Z Prešova do Petrovian je to len pár kilometrov, možno by to bola aj pekná prechádzka. „Asi pôjdem naozaj peši,“ povedal som si, keď mi tretí taxikár po polhodine čakania oznámil, že nepríde, lebo „coška še skomplikovalo.“ Nakoniec sa to podarilo. Stojím pred petrovianskym kaštieľom, ktorý v roku 1756 dala postaviť šľachtická rodina Klobušických. Okolitý priestor práve žije vianočnými trhmi, stovky ľudí sem prilákali dva vianočné koncerty klavírno-husľového dua. Kaštieľ je vysvietený a vianočne vyzdobený. Ľudia, ktorí tu dávno neboli, obdivujú rekonštrukciu, ktorou budova prešla, pravidelní návštevníci si všímajú detaily, ktoré pribudli od ich poslednej návštevy.
Pred niekoľkými rokmi schátraný objekt odkúpili nadšenci, ktorí mu po rokoch opustenosti vdýchli nový život. „S manželom sme roky pôsobili v zahraničí. Videli sme tam, ako môžu pamiatky žiť, ako sa tam ľudia stretávajú a ako si môžeme vážiť svoju históriu. Preto sme sa rozhodli kúpiť a obnoviť tento kaštieľ a organizovať tu rôzne podujatia,“ hovorí spolumajiteľka kaštieľa Dušana Maťašovská. Rozprávame sa v jednej z najkrajších komnát, v mladomanželskom apartmáne s krbom a s výhľadom do záhrady, v ktorej je jazierko a fontána.
Zaujíma ma najmä novšia história kaštieľa, ktorá sa začala písať v medzivojnovom období. Vtedajší riaditeľ košického detského domova a lekár pôvodom z Moravy Vladimír Pospíšil sa v roku 1923 rozhodol kaštieľ odkúpiť a prebudovať ho na ústav pre deti s telesným a mentálnym postihnutím. Takáto potreba bola po prvej svetovej vojne naozaj naliehavá. Bolo veľa opustených detí, kapacita detských domovov nestačila a deti s ťažšími postihnutiami do mnohých ani neprijímali. Dušana Maťašovská hovorí, že svojho času bol petroviansky ústav jedným z najväčších v Česko-Slovensku. V istom období tu svoj domov našlo až 156 detí, o ktoré sa staralo vyše 50 zamestnancov. Popri ústave v kaštieli fungovala aj pomocná škola, ktorá sa považuje za prvú svojho druhu na Slovensku.
Do chodu ústavu a školy sa zapájala celá pospíšilovská rodina. V kaštieli sa narodila aj ich jediná dcéra Aninka. Veľkú spätosť rodiny s kaštieľom a jeho detskými obyvateľmi ukazuje aj rodinný album Pospíšilovcov. „Hoci išlo o váženého človeka s veľkými kontaktmi, predsa len mu na chod takéhoto súkromného ústavu chýbali peniaze. Pomoc sa snažil získavať doslova po celom svete. Našli sa napríklad listy, v ktorých žiadal o pomoc Červený kríž v Spojených štátoch, ale aj v juhoamerických krajinách. Nevyhnutné boli hygienické potreby, odev či obuv. Po druhej svetovej vojne žiadal napríklad o tehly na opravu budov zasiahnutých detonáciami,“ približuje Dušana Maťašovská všestranné aktivity lekára, ktorý sa snažil v areáli kaštieľa vytvoriť takmer domácke podmienky. „Zriadil tu farmu s množstvom hydiny, aby vedel deti nakŕmiť. Sebestačnosť ústavu zvyšoval ovocný sad, v ktorom podľa svojich možností pomáhali aj samotné deti. V ústave mohli ostať aj obyvatelia s ťažším postihnutím tinedžerského a staršieho veku, ktoré by na ulici živorili a možno ani neprežili. Doktor Pospíšil viedol väčšie deti k tomu, aby pomáhali mladším. Išlo o to, aby boli nápomocné, ale zároveň aj o to, aby mali zmysluplný a plnohodnotný život. „Dodnes nás navštevujú ľudia, ktorí v Petrovanoch prežili 30 alebo aj viac rokov. V obci sa nechávajú dokonca pochovávať, lebo za svoj skutočný domov považujú práve Petrovany. To však už trochu predbiehame,“ hovorí Dušana Maťašovská a vracia sa v rozprávaní do medzivojnového obdobia. Jedna z fotografií zachytáva oválnu sálu kaštieľa, kde sa v súčasnosti konajú koncerty a iné kultúrne podujatia. Desiatky detí si tu osvojujú učebnú látku. Na inej fotke zase cvičia na nádvorí. Zábery potvrdzujú slová Dušany Maťašovskej, že doktor Pospíšil prijímal do ústavu deti, pred ktorými iné zariadenia svoje dvere zatvárali.
