Rozhodla sa pre opätovnú kandidatúru, poľahky získala potrebné podporné stanoviská mimovládnych organizácií, zastupujúcich ľudí so zdravotným postihnutím (ZP), zo 140 prítomných ju v piatok 3. decembra podporilo 135 poslancov NR SR, nikto nebol proti, zdržali sa traja a dvaja nehlasovali. JUDr. Zuzana Stavrovská bude Úrad komisára pre osoby so zdravotným postihnutím viesť aj druhé šesťročné obdobie.
Na úvod mi dovoľte v mene redakcie zablahoželať Vám ku znovuzvoleniu a k nevídanej podpore, ktorú ste získali naprieč politickým spektrom. Aký je to pocit?
„Ďakujem za gratuláciu. Mňa pozícia komisárky napĺňa v celom rozsahu až do takej miery, že má charakter celoživotnej lásky k téme ochrany ľudských práv ľudí so ZP. Takúto širokospektrálnu podporu v hlasovaní poslancov o mojej kandidatúre vnímam ako veľký záväzok nesklamať ich dôveru a zároveň ako verejný a vážny záujem o život ľudí so ZP a snahu zlepšovať ich životné podmienky. Myslím, že v tejto oblasti sa stierajú aj politické preferencie. Očakávame aj podporu naprieč parlamentom, a to pri presadzovaní zmien nášho právneho poriadku.“
Predstavte nám, prosím, postavenie Úradu komisára pre osoby so ZP v slovenskej legislatíve. Aké má kompetencie a aké nástroje pri presadzovaní práv tejto skupiny občanov využíva?
„Naše dve najhlavnejšie agendy sú prešetrovanie individuálnych podnetov od občanov a monitoring dodržiavania ľudských práv ľudí so ZP alebo s dlhodobým zdravotným problémom (napr. v zariadeniach sociálnych služieb, psychiatrických oddeleniach nemocníc či vo väzniciach). Subjekty, ktorých konanie skúmame a prešetrujeme, sú orgány verejnej správy, napr. ÚPSVaR-y, sociálna poisťovňa, zdravotné poisťovne, mestá, obce, zariadenia sociálnych služieb či školy. Takisto môžeme preverovať konanie právnických a fyzických osôb – podnikateľov, ktorí sú v určitom vzťahu s ľuďmi so ZP. Preverujeme napríklad aj to, keď niektoré verejné budovy a inštitúcie alebo rekreačné zariadenia nemajú umožnený bezbariérový vstup, a pod.
Ak zistíme, že došlo k porušeniu práv podľa Dohovoru OSN o právach osôb so ZP (Dohovor) alebo podľa zákona, ukladáme danému subjektu opatrenia na nápravu, aby svoje konanie opravil alebo odstránil, a následne kontrolujeme, či to dodržal. Veľakrát ľuďom pomáhame písať odvolania voči rozhodnutiam daných subjektov alebo im pomáhame podávať žaloby. Máme možnosť vstúpiť aj do súdnych konaní, napr. v konaniach o spôsobilosti na právne úkony, z pozície „dohľadu“. Celkovo sme takto vstúpili do 91 súdnych konaní.
Máme možnosť realizovať výjazdové stretnutia v mestách a obciach po celom Slovensku, kde informujeme obyvateľov o našej činnosti, nadväzujeme kontakty a spoluprácu. Zatiaľ sme uskutočnili 32 takýchto výjazdov.
Máme však aj kompetenciu iniciovať zmeny legislatívy, ak vidíme, že je diskriminačná alebo ak v niečom porušuje Dohovor. Oslovujeme poslancov NR SR a prostredníctvom poslaneckých návrhov sme už takto iniciovali novelizácie rôznych zákonov. Takisto sa priebežne vyjadrujeme k navrhovaným novelám zákonov alebo k príprave novej legislatívy.
Navyše, som členkou Výboru pre osoby so ZP (stály odborný orgán Rady vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť) na MPSVaR, kde takisto navrhujem účinné úpravy a riešenia.“
Podnetov, ktoré ste v minulosti museli riešiť, bolo určite neúrekom. Mohli by ste nám priblížiť, čoho sa najčastejšie týkali?
