Hoci príjemné letné dni sú už dávno za nami, intenzívne zážitky z tohto ročného obdobia nám môžu vydržať oveľa dlhšie ako hnedá opálená pokožka. Pre deti, ktoré som navštívil, je jeden júlový týždeň doslova akýmsi vyvrcholením roka. Neprežívajú ho s rodičmi, v školách či na rôznych terapiách, ale v príjemnom prostredí rekreačného areálu Duchonka s veselými asistentmi plnými energie a s množstvom rôznorodých aktivít.
Občianske združenie Ja sám z Hlohovca už niekoľko rokov organizuje tábor pre deti s rôznymi zdravotnými znevýhodneniami. „Máme deti s fyzickým, intelektovým aj kombinovaným postihnutím,“ hovorí organizátorka jedinečných táborov Katarína Brešťanská. „Sú tu chlapci a dievčatá s detskou mozgovou obrnou či s Downovým syndrómom. Jedinou podmienkou účasti je, aby si deti náš tábor vedeli užiť, aby tam bola možná nejaká interakcia.“
Päť táborníkov sa pohybuje na vozíkoch, ostatní sú chodiaci. V penzióne bývajú vozičkári v troch izbách na prízemí, menšie a ľahšie deti sa vynášajú na poschodie. Schody sú však podľa Kataríny Brešťanskej jedným z menších problémov: „Ani deti na vozíku neobíde ranná rozcvička, ako je to v klasických táboroch. O chvíľu sa nám začína diskotéka. Včera nás navštívili požiarnici, predtým sme tu mali divadielko, zajazdili sme si na vodných bicykloch, áno, vrátane vozičkárov. Chceme, aby si deti zažili klasický tábor bez rodičov, bez terapií, zato s množstvom zábavy.“
Veľa detí chodí do tohto tábora opakovane. Vedia približne, čo ich čaká a po prvom adaptačnom dni ich vraj program tak pohltí, že nemajú kedy smútiť za rodičmi. Rodičia môžu zavolať každý večer od siedmej do ôsmej a informovať sa o dieťati. Mama či otec sa prirodzene obávajú, či je o ich dieťa dobre postarané. V tomto tábore však na jedného detského účastníka pripadajú dvaja dospelí. „Ide o to, aby sa mohli prestriedať. Každé dieťa potrebuje inú mieru asistencie. Pri niektorých pomáhajú viacerí, pri ľahších znevýhodneniach je to voľnejšie. Každý robí to, čo treba, sme tu taká veľká táborová rodina.“
Aktuálna táborová téma bola pirátska. Hneď na začiatku sa teda deti vybrali hľadať poklad. Nasledovala interaktívna kanisterapia a loptové hry na ihrisku. Rezbár deťom ukázal, ako si vyrobiť drevenú plachetničku a s pomocou asistentov si to hneď aj vyskúšali. No a keď sa začalo oblievanie z hasičských hadíc a požiarnici zároveň napustili bazény, to sa už páčilo nielen deťom, ale aj dospelým. V čase mojej návštevy si deti kreslili na tričká textilnými farbami.
Úplne debarierizované miesto by sa pre tábor hľadalo ťažko. Areál na Duchonke spĺňa základné podmienky. Prístupná jedáleň a niekoľko izieb na prízemí, nájazdová rampa do areálu. Nechýba voľná hracia plocha s preliezačkami, hojdačkami a ohniskom. Príroda k táboru jednoducho patrí a v tieni stromov sa aj letné teploty znášajú oveľa lepšie.
Pri množstve asistentov a rozmanitosti programu sa finančná otázka vynára ako jedna z prvých. Ako hovorí Katarína Brešťanská, prvé tri roky rodičia na tábor prispievali len malou sumou. Pre zaujímavosť, rozpočet na minuloročný tábor bol 21 500 Eur, pričom podiel rodičov tvoril 5 800 Eur. Zvyšok sa financoval z dvoch percent z daní a z rôznych projektov. Tento spôsob financovania však už podľa Kataríny Brešťanskej nebol ďalej udržateľný: „S dvomi percentami aj s projektmi je stále väčší problém. Žiadateľov je veľa, peňazí… no veď viete. Rodičia sa teda tohto roku podieľali na priamych nákladoch na dieťa a asistentov. Program a ostatné veci zabezpečujeme naďalej my.“
Napriek zvýšenej cene záujem o tábor pretrváva. Na vysoké náklady sú rodiny týchto detí zvyknuté. Nezriedka absolvujú týždenné rehabilitačné pobyty, kde treba zaplatiť oveľa viac ako za tábor. Týždeň, ktorý je pre deti plný zážitkov, je aj určitou regeneráciou pre ich rodičov. Tí sú po väčšinu roka so svojimi synmi a dcérami 24 hodín denne, často sú ich opatrovateľmi. Pre rodičov niektorých táborníkov je toto jediný voľný týždeň v roku. Nie každému môže pomôcť rodina. Navyše tábory, kam by mohli prihlásiť svoje deti so znevýhodnením, sú na Slovensku ojedinelé.
