Vďaka iniciatíve Svetovej Federácie Nepočujúcich (The World Federation of the Deaf) patrí od konca 50. rokov jeden septembrový týždeň Nepočujúcim. My sme si však výlet do takej dávnej histórie nedopriali, stačil nám rok 2010, kedy sa vďaka Michalovi Heftymu začala na Slovensku písať prvá kapitola umeleckého tlmočenia (UT). Dodnes je Myslím – centrum kultúry Nepočujúcich v podstate jedinou organizáciou, ktorá hudobné a divadelné umenie týmto spôsobom u nás sprostredkuje Nepočujúcim divákom naprieč celou krajinou. Na slovíčko sme si tentokrát pozvali Michala Heftyho a Barbaru Randuškovú.
Prezraďte nám, prosím, pán Hefty, aká bola cesta od posunkovania umeleckých textov k umeleckému posunkovaniu?
„Veľkou inšpiráciou bolo pre mňa štúdium na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne, kde som ukončil výchovnú dramatiku pre Nepočujúcich. Naučil som sa tam naozaj veľa o vyjadrovacích prostriedkoch, zvlášť o umeleckých vyjadrovacích prostriedkoch v hudbe, v divadle. Tu som po prvýkrát privoňal aj k UT a pochopil som, v čom sa odlišuje napr. od tanca alebo pantomímy, s ktorými si to verejnosť často zamieňa. Áno, na prvý pohľad to môže budiť ten dojem – výrazné pohyby, gestá i mimika, ale pri tanci i pantomíme sú nositeľmi informácií pohyby celého tela, môžete sa k divákovi otočiť bokom, dokonca chrbtom, zatiaľ čo pri UT, resp. pri posunkovaní ako takom je dôležitá len časť od pása hore, posunkový priestor je teda vymedzený veľmi jasne a prísne. Kolísavý pohyb trupu, kvôli ktorému to verejnosť pripodobňuje k tancu a pantomíme, je pre Nepočujúcich informácia o tempe, o rytme skladby. Všetko, čo som sa na JAMU naučil, som túžil priniesť domov, po návrate som preto začal na Slovensko pozývať lektorov, spoločne sme zorganizovali niekoľko workshopov a vyškolili pár ľudí, ktorí o to mali seriózny záujem. A tým sa to vlastne celé začalo.“
Spomínate si na prvotné reakcie komunity slovenských Nepočujúcich? Bola to radosť či skôr nedôvera?
„Zo začiatku boli, povedal by som, trošku prekvapení. Mnohí nemali vôbec predstavu o tom, čo to hudba vlastne je, že má nejaký rytmus, dynamiku, melódiu či tóny. A práve to bol dôvod, prečo sme sa v tom 2010 do vysvetľovania týchto pojmov pustili.“
Nie každý vie, že UT je vlastne samostatné umelecké dielo. Tlmočník totiž nesprostredkúva len text, ale nepočujúcemu divákovi poskytuje množstvo ďalších informácií, ktoré si počujúci musí hľadať dodatočne a sám.
„Ono je to vlastne komplexný rozbor skladby, preto to nejde tak, ako si mnohí myslia, že sa tlmočník jednoducho zoberie, príde, povedzme, na koncert a „odposunkuje“ rad radom všetky piesne. Príprava trvá minimálne dva týždne, väčšinou mesiac, niekedy aj dva, v závislosti od náročnosti skladby. UT, to je nielen text a jeho posolstvo, rytmus (ten sa znázorňuje buď klepkaním nohou, alebo knísaním tela), dynamika (napr. spomalením alebo zrýchlením posunkového prejavu alebo mimikou), melódia či tóny, ale aj celý príbeh za tým – za akých okolností tá ktorá skladba vznikla, s akou emóciou sa viaže, aká osobnosť sa pod ňu podpísala a pod. Preto sa vlastne nemusíme obmedzovať len na spievané diela, pokojne môžeme siahnuť aj po čisto inštrumentálnej tvorbe, hoci tam by to už asi chcelo tých tlmočníkov viac. Žiaľ, doteraz sme takúto možnosť na Slovensku nemali, hoci v zahraničí je tlmočenie orchestrálnych diel pomerne bežné.