„Najčastejšie sa na nás ľudia obracajú s problémami s priznaním peňažných príspevkov na kompenzáciu ŤZP. Závažné zásahy do ľudských práv sme však odhalili aj vďaka monitoringom v zariadeniach sociálnych služieb, psychiatrických oddeleniach nemocníc a v materských, základných a špeciálnych základných školách. Šlo napr. o zamykanie klientov v izbách, nevhodnú komunikáciu, nezabezpečenie súkromia pri prezliekaní, chýbajúcu bezbariérovosť, izby nespĺňajúce zákonnú požiadavku 10 metrov štvorcových, či priechodné izby. Ak sa pristavím vyslovene pri vekovej skupine seniorov so ZP (či už ide o individuálne podnety, alebo o odhalenia počas monitoringov), môžeme ich prípady zhrnúť do troch oblastí: zlé zaobchádzanie so seniorom zo strany rodiny, porušovanie práv seniorov v zariadeniach sociálnych služieb a snaha o obmedzenie spôsobilosti seniora na právne úkony.“
Aké nové podnety pribudli do Vášho portfólia v súvislosti so šírením koronavírusu?
„V čase prvej a druhej vlny pandémie COVID-19 sme na našej webstránke vytvorili samostatný portál, kde sme sústredili všetky informácie o možnej ochrane pred pandémiou a o aktuálnych opatreniach. Úrad riešil (a rieši) najmä zabezpečovanie bezbariérového prístupu k testovaniu a očkovaniu ľudí so ZP. Vydali sme postupy zabezpečovania starostlivosti o klientov v zariadeniach sociálnych služieb počas pandémie a karantény.
Najviac podnetov v roku 2020 (najmä počas prvej vlny pandémie ) prišlo od ľudí so sluchovým postihnutím. Týkali sa predovšetkým neprístupnosti informácií na tlačových konferenciách Úradu vlády SR a ministerstiev.
V súvislosti s očkovacou lotériou sa na nás obrátili zástupcovia ľudí so zrakovým postihnutím. Heslo, ktoré bolo potrebné k získaniu výhry, moderátori relácie nezopakovali dostatočne veľakrát na to, aby si to ľudia so zrakovým postihnutím zapamätali. Po našom upozornení došlo k náprave, hoci naďalej mali vidiaci diváci častejšie možnosť prečítať si ho, než diváci so zrakovým postihnutím vypočuť.
Náš Úrad sa v čase pandémie prispôsobil povinnému režimu home office, občania nás zastihli predovšetkým telefonicky a na e-mailoch, služby sme mali permanentne rozdelené tak, aby na Úrade vždy niekto bol k dispozícii občanom, ktorí nevedeli (alebo nevedia) podať podnet inak ako osobne. Inak sme návštevy neprijímali.“
Čo z toho, čo sa podarilo presadiť vďaka inštitútu, ktorý vediete, považujete za najväčší úspech?
„Som veľmi rada, že sa nám podarilo docieliť viaceré zmeny. Poslanci vychádzajú aj z našich správ o činnosti, ktoré predkladáme NR SR a podávajú poslanecké návrhy alebo ich aj sami oslovujeme a spolupracujeme pri príprave návrhov.
Iniciovali a presadili sme napr. zvýšenie príspevku na osobnú asistenciu a opatrovateľský príspevok, ktorého výška sa už neodvíja od výšky životného minima, ale rovná sa minimálnej mzde. Takisto sa zrušilo obmedzenie, keď dieťa so zdravotným postihnutím mohlo navštevovať školské zariadenie len 20 hodín týždenne na to, aby jeho rodič mohol poberať opatrovateľský príspevok. Vďaka našej iniciatíve sa odstránilo právo spoluvlastníkov bytov a nebytových priestorov odmietnuť montáž schodiskovej plošiny v spoločných priestoroch bytových domov. Dosiahli sme aj zrušenie vekovej hranice 65 rokov pri schvaľovaní peňažného príspevku na kompenzáciu – kúpu auta a priznanie osobnej asistencie. Podarilo sa to prostredníctvom podania na Ústavný súd. hranice.
Z našej správy o činnosti vychádzal aj poslanecký návrh, vďaka ktorému sa zmenil zákon o sociálnych službách tak, že zariadenie sociálnych služieb už nemôže byť opatrovníkom klientovi, ktorému poskytuje sociálnu službu, a klient má zároveň právo zvoliť si dôverníka.
Vďaka poslaneckému návrhu sa nám aj posilnila jedna kompetencia, ktorú sme požadovali: aby komisár mohol nahliadať do spisov o zdravotnej dokumentácii.“
Načrtnite nám, prosím, nejaké svoje plány na nové funkčné obdobie.
„Chceli by sme napr. rozšíriť pôsobnosť nášho Úradu aj na seniorov, bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú zdravotné postihnutie či dlhodobé zdravotné problémy. Táto potreba vyplynula z našej praxe. Obracajú sa na nás mnohí seniori, no keďže nemajú zdravotný problém, nemôžeme im pomôcť (zvyčajne im ale aspoň poskytneme právne poradenstvo a usmerníme ich). Na Úrade máme nastavené procesy na špeciálnu ochranu zraniteľných osôb, a preto si myslíme, že je to prirodzené rozšírenie našej činnosti.
