Osobnú asistenciu mnohí čitatelia nášho časopisu určite poznajú aspoň z počutia. Tí, ktorí ju využívajú, hovoria o väčšej nezávislosti a o odbremenení rodiny. Na strane osobných asistentov môže ísť zase o túžbu pomáhať iným, dať svojmu životu väčší zmysel, zažiť niečo nové a, pravdaže, privyrobiť si. V našom miniseriáli sa na tento pracovnoprávny, ale aj medziľudský klientsko-partnerský vzťah pozrieme cez rozhovory s tými, ktorí asistenciu poskytujú, alebo sú jej prijímateľmi. Zaujímať nás bude bežný výkon asistencie, ale aj jej prípadné úskalia. Chceme tak inšpirovať potenciálnych užívateľov, ktorí po asistencii zatiaľ nesiahli, ale aj budúcich možných asistentov, ktorých je zatiaľ nedostatok.
Pavol Kulkovský pochádza zo Žaškova na Orave. Osobnú asistenciu v jej spontánnej, neoficiálnej podobe si vyskúšal už v základnej škole. „Priviedla ma k tomu kamarátka Natália, ktorá bola na vozíku. Cez ňu som spoznával, aké sú potreby človeka s konkrétnym druhom postihnutia. Keďže Natália vtedy ešte používala mechanický vozík, išlo najmä o pomoc pri presunoch či podávanie vecí.“
Po vyštudovaní strednej školy a odchode do Bratislavy bola osobná asistencia aj Pavlovým prvým zamestnaním: „Venoval som sa chlapcovi s detskou mozgovou obrnou. Býval som s ním v internáte v Mlynskej doline, boli sme spolu celodenne. Kým svojej kamarátke v rodisku pomáhal prirodzene a bez rozmýšľania, v Bratislave to už bola vedomá voľba zamestnania. Prečo práve osobná asistencia? „Vychodil som školu so zameraním na hoteliérstvo, ale už počas štúdia som pochopil, že to asi nebude nič pre mňa. Odmalička som bol spolu s bratom vedený k tomu, že treba pomáhať, pretože moja mama trpela vážnym ochorením. Okrem toho ma už spomenutá kamarátka Natália postupne zoznámila s komunitou DMO-čkárov. Tam som videl, aké je dôležité pomáhať. Na jednej strane dáme my – asistenti ľuďom so znevýhodnením to, čo potrebujú, ale veľa odovzdajú aj oni nám. Doslova som cítil takú vzájomnosť, napríklad keď som mal nejaký problém, vedel som sa práve im vyrozprávať. Boli a sú pre mňa motiváciou v tom, že majú oveľa väčšie problémy ako ja, pritom to zvládajú výborne.“
S Pavlom sa nevdojak pousmejeme pri používanej terminológii: Užívateľ osobnej asistencie? Alebo radšej klient? Či nebodaj prijímateľ sociálnej služby? Áno, určite si aj spolu užijete, aj všeličo prijímate, no ak by mal vysvetliť nezainteresovanému človeku, na čo je dobrá osobná asistencia, ako by to zhrnul? „Osobný asistent pomáha človeku s tým, čo nezvládne. Veľa ľudí si to zamieňa s opatrovateľstvom. Tu však naozaj ide o to, že ľudia, ktorým pomáhame, toho veľa urobia aj bez nás a my sme tam len na také doplnenie, aby mohli fungovať čo najsamostatnejšie. Nerobíme teda za nich všetko, len nevyhnutné úkony.“