Najdôležitejšie pri UT sú pohyby rúk a mimika, ktorá prináša emócie. Tieto dva prvky musia vynikať, to je dôvod, prečo sú tlmočníci oblečení v čiernom, resp. tmavomodrom. Dôležitú rolu zohráva popis, využíva sa veľa tzv. klasifikátorov (ktoré sa vyjadrujú tvarom ruky), a slovies. V porovnaní s posunkami v bežnej komunikácii sú tie pohyby oveľa výraznejšie, je to dynamickejšie, preto neraz zrozumiteľné aj pre počujúceho, prinajmenšom niektoré pasáže. Ono tie emócie sú univerzálne, to naozaj pochopí aj ten, kto posunkovať nevie, dokonca ani pre ľudí zo zahraničia to nepredstavuje problém.
Niekedy tlmočí jeden, veľmi efektné však je, keď sa toho zhostia dvaja, traja, možno aj štyria naraz, vtedy sa obsah dá krásne vrstviť. Veľkoplošná obrazovka je výhodou, ale to je, samozrejme, vždy otázka financií, dôležitý je priestor, ktorý má tlmočník k dispozícii (aby bol viditeľný, ale zároveň neobmedzoval účinkujúcich – tlmočníci musia rešpektovať že sú „len“ doplnok), osvetlenie, a ak je vystúpenie zaznamenávané, kamera musí tlmočníka snímať na šírku – ten prejav je naozaj priestorovo výrazný, tak aby nepočujúcemu divákovi nič neuniklo.“
Rozumiem tomu správne, že umelecký tlmočník sa môže pustiť do akéhokoľvek žánru?
„V podstate áno, hoci niektoré si vyžadujú viac než len ten mesiac – dva. Jedným z dosiaľ najtvrdších orieškov bola pre nás slovenská hymna. Je to mimoriadne metaforický text, hudba v najčastejšie používanej verzii je veľmi bojovná, taká tvrdá, mne v tom chýba tá šťava. Ťažko sa nám všetko, čo má v UT zaznieť, spája do celku. Ale nevzdávame sa, určite na tom budeme ďalej pracovať. Česká hymna je z tohto pohľadu prístupnejšia, je tam viac opisu prírody, je taká lyrickejšia. Tlmočníckou výzvou bol napr. aj rap, rozkazovačky, teda folklór typický pre Podpoľanie, ale potrápiť vedia aj niektoré popové piesne, hoci tie sú vo všeobecnosti na UT asi najjednoduchšie. Na Slovensku to zatiaľ funguje tak, že žáner je vec objednávky, zatiaľ netlmočíme skladby podľa vlastného výberu.“
Prijmite malú pozvánku na koncert skupiny Polemic a vychutnajte si známe piesne Hypochonder, Dáma, Ako to prežijem a chvíľku z DoSKA v Šali s umeleckým tlmočením.
Pre počujúcich je hudba otázka vkusu, možno nálady – môžeme sa sami rozhodnúť, či nám bude znieť vážna hudba, pop, rock, jazz, blues alebo ľudovky, či to bude hudba inštrumentálna alebo spievané piesne. Dá sa prostredníctvom UT nejako odlíšiť hudobný štýl? Alebo je v tomto UT také uniformné?
„Je pravda, že hudobný štýl sa podľa UT rozlišuje ťažko. Sčasti to súvisí s tým, že komunita Nepočujúcich na Slovensku nemá dostatočné kultúrne vzdelanie. Nemyslím to nijako dehonestujúco, jednoducho u nás to UT nemá až takú dlhú tradíciu. Sme radi, že tí tlmočníci tam sú a že nám otvárajú brány aj k tomuto druhu umenia.“
Rozumiem. Nevidiaci zas zažívajú niečo podobné v súvislosti s výtvarným umením. Pravdaže, nijako nechcem znížiť význam tyflografiky, ale reliéfne obrázky, vyhotovené akoukoľvek technológiou, v podstate neposkytnú tak presnú informáciu o rukopise autora, aby mohli ľudia so zrakovým postihnutím zodpovedne vyhlásiť, či sa im onen štýl páči alebo nie.
