Ak sa v Senci opýtate na Nezábudku, takmer každý vie, o čo ide a je aj veľa ľudí, ktorí vás bez váhania nasmerujú do budovy na Turnianskej ulici, kde tento domov sociálnych služieb sídli. Organizácia si ho vybudovala vlastnými silami, s prispením darcov a s pomocou spriatelených firiem. Jeho denná kapacita je 28 klientov so znevýhodnením, ale pracuje približne so šesťdesiatimi deťmi, dospelými a ich rodinami. O Nezábudke sa rozprávam najprv s jej súčasnou riaditeľkou Ildikó Popálenou.
Sídlite vo vlastnej budove, ktorá navyše nie je núdzovo prerobená z nejakej starej škôlky, ale je čisto nová, určená špeciálne pre vás. Už to by sa dalo považovať za malý zázrak.
To je pravda, no aj s tou škôlkou ste to trafili. Prvých sedemnásť rokov sme pôsobili v prenajatých priestoroch časti materskej školy v neďalekej obci Tureň. Mali sme pripravený aj projekt na nadstavbu tejto budovy, ale potom sa v dedine zvýšil počet detí a obec potrebovala celú škôlku.
Pociťovali ste v začiatkoch fungovania alebo aj neskôr, že by vás tam miestni nechceli?
Ľudia sú nedôverčiví voči všetkému, čo nepoznajú. Tak to bolo na začiatku aj s nami. Potom sa však naše deti stretávali s miestnymi škôlkarmi na jednom dvore a nedôvera postupne zmizla. Neskôr bola možnosť, že by aj obec napísala projekt na nadstavbu v časti, kde fungovala škôlka a pokojne sme tam mohli fungovať spolu. Obec sa však rozhodla pre pohodlnejšie riešenie, takže sme odtiaľ museli odísť.
Aj vďaka tomu teraz sídlite vo vlastnej novej budove. Čo všetko sa nachádza pod vašou strechou? Kto vaše služby vyhľadáva?
Najčastejšie sú to rodiny so zdravotne postihnutým dieťaťom, ktoré začnú hľadať možnosti, kam ho začleniť. Tak ako zdravý malý človek vo veku troch rokov už potrebuje aj iných ľudí, nie iba rodičov, podobne to pociťuje aj dieťa so znevýhodnením. Máme skúsenosť, že rodičia detí, ktoré nechodili do kolektívu a majú viacero zdravotných obmedzení, sú veľmi vyčerpaní, preto vyhľadávajú podporu už aj v skoršom veku dieťaťa. Ďalší rodičia nás kontaktujú v čase, keď má ich dieťa nastúpiť do školy a treba sa na to pripraviť.
Veľa rodičov ocení už to, že môžu deti na pár hodín niekde nechať. U vás to však nie je iba nejaká úschovňa.
To určite nie. V našom tíme sú opatrovateľky, ktoré sa starajú o základné fyzické potreby detí, ale zároveň sa s nimi hrajú a čítajú im. Fyzioterapeutka s nimi cvičí, vychovávateľky im zabezpečujú program porovnateľný s materskou školou. Kolegyne ich učia základnej sebaobsluhe a samostatnosti. Deti si tu zároveň nachádzajú vzťahy a priateľstvá.
Pri prijímaní do Nezábudky ste pomerne otvorení. Predsa len, sú tam aj nejaké obmedzenia?
Zákonný rámec pre domov sociálnych služieb tvorí posudok úradu práce o odkázanosti na druhú osobu. V tomto posudku sa uvádza, aké má klient obmedzenia, potreby a v čom vyžaduje podporu. My môžeme do zariadenia prijať deti s najvyššími stupňami odkázanosti, štvrtým a piatym. Snažíme sa ich brať v čo najútlejšom veku, aby sme ich rozvoj mohli maximálne ovplyvniť. Podľa diagnóz si nevyberáme. Jediné, čo považujeme za dôležité je, aby klient dobre znášal kolektív, aby naňho naše prostredie nepôsobilo rušivo. Pri niektorých diagnózach z frustrácie vzniká agresivita a pred tou potrebujeme chrániť ostatných klientov.
Rodičia detí so znevýhodnením mávajú skúsenosti s odmietaním alebo s opatrným prístupom v materských školách. Môže byť Nezábudka čiastočným riešením?
Áno, pre niektoré deti vieme poslúžiť aj ako škôlka, niekedy len dočasne. Robievame to aj tak, že najprv dieťa zoberieme na každý deň a postupne skúšajú bežnú škôlku. Alebo dvakrát týždenne dieťa navštevuje materskú školu a zvyšok doplníme my.
