej Mičunek je trénerom aj belgickej štátnej reprezentácie v tanci na vozíčku, ale tí získavajú medaily pre svoju krajinu.
TK Danube je zároveň organizátorom niekoľkých jedinečných integračných podujatí, ktoré sú výsledkom spoločných aktivít detí, mládeže a dospelých s postihnutím i bez neho prostredníctvom skupinovej, párovej a individuálnej arteterapie – pohybom (tancom) a výtvarným umením, či každoročných bálov v hoteli Sheraton. Z tohtoročného kalendára si môžeme pripomenúť napr. augustový Interational Training Camp, medzinárodný tanečný kemp v tanečnom športe a integrovanom tanečnom športe, jediné podujatie svojho druhu na svete, na ktorom sa v auguste t. r. zúčastnilo 10 krajín z celej Európy. Pod gesciou World Integrative Dance Association sa 13 a 14 novembra uskutočnia v Bratislave historicky prvé majstrovstvá sveta v integrovanom tanci a tanečnom športe (World Championship in Integrative Dance and Dance Sport 2021). Porota bude hodnotiť nielen spoločenské tance, ale aj iné tanečné štýly, ktorým sa ľudia so zdravotným postihnutím venujú. O medailové pozície sa budú uchádzať aj páry z TK Danube a TK Bibs Myjava.
Len v zátvorke dodám, že o šampiónov sa naozaj ukážkovo starajú – majú právo chodiť na masáže, na hydromasáž do jacuzzi, v zime alebo pri nachladnutí do infrakabíny.
Nech sa páči, malá prezentácia TK Danube.
Posledný takt Andreja Mičuneka
„Ja by som si nesmierne prial, keby tých parazitov, ktorí sa ľuďmi s postihnutím zaoberajú len s vidinou zisku, alebo nejakého mesiášskeho komplexu, ubúdalo. Tí, ktorým ja hovorím „iní“, potrebujú niečo tvoriť a vytvárať, nie byť obklopení parazitmi, ktorí ich budú svojím postojom zneužívať. Je to prekliatie, ktoré akosi z našej spoločnosti mizne len veľmi pomaly.
Pokiaľ budem môcť, budem s ľuďmi s postihnutím tvoriť a už teraz viem, že mám nasledovníkov. Mám okolo seba úžasných a veľmi kvalitných ľudí, ktorí mi v podstate umožnili ostať na Slovensku. Ja hovorím piatimi rečami, milujem Francúzsko, každý rok tam na niekoľko týždňov cestujem, ale nemať tu taký skvelý tím, asi by som už zo 10 rokov žil v krajine galského kohúta. To sa nesťažujem, ja si tu žijem hollywoodsky sen, do práce chodím rád, len, hovorím, potešilo by ma, keby sme ľudí s postihnutím začali vnímať ako rovnocenných partnerov. Nielen v tanci, samozrejme, ale aj v živote.“
Dušana Blašková