Odpoveď na túto otázku, samozrejme, nepoznáme. Vieme však, ako by sa k tomuto stavu mohli aspoň priblížiť. Presnejšie, vedia to, každý zo svojho zorného uhla, účastníci už štvrtej konferencie Múzeá a galérie bez bariér. Konala sa od 9. do 11. novembra 2022 v dubnickom kaštieli, ktorý je zároveň múzeom. Jej organizátorom a moderátorom bol už tradične Jozef Balužinský, niekdajší pracovník ľubovnianskeho múzea, ktoré je na Slovensku v sprístupňovaní a debarierizácii priekopníkom. Jozef Balužinský sa tejto problematike venuje aj naďalej. Spolu s kolegami robí dlhodobý výskum prístupnosti kultúrnych zariadení. Postupujú pritom po jednotlivých krajoch a aktuálne skúmajú v kraji žilinskom. Nielen o tom sa hovorilo na konferencii, ktorej príspevky v podobe video záznamu sú zverejnené aj na internete.
Prístupnosť sa premieta do všetkých oblastí života vrátane kultúry. V Dubnici nad Váhom to konštatovala komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská. Na jej stole sa objavil napríklad podnet mladých vozičkárov, ktorým nebolo umožnené naplno využiť turistickú atrakciu – chodník v korunách stromov v Bachledovej doline. Problém sa riešil dohovorom a atrakcia je už sprístupnená. O pár kilometrov ďalej zase vylúčili z návštevy Demänovskej jaskyne chlapca s autizmom. Diskusiu o posúvaní hraníc prístupnosti veľmi obohatil otec mladého muža s poruchou autistického spektra Jozef Bednár, ktorý zároveň koordinuje komunikáciu Slovenského národného múzea. So zadosťučinením si vypočul, čo všetko sa pre deti s autizmom robí dnes. Zároveň si však s nostalgiou zaspomínal, aká bola situácia pred dvadsiatimi rokmi, keď s manželkou a synom robili prvé kroky na svojej ceste plnej objavov, pokusov a omylov. Bednárovci svojho syna v dobrom slova zmysle nešetrili. Vystavovali ho rôznym sociálnym situáciám a podnetom. Ich Majo športoval, tancoval, chodil na koncerty filharmónie aj do divadla. Postupne si na tieto situácie zvykol a začal ich lepšie zvládať. A naopak, už aj ľudia postupne začínajú akceptovať napríklad Majove sprievodné zvukové prejavy.
Veľa múzeí a galérií sídli v budovách, ktoré sú národnými kultúrnymi pamiatkami. Zachovať pamiatkové hodnoty a pritom budovu otvoriť napr. aj pre ľudí s pohybovým obmedzením? Manévrovanie medzi týmito dvomi mantinelmi býva viac či menej obratné, ako to ukázala aj Lucia Pastierová z Krajského pamiatkového úradu v Trenčíne. Niekedy stačí úprava vstupu do budovy pomocou rampy, inokedy je nevyhnutný výťah či posuvná schodisková plošina. Ak sa napríklad výťah montuje zvonku budovy, treba nájsť miesto mimo tzv. hlavných pohľadov, napr. zadná či dverová fasáda objektu. Aj v trenčianskom kraji sa nájde dosť príkladov budov, kde sa debarierizácia podarila a spokojní boli aj pamiatkári. Inde si stavba výťahu vynútila odstránenie pamiatkovo hodnotného schodiska alebo naopak, debarierizácia sa neuskutočnila, aby vlk, teda pamiatka ostala celá.
Viacerí sa vo svojich príspevkoch zaoberali špecifikami detského návštevníka múzea. V porovnaní s bežným múzeom môže ísť až o chaotické prostredie s možnosťou voľného pohybu a s rôznymi podnetmi, vrátane dovoleného dotýkania sa exponátov. Samozrejme, takéto múzeum sa nehmýri originálmi, skôr ide o repliky, makety a modely. Ak potom do múzea príde nevidiace dieťa, pridávajú sa ďalšie špecifiká, ale všetko sa dá riešiť a prispôsobiť – otvoriť, osvetliť, odhlučniť, audiokomentovať. Pre múzeá neraz bojujúce s nízkou návštevnosťou sa tu otvárajú veľké možnosti. Múzeum môže byť pre deti miestom vzdelávania a zábavy, doplnkovým programom k školskému vyučovaniu, kam deti z dôverne známych tried rady vybehnú.
Pracovníci kultúrnych zariadení zažili na konferencii nejedno prekvapenie, napríklad keď videli, ako nevidiace deti vyfarbovali výkres s vyvýšenými haptickými linkami, alebo keď sa zoznámili s využitím QR kódov pre nevidiacich návštevníkov, čo sa dá uplatniť aj v múzeách. Ak by múzejníci hľadali nápady na hravé a tvorivé aktivity pre ľudí so znevýhodnením, určite by nemali obísť Múzeum špeciálneho školstva v Levoči. Ako povedala jeho riaditeľka Štefánia Petreková, nejde len o to, aby sa človek do múzea priviezol výťahom, ale aby mohol čo najviac zažiť, vyskúšať si, aby si z múzea odniesol poznanie aj emóciu, bez ohľadu na znevýhodnenie.
Novinkou v už spomínanom ľubovnianskom múzeu je sprístupnenie ich skanzenu ľuďom s autizmom. Kľúčový je vopred pripravený plán návštevy. S vizuálne zobrazenou cestou sa autisti oboznamujú ešte pred návštevou skanzenu. Koľko autistov, toľko autizmov. Aj tak by sa dal zhrnúť príspevok Evy Turákovej a Sone Spišákovej zo Súkromnej spojenej školy v Prešove. Variabilita prejavov autizmu je totiž mimoriadne veľká od ľudí s vysokým intelektom po ľudí s mentálnym znevýhodnením.
Bariérou môže byť nový priestor, nepoznané sociálne situácie, hluk, tma, citlivosť na rôzne pachy, množstvo ľudí, dlhé čakanie, nejasné inštrukcie, príliš veľa slov.
Je jasné, že úplná prístupnosť všade a okamžite možná nie je, ale z každého predneseného príspevku bolo možné zobrať si nejakú inšpiráciu. V niektorých múzeách sprístupňujú už dávno a intuitívne. Majú napríklad keramické sympózium? Pozvú nevidiacich návštevníkov, ktorí si umelecké diela môžu pozrieť hmatom. Nemajú peniaze na debarierizáciu historickej budovy? Tak aspoň od mája do septembra robia podujatia v priľahlej záhrade. To je už prípad Novohradského múzea a galérie.
Do sprístupňovania sa pustila aj Slovenská národná galéria, kde nájdete napríklad reliéfnu verziu gotického obrazu Madona z Popradu. Ešte raz pripomíname, že príklady sprístupnenia a debarierizácie z rôznych kútov Slovenska, ale aj Česka, nájdete na internete ako video záznam, pretože aj tento rok online verzia dubnickej konferencie ostala zachovaná a je k dispozícii na YouTube kanáli dubnického kaštieľa.
Red.