Súčasne by som chcela svoju energiu ďalej vynakladať na zmeny v legislatíve, aby sa rýchlejšie menila a zosúlaďovala s Dohovorom. Mojím cieľom je spracovať obraz vývoja spoločnosti v oblasti ochrany ľudských práv ľudí so ZP v jednotlivých oblastiach inštitucionálnej starostlivosti, či už v zariadeniach sociálnych služieb alebo v iných pobytových zariadeniach, napr. psychiatrických zariadeniach za obdobie predchádzajúcich piatich rokov.
Jednou z legislatívnych úprav, ktoré by som chcela iniciovať, je aj presadenie zmeny zákona o Ústavnom súde tak, aby Úrad komisára pre osoby so ZP postihnutím mohol zastupovať klienta v konaní o ústavnej sťažnosti, teda pred Ústavným súdom SR. V súčasnosti totiž náš Úrad môže klienta sprevádzať len pri konaniach pred prvo- a druhostupňovými súdmi.
Takisto by sme chceli docieliť, aby v súdnych konaniach o spôsobilosti na právne úkony mali účastníci konania o spôsobilosti, o ktorých sa koná, právo vyplývajúce zo zákona na bezplatné právne zastúpenie advokátom. Advokáta by platil štát, a to bez potreby preukazovania svojho majetku. Malo by to byť súčasťou tzv. opatrovníckej reformy, ktorú pripravuje Ministerstvo spravodlivosti SR. Na ochranu práv ľudí, ktorých schopnosti rozhodovať sa sú oslabené, je potrebné zo strany štátu zabezpečiť pomoc pri rozhodovaní, tzv. „podporované rozhodovanie“ podľa článku 12 Dohovoru. Od júna 2017 pracujeme na tejto legislatíve v pracovnej skupine odborníkov z oblasti práva a sociálnych služieb. Meškanie s touto legislatívou vytkol Slovenskej republike aj Výbor OSN pre práva osôb so ZP vo svojich odporúčaniach z apríla 2016. Verím, že v najbližšom období sa nám podarí vyvinúť dostatočne silný tlak na Ministerstvo spravodlivosti SR, aby návrh na túto právnu úpravu oficiálne predložilo.“
Ste so svojimi právomocami spokojná? Alebo by ste uvítali ich posilnenie?
Ako som spomínala, radi by sme rozšírili svoju pôsobnosť aj na ochranu práv seniorov – bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú zdravotné postihnutie či dlhodobé zdravotné problémy. Takisto by sme chceli, aby sa prerozdelila pôsobnosť súvisiaca s plánovanou ratifikáciou Opčného protokolu k Dohovoru OSN o ochrane proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu. Podľa navrhovanej právnej úpravy sa počíta s tým, že celá agenda pripadne verejnému ochrancovi práv. My však navrhujeme, aby dohľad nad ochranou pred mučením, týraním a zlým zaobchádzaním bol prerozdelený medzi verejného ochrancu práv, komisára pre deti a komisára pre osoby so ZP – každému podľa jeho pôsobnosti.“
Môžete, prosím, porovnať svoje právomoci a právomoci obdobných inštitútov v zahraničí?
„Naše právomoci vnímam ako dostatočne silné. V niektorých krajinách existujú podobné inštitúty a ich právomoci sú porovnateľné. Samostatného komisára, tak ako na Slovensku, majú napr. Chorvátsko, Rakúsko či Malta. V Nemecku majú splnomocnenca vlády pre ľudí so ZP, ktorý je nominovaný vládnou stranou. Oceňujem, že SR v súlade s Dohovorom o ochrane práv osôb so ZP vytvorila na obhajobu práv ľudí so ZP nezávislý mechanizmus. Doterajšia prax potvrdila, že toto riešenie je správne a pozitívne to hodnotí aj Výbor OSN pre osoby so ZP.“
Existuje nejaká spoločná európska platforma komisárov, zastupujúcich osoby so ZP? Sú spoločne stanovované nejaké ciele?
„So zástupcami podobných inštitútov z krajín EÚ sa stretávame raz ročne a prezentujeme výsledky svojej práce. Medzinárodnú komunikáciu a spoluprácu by sme chceli v budúcnosti viac rozvinúť.“
Je nejaký problém v oblasti zdravotného postihnutia, ktorý Vás vyslovene hnevá a ktorý sa zatiaľ nedarí riešiť?
„Zamestnávanie a s tým súvisiace bývanie a vzdelávanie ľudí so ZP.