Mimoriadne úzko spolupracujete aj so seneckou spojenou školou. Kedy je pre deti lepšie a výhodnejšie chodiť sem?
Ide o to, že ležiace alebo viacnásobne znevýhodnené dieťa potrebuje oveľa väčšiu obsluhu a úplne iné tempo ako chodiace a hovoriace dieťa. V špeciálnych školách nemajú opatrovateľský tím a ani ich priestory často nie sú zariadené tak, aby mohli týmto deťom zabezpečiť potrebný komfort. V Nezábudke sa dokážeme potrebám dieťaťa prispôsobiť oveľa lepšie, pretože pedagógom pomáha náš podporný tím.
Máte niekoľko dospelých klientov, ktorí sú vášmu zariadeniu verní od jeho vzniku až dodnes. V čom dokážete pomôcť im?
Po skončení školskej dochádzky potrebujú klienti vyplniť čas, mať zážitky, podporu fyzického zdravia a komunitu. V tom čase chodia do Nezábudky viac. Postupne sa životný rytmus spomaľuje a dochádzajú k nám menej. Sú dva dni v týždni, keď sa snažíme dospelých klientov združovať viac a kolegyne sa nimi zaoberajú individuálne.
Čo prevláda v práci s dospelými klientmi?
Najdôležitejšia je pre nich pozornosť, láskavosť a srdečný prístup. Najviac si vyžadujú rozhovory a záujem toho druhého. Majú tam spoločenské hry, zasmejú sa, pocvičia si na rôznych prístrojoch, ktoré v Nezábudke máme. Niektorých napĺňa to, že personálu pomáhajú s deťmi. Cítia sa užitoční, dôležití a domov idú s vedomím, že pracovali a pomáhali. Okrem toho kreslia a s učiteľom hudobnej výchovy si zaspievajú, zahrajú a zatancujú. Máme klienta na vozíku, ktorý zbožňuje Karola Duchoňa. Jeho rituálom je ľahnúť si na špeciálne ležadlo, ktoré jemnými vibráciami uvoľňuje svaly. Do slúchadiel si pustí Karola Duchoňa a pri tejto svojej obľúbenej hudbe relaxuje.
Na začiatku sme spomenuli, že ste si budovu Nezábudky postavili úplne od základov. Ako sa to podarilo?
Bola to práca mojej mamy, zakladateľky Nezábudky Ildikó Madarászovej. Pozemok nám ponúkla firma, vo vedení ktorej bolo niekoľko ľudí so silným sociálnym cítením. Keďže sme nemuseli kupovať pozemok, mali sme štartovacie prostriedky na začatie výstavby. Pri výstavbe pomáhali radami, ale aj svojou ťažkou technikou. Bola to vtedy naozaj veľká pomoc. Budovu naprojektoval otec jedného nášho klienta. Postupne sme písali menšie projekty na čiastkové stavebné práce, pomohli aj dve percentá, ku koncu prispelo aj mesto a samosprávny kraj.
Kým s Ildikó Popálenou sme sa rozprávali o súčasnosti Nezábudky, s jej mamou, zakladateľkou organizácie Ildikó Madarászovou, sme aj trochu spomínali.
Vaše aktivity smerujúce k zlepšeniu postavenia ľudí so znevýhodnením siahajú ešte do čias socializmu. Akú to malo podobu?
Pred rokom 1989 som pôsobila v rôznych sociálno-zdravotných komisiách, či už na krajskej alebo okresnej úrovni. Tam som videla, že o deťoch s postihnutím sa hovorí len okrajovo, boli úplne mimo záujmu kompetentných. Po roku 1989 vznikli obvodné úrady. Jeden známy, ktorý sa stal riaditeľom obvodného úradu vedel, že poznám problematiku a oslovil ma, či by som sa nechcela na úrade venovať sociálnym otázkam. Súhlasila som. Dostala som práve agendu detí so zdravotným postihnutím. Ešte predtým som absolvovala kurz sociálnej práce. Viedla ho organizácia Lebenshilfe známa tým, že pomáhala ľuďom s mentálnym postihnutím. Už vtedy som myslela na to, že aj u nás by mohli existovať nové neštátne zariadenia, ale k tomu bolo ešte ďaleko. Prvý týždenný rehabilitačný pobyt sme so Senčanmi absolvovali v Piešťanoch. Bolo tam niekoľko rodín s deťmi s mentálnym postihnutím, ktoré som oslovila. Títo ľudia sa často ani nepoznali, nevedeli o sebe. Mohli sa porozprávať, poradiť si navzájom, poskytnúť si podporu.