„Áno, je to niečo podobné. Tým, že ja som študoval v Česku a zúčastnil som sa niekoľkých medzinárodných festivalov, mám predsa len tých skúseností viac, dovolím si tvrdiť, že mám vycibrenejší vkus, ale v komunite Nepočujúcich to nie je až také bežné. Najmä tí starší nemali toľko príležitostí oboznámiť sa s hudobným umením, vtedy nebolo toľko možností.“
Ako sa Vy osobne vysporiadavate s časťami piesní, kde text nie je, kde tú emóciu sprostredkuje naozaj len melódia, zvuky toho-ktorého nástroja? Lebo počujúcim aj toto dosť dotvára atmosféru piesne – hlboký ťahavý zvuk violončela je niečo úplne iné ako radostné čvirikanie zobcovej flauty. Konzultujete to s niekým?
„Ja som Nepočujúci, o hudbe nemám absolútne žiadnu predstavu. Vždy, a to podčiarkujem, je tvorba UT o spolupráci Nepočujúcich s počujúcimi. Ja ako Nepočujúci sa pýtam, aká je tá hudba, aký pocit vyvoláva, čo je v tej skladbe výrazné, na čo sa mám zamerať, čo pri tlmočení nemôžem vynechať.“
Podľa čoho sa orientujete v skladbe, ktorú tlmočíte?
„Nástupy a prípadné výčiny techniky mi vopred dohovorenými signálmi posunie počujúci kolega, počas UT vnímam vibrácie. Ono to ale závisí od poškodenia sluchu – ak je fakt dobrá technika, môžu niektorí ľudia so zvyškami sluchu zachytiť basy, iní aj nejaké to slovo. Vďaka tomu sú trošku samostatnejší, dokážu sledovať plynutie piesne, fázovať a frázovať posunkovanie.“
Je pre Vás jednoduchšie tlmočiť skladby, kde sú výrazné bicie a basy? Unplugged verzie zrejme tie vibrácie až tak neposkytnú, že?
„No, dá sa aj to, ale musia byť splnené dve podmienky: špičková technika a v podstate preexponovaný zvuk. Samozrejme, treba nájsť kompromis, aby to bolo „počúvateľné“ aj pre počujúcich.“
Na akých typoch podujatí sa UT využíva najčastejšie?
„Dosiaľ to boli väčšinou koncerty spevákov, skupín či rôznych súborov, CD a DVD, kde sme približovali známe piesne slovenského popu, pod UT však spadá aj napr. divadelné tlmočenie – či už hovoríme o hercoch so sluchovým postihnutím, ktorí posunkujú svoje predstavenie, alebo o UT inscenácií, kde sa v hľadisku stretnú počujúci s Nepočujúcimi. Vtedy máme na výber tieňové, statické, balkónové alebo zónové tlmočenie. Od typu inscenácie sa odvíja výber UT, počet tlmočníkov (najefektívnejšie je, keď má každý herec svojho tlmočníka, preto sa púšťame skôr do inscenácií s dvoma, troma, maximálne štyrmi hercami), tlmočníci sú niekedy statickí, t. j. pod pódiom, inokedy sa pohybujú na javisku spolu s hercami.“
Pani Randušková, Vy ste počujúcou tlmočníčkou i umeleckou tlmočníčkou. Ako sa Vy vysporiadavate so slovnými hrami v dramatickom texte? Alebo s metaforami, humorom či dvojzmyslami? Je o tieto jazykové jemnôstky nepočujúci divák ukrátený?
