„S kým ste prišli? Zavolajte svojho sprievodcu, nech nám to tu za vás podpíše!“ Situácia, ktorá je ľuďom so zrakovým postihnutím dobre známa. Porozumieť informovanému súhlasu či zmluve a na znak súhlasu ju podpísať je právom takmer každého človeka, ktorý, samozrejme, nie je pozbavený spôsobilosti na právne úkony. No i napriek tomu sa medzi ľuďmi so zrakovým postihnutím čoraz častejšie hovorí o problémoch pri podpisovaní dokumentov. Nie je to nič, čo sme doteraz nedokázali. Problém je na strane „vidiacej“ spoločnosti, ktorá z nepochopiteľných dôvodov vníma zrakovo postihnutého ako človeka s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony, hoci má občiansky preukaz. A to len preto, že nevidí. Svedčia o tom viaceré situácie, s ktorými sa v poslednom čase nevidiaci a slabozrakí stretávajú.
Keď súhlas s operáciou musel podpísať aj svedok
Ide o reálnu situáciu z istej nemocnice, keď po akútnom prijatí pacientky so zrakovým postihnutím zavolali do ambulancie svedka – partnera, ktorý ju v tom čase sprevádzal. Neboli manželia, takže jej sprievodca mohol byť pokojne aj šofér taxíka alebo vrátnik. Pred podpísaním informovaného súhlasu s operáciou a ďalšími súhlasmi si lekárka zavolala aj partnera pacientky, ktorý sa mal pod jej podpis podpísať ako “svedok“. Tak to stojí aj na informovaných súhlasoch, ktoré obaja podpisovali. Pacientka sa podpísala na určené miesto, svedkovi kolónku vytvorili perom. O pár minút už ležala na operačnom stole. „Dalo sa povedať, že to bol podpis v nátlaku, keďže situácia bola beztak napätá a neviem, čo by sa stalo, kebyže to ako svedok odmietnem podpísať,“ hovorí Peter, ktorého meno sme zmenili.
Nepovolené nahliadanie do dokumentácie
Keď sme o tejto situácii diskutovali s viacerými právnikmi, všetci sa zhodli na viacnásobných porušeniach. V každom prípade bolo pre nás najpodstatnejšie práve to, ktoré sa bezprostredne týkalo zrakového postihnutia dotknutej pacientky. „Ak pacient so zrakovým postihnutím vyhlási, že je spôsobilý podpísať informovaný súhlas, zdravotnícky personál ho má poučiť o danom výkone ako každú inú osobu bez rozdielu na postihnutie, prípadne mu prečíta informovaný súhlas a ukáže, kde je potrebné ho podpísať. Ak všetkému rozumie, informovaný súhlas na danom mieste podpíše. Nevidím dôvod volať k tomu cudziu osobu, dokonca ani manžela. Každý má právo na súkromie, osobnú integritu a nikto nemá právo nahliadať bez splnomocnenia ani do zdravotnej dokumentácie, až na nejaké konkrétne prípady, ale tento takým prípadom nie je,“ vysvetľuje Soňa Tóthová, advokátka, ktorá sa venuje obhajobe práv ľudí so zdravotným postihnutím a vo svojej advokátskej praxi aj medicínskemu právu.
Zrak k podpisu netreba
Hlavnými ukazovateľmi sú, či sa osoba vie alebo nevie podpísať a či textu rozumie alebo nie. „Ak sa vie podpísať a nevie si text prečítať, v tom prípade ho danej osobe niekto predčíta alebo dá do vhodnej prístupnej podoby. A tu nastupuje ten druhý ukazovateľ, či rozumie obsahu, ktorý sa chystá podpísať. Ak áno, nevidiaca osoba ho vlastnoručne podpíše a je to platný právny úkon. Ak by sa podpísať nevedela, potom je potrebné úkony robiť prostredníctvom úradnej zápisnice,“ vysvetľuje advokátka.
Kedy úradná zápisnica nie je potrebná?
Neznamená to, že pri akomkoľvek podpise je potrebné volať notára a spisovať zápisnicu. Odpoveď nájdeme v §40 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktorý hovorí: „Na písomné právne úkony tých, ktorí nemôžu čítať alebo písať, je potrebná notárska zápisnica. Tá ale nie je potrebná, ak ten, kto nemôže čítať alebo písať má schopnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu pomocou prístrojov, špeciálnych pomôcok alebo inej osoby, ktorú si zvolí, a je schopný vlastnoručne listinu podpísať.“
Keďže išlo o podpisovanie informovaného súhlasu, opierame sa aj o Zákon o zdravotnej starostlivosti, ktorý hovorí o situáciách, kedy sa dáva informovaný súhlas podpisovať inej osobe, zväčša opatrovníkovi, sociálnemu pracovníkovi alebo inej poverenej osobe. Ako uvádza zákon, informovaný súhlas podpisuje iná osoba len: „Ak je pacient maloletým dieťaťom alebo osoba pozbavená alebo obmedzená svojprávnosti na právne úkony a je nespôsobilá dať informovaný súhlas.“
„Takže nemali ani postupovať podľa Občianskeho zákonníka, ale podľa Zákona o zdravotnej starostlivosti,“ hovorí advokátka Soňa Tóthová.
Vráťme sa do ambulancie, kde osoba so zrakovým postihnutím podpisovala informovaný súhlas, a malo to vyzerať inak. Ak nebolo možné využiť iné prostriedky (napr. notebook, lupa, čítacie zariadenie a pod.) na sprístupnenie dokumentu, ktorý nevidiaci človek podpisuje, sprevádzajúca osoba jej môže prečítať celý obsah, ktorý sa chystá podpísať. Musí si ju však zvoliť pacient, ktorého sa to bezprostredne týka, prípadne jej obsah predčíta lekár. „Legislatíva nepozná pojem “svedok pacienta“. Očividne si to pomýlili s prípadmi vyjadrenia vôle, kedy sú svedkovia pri danom úkone nevyhnutní, ale svedka pacienta náš zákon nepozná. Považujem to za veľmi neštandardné, neetické a protiprávne konanie zo strany lekárky,“ komentuje Tóthová. Podobné prípady odporúča riešiť prostredníctvom podnetu na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.
Prípady zo súdnych rozhodnutí
Lekári a rovnako aj úradníci, ktorí sa stretávajú s podpisovaním dokumentov zo strany nevidiacich, sa často obávajú, že človek, ktorý si dokument nedokáže prečítať zrakom, sa môže v budúcnosti dožadovať, že si obsah kvôli zrakovému postihnutiu nemohol prečítať a de facto nevedel, čo podpisuje. Ako príklad uvádza advokátka prípad, kedy súd rozhodol v neprospech človeka so zrakovým postihnutím, ktorému nerozvážnym konaním vznikla škoda a chcel to zvrátiť súdnou cestou s argumentom, že nevidel, čo podpisuje. Na súde neuspel, dokazovanie ukázalo, že dlžník i napriek svojmu zrakovému hendikepu konal vo svojej vôli a mal možnosť si obsah právneho úkonu pred jeho podpisom prečítať.
Zuzana Rojíková