Mali rodičia od začiatku chuť zúčastňovať sa na týchto spoločných aktivitách?
Nie, bolo ich treba presvedčiť a posmeliť. V tom čase veľa rodičov ani nechcelo chodiť s deťmi príliš von, aby ich uchránili od reakcií ľudí. Niektoré mamy sa našich návštev báli. Trvalo istý čas, kým sme im vysvetlili, že nie sme „sociálka“ a nechceme ich kontrolovať, ale naopak, chceme im len pomôcť a zapojiť ich do diania, ktoré sa vtedy rozbiehalo. Tá mama, ktorá nás najviac odmietala, sa nakoniec stala našou členkou a s dieťaťom chodila na všetky naše výlety. V úplných začiatkoch sme mali aj členov so zrakovým či sluchovým postihnutím, až neskôr sa to rozdelilo a založili si vlastné organizácie.
Pri vtedajšom obvodnom úrade ste založili klub ľudí so zdravotným postihnutím. Aké aktivity vyvíjal okrem spomínaných výletov?
Vtedy bolo dôležité aj poradenstvo. Ľudia chodili so svojimi problémami, bolo im treba pomôcť, vysvetľovať, na čo majú nárok a ako si to treba vybaviť.
Po čase ste dostali ponuku od vtedajšieho riaditeľa Slovenskej poisťovne.
Povedal, že ak by sme sa osamostatnili, poskytnú nám počiatočnú podporu. Váhala som. V tom čase obidve moje dcéry študovali na vysokých školách. Dlho sme sa s manželom radili, no napokon som do toho išla. Práve manžel bol ten, o ktorého som sa roky mohla oprieť.
Začiatky však určite neboli jednoduché.
To teda nie. V tom čase ešte nefungovali štátne dotácie. Odišla som z istého zamestnania do neznáma. Pomaličky to však začínalo fungovať. Čo si pamätám, vždy sme sa pohybovali na tenkom ľade, ale existovali sme.
Prvé roky vám pomáhali napríklad prostriedky z Nadácie pre deti Slovenska, ale aj dary od firiem. Dnes má Nezábudka vybudovaný kvalitný podporný tím. Ako to bolo v začiatkoch, keď ste ešte sídlili v škôlke v obci Tureň?
Vtedy k nám pravidelne dochádzala zdravotná sestra z Červeného kríža. Zároveň sme mali zamestnanú opatrovateľku. Potom sme prijali vychovávateľku. Z rehabilitácie sme mali najprv len základné prístroje, ktoré nám postupne schvaľovala lekárka a pomáhať chodila rehabilitačná pracovníčka zo školy na Mokrohájskej ulici v Bratislave. Opierali sme sa aj o dobrovoľnícku pomoc. Postupne to všetko pribúdalo a skvalitňovalo sa.
Vaši najstarší a najvernejší klienti už majú po päťdesiatke.
Áno, všetkých ich poznám osobne. Aj teraz mi volala mama 52-ročnej klientky, ktorá je už ležiaca. Potrebujú zdvíhacie zariadenie a špeciálny matrac. Hoci už nemôžu chodiť do Nezábudky denne, stále sme v spojení.
V prvých rokoch fungovania Nezábudky ste si písali podrobnú kroniku, no veľa si toho pamätáte aj vy sama.
Pamätám sa, ako boli niektoré deti po príchode k nám najprv bojazlivé, ale po pár dňoch sa úplne osmelili a neskôr som už cez otvorené dvere kancelárie videla aj to, ako rodič prišiel po dieťa a ono nechcelo ísť domov. To bola pre nás najlepšia vizitka. Alebo keď sme spolu niečo robili. Každý v zástere a miesilo sa cesto na pagáče. A potom tá radosť, keď mohli ukázať, že tie chrumkavé oškvarkové pagáče piekli oni. Všetko, čo sa zvonku zdá ako maličkosti, boli pre nás v skutočnosti obrovské kroky vpred, napríklad, že si jedno z našich detí osvojilo hygienické návyky, hoci aj po niekoľkých rokoch. Alebo dieťa, ktoré po príchode sem chodilo len poštvornožky a u nás sa naučilo chodiť.
Zakladateľka Nezábudky Ildikó Madarászová organizácii naďalej pomáha odbornými radami a poradenstvom. V Nezábudke vznikajú aj rôzne voňavé, hrejivé a pekné výrobky. Viac informácií nájdete na webstránke Nezábudka Senec ako aj na sociálnych sieťach.
Michal Herceg