Katarína Brešťanská je sama mamou trinásťročného Alexa s detskou mozgovou obrnou. „Keď mal asi šesť rokov, uvedomila som si, ako veľmi by som chcela, aby zažil prázdniny ako iné deti. V tom čase som videla americký dokument o bande hipisákov, ktorí pre tinedžerov so znevýhodnením organizovali takzvané „crip camps“. Silnú stopu vo mne zanechal výrok šestnásťročného chlapca, ktorý tam povedal, že konečne nemá za sebou svoju mamu. To už ani nebol tábor, ale skôr tramp. Veľmi to vtedy vo mne zarezonovalo a povedala som si, že niečo aspoň trochu podobné chcem urobiť aj ja. Tu nebudem deti cepovať, ako majú sedieť, čo je dobré z rehabilitačného, liečebného, takého či iného hľadiska, toho majú dosť počas roka. Tu si skrátka užívame tábor a bavíme sa.“
Alex je jediný, kto má v tábore mamu. Ako to znáša? „Veľmi ťažko,“ smeje sa Katarína. „Je neverbálny, takže papuľuje len tým, že vyplazí jazyk. Keďže tábor organizujem, stretnutiam sa vyhnúť nedá. Hovorím mu: Je mi to ľúto, Alexík, že tu musím byť, ale inak to nejde. S asistentmi si to vyslovene užíva, smeje sa, teší sa zo života. Šťastím je, že je v plnej miere socializovaný, čiže vôbec nemá problém s odlúčením a je úplne spokojný. Samozrejme, keď idem okolo neho, občas ho objímem, ale inak dávam asistentom úplne voľnú ruku a snažím sa mu do ničoho nezasahovať.“
Alex má postihnutie všetkých štyroch končatín. O to vášnivejším je športovým fanúšikom. Počas futbalového EURA vraj ani nedýchal. Popri športe si podľa mamy Kataríny užíva najmä tú „lumpačinu“, ktorú s ním absolvujú asistenti.
Jedným z nich je aj Alexov brat Jakub Fulier. V tábore pomáha deväťročnej Timke s ADHD, takže sa spolu dosť nabehajú. V tábore je prvý rok a pokračovať chce aj ďalej: „Tu si výborne oddýchnem od svojej bežnej práce, som tu s priateľkou, ktorá je tiež asistentka a celkovo je to skvelá skúsenosť.“ Počas nášho rozhovoru s Jakubom sa na ihrisku hrajú deti s asistentmi. Chlapec na vozíku je v bráne, po bránkovej čiare sa s ním posúva asistent. Ďalšie dieťa hru so záujmom sleduje.
Alexandra Svetlíková je v tábore už od jeho prvého ročníka. Vtedy práve oslavovala svoje osemnáste narodeniny a bola študentkou strednej pedagogickej školy. „Veľa zábavy, ale aj veľa zodpovednosti a pomenej spánku,“ odpovedá stručne na otázku, čo má nový asistent v tomto tábore očakávať. „Určite sa netreba báť nejakej preťaženosti, pretože na každé dieťa pripadajú dvaja asistenti. Sme tu jeden pre druhého. Ak niečo neviem, mám tu okolo seba kopu poradcov, na čele s našou Katkou. Táboru predchádza prípravné stretnutie, kde nám predstavia deti, ich diagnózy a oboznámia nás s ich potrebami.“
Alexandra zdôrazňuje, že to celé netreba brať až tak vážne a najmä, že deti netreba ľutovať. S ľútosťou zo začiatku bojovala aj ona sama: „Áno, prvý ročník bol náročný. Asi som to dokázala nejako zamaskovať, ale mali sme tam chlapca, ktorý vedel, že sa dožije možno dvadsiatich rokov. Vtedy s tým dosť bojoval a na mňa to tiež veľmi doliehalo.“
Bližší kontakt s týmito táborníkmi Alexandre ukázal, že toho môžu robiť a zažiť oveľa viac, ako si predtým myslela. „Oni môžu absolvovať vlastne všetko, len im treba prispôsobiť podmienky. Na bowlingu sme napríklad mali rampu, na ktorú sa dala guľa. Aj vozičkár z nej mohol guľu odpáliť.“
Keďže Alexandrin zverenec je bezproblémový a samostatný, stíha pomáhať aj ďalším asistentom s inými deťmi. Od sprchovania, cez dozeranie, aby hyperaktívne dieťa neopustilo areál, až po pripomínanie pitného režimu. Práca táborovej asistentky je pestrá. „Chlapec, o ktorého som sa starala, potreboval hlavne vedieť, čo sa bude diať. Okrem toho neznáša hmyz, takže máme vždy poruke repelent, ukazujem mu, ako hmyz od seba odohnať, aby sa tak nebál. Dôležité je upokojiť ho, sledovať, aby nezabudol piť, ale inak mu treba nechať čo najväčšiu slobodu.“
Z táborov odchádza vyšťavená, ale zároveň šťastná a psychicky oddýchnutá. „Keď sa tábor končí, odchádzam s optimizmom, vidím v živote veľa dobrého,“ hovorí Alexandra a uteká na diskotéku, ktorá sa práve začína pre všetky deti bez rozdielu.
Michal Herceg