V telocvični Jesseniovej lekárskej fakulty v Martine sa v jednu augustovú sobotu zišlo netradičné osadenstvo. Jeho časť tvorili členovia a členky miestneho klubu aikido, ostatní však pricestovali z celého Slovenska. S japonským bojovým umením zväčša nemali žiadne skúsenosti a navyše ich spájala rôzna miera zrakového znevýhodnenia.
Úvodný seminár, ktorý mal nevidiacim a slabozrakým záujemcom pootvoriť aspoň malé okienko do rozsiahleho sveta aikida, zorganizovala Martinčanka Adriana Bražinová. Sama sa týmto športom začala zaoberať počas štúdia na gymnáziu. Pre zhoršujúci sa zrak aj sluch sa jej ťažšie študovalo a celá situácia na ňu doliehala aj psychicky. „Otec, ktorý sa o tomto cvičení dozvedel z rádia, ma priviedol do boxerskej haly, kde sa aikido vtedy trénovalo, aby som sa trochu pozviechala a nakopla. Pamätám si, že tam vtedy bol aj chlapec, ktorý mal telesné znevýhodnenie.“
Hoci by sa zdalo, že Adriana v tom čase potrebovala riešiť skôr iné problémy, napríklad ako dovidieť na tabuľu, alebo ako si šetriť zrak pri učení, ona sama hovorí, že nemenej dôležitá bola psychohygiena a pohyb na vyváženie sedavého štúdia. „Od detstva som temperamentný typ, otec sa so mnou hrával ako s chlapcom. Toto vo mne ostalo dodnes. Aikido ma hneď od začiatku oslovilo nielen štýlom cvičenia, ale aj partiou nových kamarátov.“
Väčšina z nás vie aspoň toľko, že aikido patrí medzi bojové umenia. Je v ňom dôležitý práve prívlastok bojové? „Áno, aikido nadväzuje na tradície bojových umení, ale v pravom zmysle slova o boj nejde. Ai znamená harmóniu, ki energiu a do cestu. Ide skôr o obranu a spoluprácu s partnerom.“
Do akej miery je možné aikido cvičiť s čiastočnou alebo úplnou absenciou zraku? Dobrá otázka práve pre Adrianu, ktorej sa rokmi cvičenia mení aj videnie. „Najprv som mala problém najmä za šera a za tmy. To, čo som sa naučila ako lepšie vidiaca, dokážem zužitkovať aj v súčasnosti. Pri práci s horšie vidiacim partnerom meníme intenzitu a tempo cvičenia. Vychýlenie, znehybnenie, pády – to všetko sa dá trénovať aj s oslabeným zrakom.“
Prvky aikida si človek môže skúšať aj sám. Je však prirodzené, že myslíme na sebaobranu. Môže byť v tomto nevidiacemu človeku aikido nápomocné? „Určite áno,“ myslí si Adriana. „Aikido nás pripraví na rôzne nepríjemné zrážky a útoky, pružne reagovať, zachovať si pokoj, rovnováhu a energiu partnera využiť vo svoj prospech. Môže vás prepadnúť aj starší, väčší, mocnejší súper, no ak viete uplatniť techniku, môže to byť pomerne účinné a do istej miery sa budete vedieť aj ubrániť. Všetko to súvisí s rýchlosťou a reakčným časom, presne to nás aikido učí.“
V príručke, ktorú dostali účastníci seminára, sú zhrnuté základy aikida, vrátane jeho etických princípov a jedna kapitola je venovaná špeciálne cvičeniu so zrakovým postihnutím. Školiť sa však museli aj členovia martinského klubu aikido, z ktorých sa na jeden deň stali inštruktori nevidiacich začiatočníkov – každý účastník mal prideleného jedného. „Zjednodušene povedané – namiesto ukazovania sa veľa vecí popisovalo slovne,“ približuje učenie Adriana. „Ideme napríklad pravou nohou pred ľavú ruku, vystrieme ju do výšky partnerovej tváre, pootočíme boky vľavo, urobíme krok dozadu a vychýlime partnera smerom dole. Súčasťou slovnej inštruktáže je, samozrejme, aj tá hmatová. Od zrakáča si to vyžaduje veľkú mieru koncentrácie, no aj pre kamarátov z klubu je to skúsenosť a zážitok.“
Za jeden deň sa toho dá ukázať veľa, ale to, či sa cvičencom uloží niečo aj do svalovej a mentálnej pamäti, závisí od ďalšieho pokračovania. „Ak budú mať zrakáči o to záujem, radi na prvé stretnutie nadviažeme. Počas dnešného dňa mohli účastníci zistiť, či sa im takéto cvičenie páči. Počkám na ich odozvy a podľa toho budeme napredovať. Chcela by som napríklad v Martine založiť klub, v ktorom by sme sa nevenovali iba aikidu, ale aj ďalším športom, napríklad krosfitu, plávaniu, turistike a podobne,“ hovorí Adriana.