Časť ľudí by možno bola rada, keby sa osobná asistencia mohla odohrávať v rámci rodiny. Pavol to však vidí inak: „Ak hovoríme o rodičoch, tí majú popri dieťati so znevýhodnením často aj ďalšie deti, svoju prácu, potrebujú čas na domácnosť, na vlastné aktivity. Osobná asistencia ich v tomto v dobrom zmysle slova odbremeňuje. Nemusia všetok svoj čas venovať členovi rodiny s postihnutím, sú potom fyzicky, ale aj psychicky v lepšej kondícii. Navyše, človek so znevýhodnením získava väčšiu nezávislosť, je rád, že až natoľko nezaťažuje svoju rodinu a lepšie prijíma pomoc od niekoho cudzieho, kto to robiť chce a je za to aj platený.“
Ako sme už povedali, s prvým klientom trávil Pavol všetky pracovné dni. „Dovtedy som mal skúsenosť s ľuďmi, ktorí mali „iba“ nervovo-svalové ochorenie. U tohto klienta bolo však aj isté mentálne postihnutie. Zrazu som nebol iba rukami a nohami, ale viac som zapájal aj hlavu. Bola to pre mňa výborná skúsenosť a v tejto komunite som potom ostal niekoľko rokov.“
Po krátkom pobyte v Írsku sa opäť vrátil k osobnej asistencii. Aj ďalší dvaja Pavlovi klienti mali detskú mozgovú obrnu. Popri nich bol roky aj dobrovoľníkom v Organizácii muskulárnych dystrofikov, kde je v súčasnosti zamestnaný ako pracovný asistent. Vráťme sa v spomienkach do čias, keď sa venoval dvom klientom s DMO: „Snažil som sa vypĺňať im čas a robiť program. Dbal som najmä na to, aby im aktivity pomáhali a prospievali. Chodili sme napríklad plávať, jazdili sme na koňoch, radi sme zašli do kina, spolu sme varili či piekli. Išlo o to nerobiť všetko za nich ale naopak, čo mohli zvládnuť, to robili sami.“ Dodáva, že dodnes oboch klientov z diaľky sleduje a teší sa z ich športových aktivít.
Cesta, ktorú si pri asistencii zvolil Pavol, je na čas a trpezlivosť náročnejšia. Určite by bolo jednoduchšie rýchlo-rýchlo urobiť čo najviac za klientov a mať viac voľna. Nelákalo ho to? „Nudil by som sa,“ reaguje stručne. Vzápätí však odpoveď rozvinie: „V tomto som trochu ADHD. Stále musím niečo robiť, neznášam stereotyp. Rád si dávam výzvy. Páčilo sa mi, že môžem skúšať niečo náročnejšie. Nielen mojim klientom, ale aj mne tak čas prešiel oveľa rýchlejšie a strávil som ho zaujímavejšie. Tešil som sa, keď sme sa spolu naučili niečo, čo aj klientom s mentálnym postihnutím mohlo dopomôcť v živote k väčšej samostatnosti.“
Osobný asistent je v blízkom kontakte nielen so svojím klientom, ale aj s jeho rodinnými príslušníkmi. Ako funguje táto komunikácia? „Nespomínam si na nič rušivé či obmedzujúce. Rodičia mojich chalanov mi vždy dávali voľnú ruku. Ako asistent som chodieval k nim domov, čiže som sa stal do istej miery súčasťou ich rodín, vrátane rodinných osláv a iných udalostí. Myslím si, že ak by to nefungovalo s rodičmi, nefungovalo by to ani s klientom.“ Rodičia majú neraz tendenciu pôsobiť ochranársky. Keď zrazu videli, ako s ich deťmi Pavol varí alebo ide na kone, pociťoval nejaký zvýšený úzkostlivý dozor? „Ak nejaký bol, tak skôr z diaľky. Výhodou bolo, že som bol v komunite už známy. Boli tam vzájomné sympatie a asi som vzbudil určitú dôveru.“
