Odbornosť je pri práci s ľuďmi so zdravotným postihnutím dôležitá, ale omnoho dôležitejšie je vykonávať túto prácu srdcom. Ak sa sociálny pracovník stretne na vlastnej koži s hendikepom, v bežnom živote to nemusí byť až taká výhoda, ale pri práci s klientom určite áno.
Autorka je sociálna pracovníčka s kvadruspastickou formou detskej mozgovej obrny (DMO). Má 30 rokov, má vysokoškolské vzdelanie v odbore sociálna práca a je zamestnaná v neziskovej organizácii Misericordia, ktorá sa venuje ľuďom so všetkými druhmi postihnutia. V organizácii predtým pôsobila ako dobrovoľníčka.
Hoci v bežnom živote je diagnóza DMO poväčšine obmedzením, pri práci s klientami ju ja osobne vnímam ako výhodu. Pýtate sa, ako je to možné? Motivačným faktorom pre rodičov je z môjho pohľadu aj to, keď vidia, že hoci ja sama mám nejaký problém, hendikep, dokázala som sa zaradiť, pracovať a žiť bežný život. Klienti, ktorí k nám dennodenne prichádzajú do nízko prahového centra, majú rôzne druhy a stupne postihnutia – telesné, mentálne, ale aj kombinované. Pracujeme s nimi individuálne, ale i skupinovo a stále máme pri tom na zreteli cieľ, aby sa posunuli k niečomu, čo chcú dosiahnuť. To niečo môžeme pokojne nazvať ich snom.
Malými krokmi k veľkým snom
Častokrát sú to malé sny ako napríklad naučiť sa samostatne trasu autobusom z miesta ich bydliska k nám do centra. Možno ste si ani neuvedomili, ale takáto „operácia“ môže u klientov, ktorí majú postihnutie, znamenať problém rôzneho stupňa. Cesta autobusom napríklad znamená vhodne sa obliecť do počasia, ktoré je aktuálne vonku, pamätať si trasu z miesta bydliska na autobusovú zástavku, vedieť, kedy autobus odchádza, prečítať si smer spoja a nastúpiť na ten správny, komunikovať so šoférom a kúpiť si lístok, koordinovane zájsť k sedadlu a sadnúť si, pamätať si, kde treba vystúpiť a pamätať si trasu do centra, kde chcem stráviť pekný deň.
Alebo ešte jednoduchšie – chodí k nám do centra klient s ťažkým kombinovaným postihnutím, u ktorého je najväčším úspechom to, že sa usmeje.
Dôležité je spolupracovať s rodinami
Okrem samotných klientov však pracujeme aj s ich rodinnými príslušníkmi. Sami prídu do centra s víziou, že chcú, aby sa ich mladí dospelí niekam posunuli – boli v niečom šikovnejší a samostatnejší.
Klientov ako aj rodičov motivujeme, aby v tom, čo sa naučia pri nás v centre, pokračovali aj doma. Avšak po pár rozhovoroch so samotnými klientmi často prídeme na to, že práve matky svojím ochranárskym prístupom brzdia potenciál svojich detí. Hoci by ho chceli niekam posunúť, samy ho naopak tlačia späť.
Práca s rodinou klienta, rozhovor, či neformálna kávička, kde sa dá veľa dozvedieť, ako to funguje doma, je teda veľmi dôležitá.
Nachytaní na úspechu
Tiež mám okolo seba ľudí, ktorí mi pomáhajú v tom, čo nedokážem urobiť pre svoje postihnutie, ale všetko, čo zvládnem, sa snažím robiť sama. Pre mňa je motiváciou to, že pracujem v zdravom kolektíve, ktorý ma dokáže posúvať dopredu. Ale áno, aj ja mám chvíľky, ktoré nazývam „10 minút ľutovania“.
Motivácia a pochvala je v procese osamostatňovania sa hlavným hnacím motorom. Tak si klient dokáže spojiť činnosť, ktorú sa mu podarilo vykonať, s dobrým pocitom. Inak povedané – je dobré klienta „nachytať na úspechu“. Osobne ma baví, keď vidím, ako sa u nás klienti naučia nové zručnosti a potom z nich už nemajú takú obavu.
Aj najlepšia pomoc má svoje hranice
S hendikepom sa stretávam v práci a potom ho následne žijem doma. Je to niekedy náročné a preto je, myslím, vhodné si nájsť nejaký spôsob ako sa odreagovať. Pre mňa je to napríklad stretnutie sa so svojou komunitou ľudí, ktorí majú hendikep, kde sa dobre zasmejem. Neriešime vtedy veci typu čo koho bolí alebo kto ide k akému lekárovi. Rozprávame sa o bežných veciach. Inokedy je pre mňa odreagovaním dobrá kniha, hudba, varenie alebo plávanie.
Hlavne v pomáhajúcich profesiách sú odborníci ohrození syndrómom vyhorenia, depresiami, a preto nie je sebecké myslieť aj na seba. Je vhodné odhadnúť mieru pomoci klientovi a nastaviť si vlastné hranice. Ak je to možné, nebrať si prácu domov a taktiež nastaviť hranice svojim klientom. Takpovediac netrpieť spasiteľským syndrómom. Napriek všetkému svoju prácu milujem pre silu daného okamihu. A to aj v momentoch, keď sa nedarí. Pre možnosť byť tu pre klientov vo chvíli, keď ma potrebujú. Pre úsmev, dotyk či letmé objatie. Ak by to bolo len kvôli peniazom, moja práca by nemala zmysel.
Katarína Račáková