Na voľnom trhu práce nie sú v dostatočnom počte vytvorené pracovné miesta pre ľudí so ZP, a to najmä s mentálnym postihnutím. Napr. človek na vozíku si nájde miesto ľahšie, než človek s mentálnym postihnutím. V spoločnosti ale stále pretrvávajú predsudky, že človek so ZP neurobí prácu rovnako kvalitne ako človek bez neho. Nezamestnaní ľudia so ZP si tým pádom nemôžu dovoliť platiť bývanie. Ak sa pozrieme na vzdelávanie, aj tam musia ľudia so ZP prekonávať prekážky, aby vôbec dostali možnosť absolvovať rovnaké vzdelanie ako ľuďom bez ZP. Napr. pri základných školách platí, že dieťa so ZP musí prijať spádová škola – no aj tak sa často stáva, že škola na to nemá podmienky a dieťa je nútené vzdelávať sa individuálne doma. Ale pri stredných či vysokých školách nie je táto povinnosť. Študenti so ZP si potom nehľadajú školy podľa oblastí, v ktorých sú dobrí alebo ktoré ich napĺňajú, ale podľa toho, ktorá škola je schopná im zabezpečiť inklúziu. V tomto má naša spoločnosť ešte obrovský dlh.“
Ste známa tým, že hľadanie riešení u Vás znamená hľadanie kompromisov. Viete však aj pritvrdiť, ak druhá strana nevie alebo nechce nepriaznivú situáciu riešiť, či dokonca ani len počúvať? Spomeniete si na nejaký naozaj ťažký prípad?
„Áno, ak sa človeku so ZP deje krivda a treba zasiahnuť okamžite, viem to riešiť rázne. Mali sme napr. prípad, keď mala pani s duševnou chorobou obmedzenú spôsobilosť na právne úkony a jej opatrovníkom bol starosta obce, v ktorej bývala. Vôbec však neriešil to, že bývala v hrozných podmienkach – v plesnivom dome bez kúrenia a bez svetla. Hneď na druhý deň po tom, keď sme od miestnych aktivistov dostali oznámenie, sme tam šli. Priamo z dvora jej domu som telefonovala na samosprávny kraj, že potrebujeme neodkladné umiestnenie do zariadenia sociálnych služieb. Bolo to v zime a na druhý deň bolo mínus 16 stupňov. Samosprávny kraj pre ňu hneď našiel miesto a o týždeň ju presunuli do ďalšieho zariadenia sociálnych služieb na dlhodobé bývanie. Mali sme aj situáciu, keď klientke zariadenia sociálnych služieb chcelo vedenie zariadenia ukončiť zmluvu o poskytovaní sociálnej služby, pritom jej nenašlo náhradné bývanie ani náhradného poskytovateľa sociálnej služby. Okamžite som telefonovala riaditeľovi zariadenia a upozornila som ho, že jeho postup je v rozpore so zákonom. Napokon klientke zmluvu neukončil a v zariadení ostala.“
Do akej miery spolupracujete s organizáciami, zastupujúcimi ľudí so ZP, a kde vidíte možnosti na jej prehĺbenie?
„Hneď v prvom roku fungovania nášho Úradu sme absolvovali 60 stretnutí s mimovládnymi organizáciami a aj naďalej sa stretávame na rôznych podujatiach. Tým, že som členkou Výboru pre osoby so ZP, mám informácie aj od mimovládnych organizácií. Chcela by som ich viac zapojiť do monitorovacej činnosti stavu dodržiavania ľudských práv osôb so ZP – tak, ako o tom hovorí aj Dohovor. Chcela by som rozvinúť spoluprácu aj v takej forme, aby nám na pravidelnej báze hlásili podnety, ku ktorým sa dostávajú. Napr., ak majú informácie o tom, že niekde je bariérová budova, nahlásia nám to a budeme to prešetrovať.“
Keďže Mosty inklúzie vychádzajú v novoročnom období, nedá sa neopýtať, aké sú osobné, ale i profesijné želania Zuzany Stavrovskej.
„Profesijné – aby sme mohli ešte viac pomáhať, aby sme prispievali k scitlivovaniu verejnosti a zmene spoločenskej mienky o ľuďoch so ZP. Zároveň si prajem, aby sme aj naďalej mali na Úrade tím ľudí, ktorí sú k osobám so ZP lojálni, sú nastavení na vysoké tempo, ktoré na tomto úrade je, a aby boli, samozrejme, aj patrične finančne ocenení. Osobné – hlavne zdravie a pohodu v rodine. To prajem aj všetkým čitateľom, a aby sme všetci mali väčší priestor na stretávanie sa s blízkymi, čo nám v uplynulom období znemožňovala pandemická situácia.“
Peter Halada