Občasné výmeny názorov medzi asistentom a klientom alebo aj s rodinou sú úplne v poriadku. Horšie už je, keď sa zrazu elektrický vozík aj s klientom rozbehne dolu kopcom a asistent za ním musí utekať v duchu sa modliac, aby sa nič nestalo. K žiadnej nehode či úrazu však za roky Pavlovho pôsobenia nedošlo: „Vždy som cítil veľkú zodpovednosť, čo by u asistenta malo byť samozrejmosťou, pretože pracujeme so zraniteľnými ľuďmi. No a keď nejaká nebezpečne vyzerajúca situácia dopadne dobre, spätne sa dá na nej aj zasmiať.“
Spojiť klienta s asistentom vám môže pomôcť Agentúra osobnej asistencie, ktorá funguje pri Organizácii muskulárnych dystrofikov v Slovenskej republike. „Agentúra vedie databázu asistentov a tiež užívateľov, ktorí by asistenciu potrebovali. Práve odtiaľ som dostal echo, že ten a ten hľadá asistenta. Išiel som tam na ústny pohovor a už tam bolo vidno, či si sadneme.“
Pavol pripomína, že osobných asistentov je nedostatok a povzbudzuje najmä mladých ľudí, napríklad študentov, aby si to vyskúšali: „Výhodou tejto práce je jej flexibilnosť. Netreba ju robiť na plný úväzok a môžete ju stíhať aj popri inej práci či štúdiu. S klientom sa dohodnete na konkrétnych dňoch a hodinách. Niekomu stačí asistencia dve hodiny denne, inému len tri hodiny týždenne. Verím, že záujem o túto peknú a vďačnú prácu sa časom zvýši.“
Na osobnú asistenciu neexistujú školy či kurzy. Čo by mal asistent ovládať, alebo na čo by sa mal pripraviť? „Alfou a omegou je u mňa zodpovednosť, o ktorej sme už hovorili. Nejde tu len o to dávať na klienta pozor, aby nedošlo k úrazu ale napríklad počítať s tým, že aj klient má svoje plány, aktivity, harmonogram. Keď sa teda dohodneme na nejaký čas a hodinu, nebudeme termíny svojvoľne rušiť alebo meškať, ak na to nemáme naozaj vážny dôvod. Čiže serióznosť a komunikácia na rovinu. Dobre je, ak chceme pomôcť úprimne a ak v tom celom vidíme zmysel. Nerobiť asistenciu nasilu alebo mechanicky.“
Popri osobnostných vlastnostiach nezabudnime na tie praktické, ako je napríklad fyzická zdatnosť či vodičský preukaz. „Áno, ideálne je mať v poriadku kríže,“ hovorí s úsmevom z vlastných skúseností Pavol. „Veľa som zdvíhal, prenášal, polohoval, ale teraz sú už zdvíhacie zariadenia, ktoré asistentovi prácu veľmi uľahčujú. Takéto pomôcky sa dajú zapožičať aj u nás, v Organizácii muskulárnych dystrofikov. Vodičák je naozaj veľkou výhodou, presuny sú potom plynulejšie, aj keď v Bratislave debarierizácia pokročila a celkom dobre sa dá prepravovať aj mestskou hromadnou dopravou. Samozrejme, závisí to od klienta, veľakrát sú to mobilní ľudia, vôbec tam nejde o nejaké prenášanie, stačí len nakúpiť, ísť na prechádzku či na koncert. Tak, ako si môžete vybrať dobrého asistenta, viete nájsť aj vyhovujúceho klienta.“
Bude asistencia vždy len doplnkovým príjmom, alebo sa dá týmto spôsobom aj uživiť? „Za ostatné roky sa hodinová sadzba zvýšila. Poznám ľudí, ktorí majú klientov viacero, alebo asistujú človeku, ktorý má priznaný väčší počet hodín na deň. Nájdu sa tam ešte pracovnoprávne veci, ktoré nie sú úplne doladené. Nemáme napríklad nárok na príplatky počas sviatkov či víkendov. Je povinnosť zahlásiť sa na daňový úrad, mať vybavené DIČ. Tohto sa však báť netreba. U nás v agentúre všetko vysvetlíme.“