Docent Zdenko Reguli pôsobí na Fakulte športových štúdií Masarykovej univerzity v Brne. So zrakovo znevýhodnenými študentmi cvičia aj tam. Na fakulte majú predmet s názvom sebaobrana špecifických skupín, kam spadajú aj ľudia s rôznymi somatickými či psychickými oslabeniami. Ako sa jemu javí spojenie nevidiacich a aikida? „Hendikep, ktorý nevidiaci pri takomto cvičení majú, je značný, pretože nemôžu dostatočne kontrolovať priestor, keď k nim prichádza útočník. Cvičenie na tomto seminári je však postavené na vnímaní dotyku a kontaktu. Keď prídem s partnerom do kontaktu, viem si nahmatať, kde má končatiny, rameno, tvár. Následne pracujeme prostredníctvom hmatu.“
Do akej miery sa darilo s približne desaťčlennou skupinkou postupovať? „Mal som určité predstavy a podľa nich to aj ide, miestami sa to darí aj lepšie. Skupina, ktorá sa tu zišla, je veľmi rôznorodá vekovo aj zrakovo. Najstaršia účastníčka má 74 rokov, najmladší 13.“ Zdenko Reguli ešte zdôrazňuje, že nejde len o bojové techniky ako sú údery či páky, ale aj o presah do bežného života, čo znamená cvičenie s dobrým udržiavaním rovnováhy, s kontrolou priestoru okolo seba a s bezpečným padaním.
Ivana Černáková prišla na seminár s dvomi synmi. Jeden z nich má aj zrakové postihnutie. Mamy majú tendenciu deti skôr chrániť. Aj Ivana mala najprv v súvislosti s aikidom obavy, alebo, ako to sama nazvala, predsudky. Obáv ju zbavilo až samotné cvičenie, ktoré bolo podľa nej zamerané na prekrvovanie tela, povzbudenie organizmu a sebaobranu. „Je to tu veľmi pozvoľné. Každý cvičí, koľko zvládne. Učíme sa padať, držať rovnováhu, dotýkať sa partnera. Áno, aj silovo, ale predovšetkým mu neublížiť.“ Aj Ivana mala prideleného svojho inštruktora, no náznaky súbojov už absolvovala aj so synmi.
Zuzana Hrebičíková je prakticky nevidiaca. Popri turistike, tanci či lezení je pre ňu aikido nielen ďalšou vítanou pohybovou aktivitou, ale vníma ho aj ako užitočnú životnú zručnosť. „Hlavný tréner najprv našim inštruktorom ukázal, ktorá technika sa bude cvičiť, a potom nám ju oni predvádzali. Ja už toho veľa odzerať nemôžem, ale s inštruktorkou Pavlínkou sme si našli spôsob, ako mi jednotlivé veci ukázať. Na toto prvé cvičenie by som veľmi rada nadviazala aj ďalším. Sebaobrana sa mi ako žene, navyše nevidiacej, určite zíde.“
Ako Zuzka podotkla na záver, je dobré aikido prvky vedieť a ešte lepšie je, ak nie sme nútení ich v živote použiť.
Michal Herceg