Centrum kultúry Junior v Leviciach sa v piatok 7. novembra naplnilo modelmi, modelkami a krásnymi šatami. Na pomyselnom móle ste mohli vidieť ľudí oblečených v krojoch, vo veciach na voľný čas, ale aj v spoločenských šatách. Predvádzali ich deti a dospelí s telesným a mentálnym postihnutím.
Bezbariérových miest s možnosťou kultúrneho či spoločenského vyžitia nie je v Leviciach veľa. Do obrazu ma dostáva najprv pani Oľga, mama telesne postihnutého syna: „Dá sa zájsť do kina tu v Juniore a v čase korony otvorili aj ihrisko, kde sú niektoré prvky pre vozičkárov. Skúšali sme napríklad kolotoč, kam zasuniete i vozík a človek sa môže točiť. No módnu prehliadku sme tu ešte nemali.“
Štyridsaťdvaročný Jaroslav Mráz, ktorému pri chôdzi pomáhajú barly, predvádzal oblečenie po prvýkrát: „Mám na sebe prvky kozárovského kroja – košeľu, lajblík a klobúk.“ Nedá sa povedať, že by sa v úlohe modela vyžíval, no zároveň to ani neodmietol: „Potrebovali niekoho, tak som nastúpil. Jednými dverami vojdem, prejdem po vyznačených trasách a druhými dverami vyjdem von. Myslím si, že je to pekná myšlienka.“
Jaro hovorí o všetkom s ľahkosťou, ale pripúšťa určitú trému. Módna prehliadka je preňho vytrhnutím z dennej rutiny. Inak cez deň chodí do domova sociálnych služieb, kde tká alebo vyšíva. Doma potom rád počúva hudbu rôznych žánrov.
Jarova mama Viera Mrázová hovorí, že najprv bolo treba zohnať kroj. Ešte väčším problémom však boli topánky: „Syn má detskú mozgovú obrnu a len tak hocičo si obuť nemôže. Predtým sme obuv zháňali v protetike a na rôznych iných miestach. Teraz sa to dá už aj v bežných obchodoch. Topánky sa však musia dať rozopnúť z obidvoch strán.“
Mama prezrádza, že synovi sa do prehliadky najprv príliš nechcelo, no potom ho prehovorili. „Aj naše deti sa chcú páčiť a žiť normálny život, ako každý iný,“ hovorí pani Viera. Mala pred prehliadkou ako mama nejaké obavy? „Obavy sú tu vždy, lebo nikdy presne nevieme, ako okolie zareaguje, ale myslím si, že každý, kto nám to praje, sa bude tešiť s nami.“
Martin Drdoš síce šaty nepredvádzal, ale na módnej prehliadke bol od začiatku do konca. Patrí medzi mimoriadne aktívnych Levičanov s telesným postihnutím: „So sestrou sme mali šťastie, že práve na začiatku našej školskej dochádzky prišla Nežná revolúcia. Najprv sme totiž začali navštevovať materskú a základnú školu pre deti s telesným postihnutím na Mokrohájskej ulici v Bratislave, no hneď, ako to bolo možné, nám rodičia našli školu v mieste bydliska. Tá bola ochotná prijať nás ako integrovaných žiakov, čo bolo v tom čase veľmi neobvyklé.“ V súčasnosti Martin vedie malé kníhkupectvo, je zborovým dozorcom v levickom evanjelickom cirkevnom zbore a pomáha aj organizovať rôzne podujatia pre ľudí s telesným postihnutím v meste. Viac ako o oblečení sa aj s ním rozprávam o obuvi: „Topánky si kupujem približne raz za tri mesiace, nie je to však z márnivosti. Ide o to, že svojou chôdzou príliš často deriem podrážky a za štvrť roka ich stihnem prederaviť.“ Odozvy na módnu prehliadku sú podľa Martina výborné: „Plesy pre ľudí s telesným postihnutím sú u nás už bežné, ale toto je prvá akcia svojho druhu, ktorá prilákala aj bežnú verejnosť.“
Zlatica Šidlová je predsedníčka základnej organizácie rodičov so zdravotne postihnutými deťmi a mládežou v Leviciach. Myšlienka zorganizovať módnu prehliadku vzišla z debát s ďalšími rodičmi: „Povedali sme si, že na móle sa nemusia predvádzať len krásne mladé dámy, ale môžu to byť aj naše dievčatá a mladí muži so zdravotným hendikepom. Ukážu svoju vnútornú krásu, potešia sa a zažijú nové veci. Samozrejme, nie všetci mali chuť alebo odvahu na niečo takéto. Niektorí to rázne odmietli, ale máme aj takých, pre ktorých je takéto podujatie vytrhnutím z denného stereotypu a niečím, na čo sa už dlho pripravovali.“
Kroje na modeloch a modelkách pochádzajú väčšinou z levického regiónu. Vo voľnočasovom kole zase predvádzali to, v čom chodia do denných stacionárov, alebo v čom sa cítia dobre. No a niektorí prostredníctvom oblečenia prezentovali svoje záľuby: „Máme tu napríklad chlapca, ktorý sa venuje parawesternu. Ďalšie dievča si zase zvolilo golfové oblečenie. Je to tu veľmi pestré.“
Levická základná organizácia realizuje podujatia takmer každý mesiac. Okrem spomínaných plesov telesne postihnutých sú to napríklad automobilové orientačné preteky Levice Tour. Dôležitou súčasťou programu sú aj rekondično-rehabilitačné pobyty: „Ide nám o to, aby sa zdravie našich členov upevnilo a ak sa už nemôže zlepšiť, aby sa aspoň nezhoršovalo. Organizujeme dokonca aj pobyty do zahraničia, k moru.“ Levičania už majú prehľad o cestovných agentúrach, ktoré sa im dokážu prispôsobiť. Nedostatočnú debarierizáciu autobusov kompenzujú ochotní šoféri a aj rodiny členov si pri nakladaní ťažšie postihnutých účastníkov zájazdov pomáhajú navzájom. Zlatica Šidlová s úsmevom a s hrdosťou hovorí aj o leteckom zájazde, ktorý spolu absolvovali: „Toto naozaj nie je samozrejmosť. Viete si predstaviť tie obavy, ktoré niektorí mali, aby vôbec vstúpili na palubu lietadla.“
Šéfka základnej organizácie vôbec nepochybuje o tom, že deti a mladí ľudia s telesným postihnutím by mali mať čo najviac takýchto zážitkov: „Len vtedy, keď niekam budú chodiť a niečo vidieť, obohatí ich to, rozšíria sa im obzory a budú sa rozvíjať.“
Michal Herceg