Nováčik môže mať na začiatku pri osobnej asistencii rôzne predstavy či predsudky, napríklad, že bude pracovať s ľuďmi, ktorí takmer nič nedokážu a budú naňho úplne odkázaní. Pozitívnym predsudkom zase môže byť, že klienti sú samé čisté duše a jeho ochotu pomôcť nebudú chcieť nikdy zneužiť. Pavol hovorí, že v tomto sú ľudia s postihnutím presne takí ako ostatní: „Často vidím, ako sa noví asistenti s klientmi boja otvorene komunikovať, aby im neublížili. Naozaj na to zabudnite, oni priamu komunikáciu znesú, nezosypú sa. A nastaviť si hranice? Nenechať sa zneužívať? Tomu predsa čelíme aj v bežnom pracovnom či súkromnom živote, nielen v osobnej asistencii. Za celé roky som nikdy nemal pocit, že by ma klient zneužíval. Práve naopak, boli veľmi aktívni a sami sa do všetkého zapájali. A ak náhodou nie, snažil som sa vymyslieť nejakú hravú formu, aby ich to bavilo. Ak by sa mi zdalo, že to niekto preháňa, určite by som sa vedel ohradiť.“
Majú byť osobný asistent a klient kamaráti, alebo je to skôr vzťah zamestnanca a zamestnávateľa? „U mňa určite prevažovalo kamarátstvo, ale je to individuálne. Niekto si ľudí k sebe púšťa ľahšie, niekomu to trvá dlhšie, alebo chce vzťah udržať čisto v profesionálnej rovine. Ale keď spolu robíme príjemné, športové a voľnočasové aktivity, to akosi ľudí zblíži a moji klienti sú zároveň aj kamoši.“
Podobne ako inde, aj pri vykonávaní osobnej asistencie môže dôjsť k určitému opotrebovaniu či únave. Pavol si takisto od tejto služby načas oddýchol. „Kedysi som sa tomu venoval naozaj celodenne. Pri klientoch som prespával, polohoval som ich. Postupne to bolo čoraz náročnejšie. Začal som sa báť, že sa niečo stane práve vo chvíli, keď si zdriemnem. Tak som na chvíľu išiel od toho a po čase mi tá práca začala zase chýbať. Teraz by som už do toho nešiel tak naplno ako kedysi. Potrebujem, aby to bolo trošku viac podľa mňa, aby som aj ja bol v pohode.“
Popri práci v Organizácii muskulárnych dystrofikov sa osobnej asistencii venuje už len okrajovo. Túto robotu však naďalej považuje za peknú, zaujímavú a zmysluplnú. Známy príklad. Keď je rodič hercom, dieťaťu túto náročnú dráhu vyhovára. Pavol však hovorí, že osobnú asistenciu by pokojne odporučil aj svojim blízkym: „Keď mi niekto povie, že má stabilnú prácu, ale ostáva mu čas aj na niečo iné a chcel by, aby to iné malo nejaký zmysel, s radosťou ho nasmerujem k osobnej asistencii.“
Ani v najintenzívnejších časoch nebol Pavol iba asistentom. „Roky sa venujem foteniu a vyhovovalo mi, že to môžem s asistenciou kombinovať. Fotím rôzne akcie aj z našej komunity, paralympijské športy, aj teraz je na mieste, kde pracujem, moja výstava.“ Niektoré fotografie vznikli počas výkonu asistencie. Album spomienok a zážitkov z tejto práce je určite dosť hrubý.
Osobný asistent sa v rámci výkonu povolania dostane na miesta, ktoré by sám nenavštívil: „Cez klientov som spoznal paralympijské športy, rôzne terapie pomocou zvierat, rehabilitačné plávanie a cvičenia. Človek skrátka objaví trochu iný svet,“ uzatvára svoje rozprávanie osobný a pracovný asistent Pavol Kulkovský.
Michal Herceg