„To nie, ale je to extrémne náročné. Nedávno sme napr. tlmočili inscenáciu Aj muži majú svoje dni na bratislavskej Novej scéne a to bolo plné vtipov, založených na slovných hračkách, narážkach na politiku a politikov, na aktuálne dianie v spoločnosti a pod. Jednoducho divák musí poznať kontext, aby mu to vypointovanie dalo zmysel. Pre nás to znamená pretlmočiť tie vtipy tak, aby to pripadalo vtipné aj nepočujúcemu divákovi. Vtip založený na zvuku (čo je vlastne aj slovná hračka) Nepočujúcemu nedá žiadnu informáciu, musíme preto nájsť čo najvhodnejší ekvivalent. Taký, ktorý zapadne do scenára, bude pre Nepočujúcich zrozumiteľný a, samozrejme, reakcia – smiech – nastúpi v tom istom momente ako pri zvyšku publika. Scenár máme, pravdaže, k dispozícii vopred, ale, viete, ako to na javisku chodí – keď začnú improvizovať herci, improvizujeme aj my, nedá sa nič robiť.“
Ako by ste, pán Hefty, charakterizovali umeleckého tlmočníka? Znalosť posunkového jazyka, vzťah k umeniu a absencia trémy zoznam otvárajú, čo ho dopĺňa?
„Počujúci tlmočníci musia mať rešpekt a úctu ku kultúre Nepočujúcich. Je nevyhnutné, aby cítili, že bez spolupráce s Nepočujúcimi to nepôjde. Musia si byť vedomí toho, že sú rovnocennými partnermi, že len spoločnými silami dokážu vytvoriť kvalitné UT – každý z nich totiž ten celok obohatí o informácie v tej svojej expertíze.“
O čo by ste ten výpočet doplnili Vy, pani Randušková?
„Tlmočník sa do toho musí vložiť aj emočne, inak je to „prázdne“ posunkovanie. Mne osobne veľmi pomáha, keď si s dielom dokážem spojiť nejakú vlastnú emóciu. Je to niečo podobné, ako keď interpreti precítia skladbu, či už pri hre na nejaký nástroj alebo pri speve, pre poslucháča je to úplne iný zážitok.“
Ale teda alfou a omegou je dokonalá znalosť posunkového jazyka.
„Áno, o tom niet pochýb. Posunkový jazyk, to nie sú len nejaké gestá, je to plnohodnotný, navyše nádherný jazyk, ktorý má úroveň, poskytuje nám široké možnosti vyjadriť sa, dokonca, ako vidíte, aj v umení založenom na slovách a zvukoch. Posunkový jazyk sa neustále rozvíja, nie je to mŕtvy jazyk, ktorý prežíva len vďaka niekoľkým jednotlivcom. Som veľmi hrdý na to, že v roku 2019 sa dostal do reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO a že vlani sa nám po dlhých rokoch úsilia podarilo dosiahnuť kodifikáciu slovenského posunkového jazyka. Jeho výnimočnosť ale spočíva ešte v niečom. Povedzte, poznáte iný jazyk, ktorým môžete komunikovať cez zavreté okno alebo pod vodou? Nás ani tma neumlčí. Jednoducho sa dotkneme rúk toho druhého a môžeme sa ďalej zhovárať.“
Je o umelecké posunkovanie záujem?
„Tlmočníkov ako takých je málo a len hŕstka z nich sa venuje UT. Navyše, na Slovensku zabezpečujeme tento druh posunkovania len my z Myslím – centra kultúry Nepočujúcich. Ale mám veľkú radosť, že na Trnavskej univerzite sa nedávno otvoril študijný odbor, ktorý pripravuje tlmočníkov slovenského posunkového jazyka. Dúfame, že táto skutočnosť spolu s kodifikáciou a statusom nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva nám dopomôžu k tomu, že sa na rozvoj UT bude sústreďovať väčšia pozornosť a že sa doň bude investovať viac financií.“
Silno držíme palce a prajeme, aby krása posunkového jazyka opantávala stále viac a viac ľudí a aby umelecké tlmočenie našlo v kultúre na Slovensku svoje stabilné miesto. Aby sa stalo samozrejmosťou pre Nepočujúcich i počujúcich.
Dušana Blašková