Napriek množstvu verejnoprospešnej práce musel Vladimír Pospíšil s rodinou po vzniku Slovenského štátu Petrovany opustiť. Dôvodom bol jeho český pôvod. Aj keď už pôsobil na českom ministerstve zdravotníctva, nechcel, aby ústav v Petrovanoch zanikol. Povolal preto na pomoc sestry dominikánky, ktoré v tom čase nemali na Slovensku svoju kongregáciu. „Naučil ich, aké lieky deťom podávať, aké rehabilitácie s nimi robiť a ďalšie potrebné veci. Okrem toho sa deťom sestry začali venovať aj po duchovnej stránke, ako to vyplývalo už z ich poslania. Doktor Pospíšil so sestrami udržiaval pravidelný kontakt a naďalej bol aktívny pri zabezpečovaní potrieb ústavu. Podľa možností navštevoval Petrovany aj s celou rodinou,“ hovorí Dušana Maťašovská.
Sestry dominikánky v starostlivosti o obyvateľov kaštieľa pokračovali aj v mimoriadne náročných časoch: „Vo vojnových mesiacoch, v čase prechodu frontu, hrozilo nielen spustošenie kaštieľa, ale aj to, že by vojaci mohli deťom s postihnutím ublížiť. Dominikánky ich však presvedčili, aby kaštieľu dali pokoj. Ešte aj dlhé roky potom mi spomínali, ako pred bránami kaštieľa kľačali na kolenách a prosili vojakov, aby kaštieľ a jeho obyvateľov ušetrili.“ V pivniciach kaštieľa navyše skrývali židovské rodiny z Petrovian a okolitých obcí.
Pospíšilovci sa po vojne do Petrovian už nevrátili. O deti sa naďalej starali dominikánky. „Napriek tomu, že ich komunisti chceli odtiaľ dostať, ony chceli dodržať sľub, ktorý dali doktorovi Pospíšilovi. Preto sa vyzliekli z habitu a pracovali v kaštieli ako civilné zamestnankyne. Svoju vieru praktizovali len tajne. Dostala som sa k svedectvu jedného kňaza, ktorý utekal pred komunistami a sestry ho tu istý čas ukrývali,“ približuje Dušana Maťašovská pohnutú históriu kaštieľa a jeho obyvateľov.
Dominikánky boli postupne vytlačené z vedúcich pozícií a v ústave pracovali už len ako radové zamestnankyne. Po roku 1989 podala vnučka doktora Pospíšila žiadosť o navrátenie majetku jej starého otca. Kaštieľ sa rozhodla darovať sestrám dominikánkam, ktoré sa starali nielen o dielo doktora Pospíšila, ale aj o ňu samotnú, keď sa ocitla v ťažkej životnej situácii. Kaštieľ s priľahlým areálom bol však pre sestry ťažko zvládnuteľnou záťažou. Po vrátení budov štát obyvateľov ústavu presťahoval do Orkucian pri Sabinove. Sestry nemali personálne a ani finančné kapacity, aby sa mohli o budovy starať, preto ich museli predať. Ešte predtým si však v areáli postavili kláštor, v ktorom doteraz žijú a pokračujú v diele Vladimíra Pospíšila. Starajú sa tam o tridsať dospelých klientov domova sociálnych služieb. Nedávno v areáli pribudol druhý kláštor, v ktorom sa dominikánky starajú o seniorky zo svojich radov. Naďalej funguje aj farma a ovocný sad, takže aj v tomto ostáva odkaz doktora Pospíšila zachovaný. „Sestry dominikánky sú tými najlepšími susedami, aké môžeme mať,“ pochvaľuje si Dušana Maťašovská. Ako jeden z dôkazov dobrých susedských vzťahov uvádza, že v časti pozemku nemajú medzi sebou ani plot. Cez dve bráničky môžu sestry kedykoľvek navštíviť kaštieľsky park, alebo sa prejsť do kostola, ktorý je hneď vedľa areálu. A to nie je všetko: „Rozhodli sme sa, že izby v kaštieli pomenujeme podľa konkrétnych sestier. Každá izba je prispôsobená záujmom jednej z nich. Napríklad izba sestry Česlavy je venovaná bylinkám. Sestra Blažeja je umelkyňa, učí aj v petrovianskej pobočke základnej umeleckej školy. Jednu zo stien v Blažejinej izbe pomaľovala umelkyňa z Košíc.“
Kaštieľ sa postupne rekonštruuje v súlade s požiadavkami krajského pamiatkového úradu a s ohľadom na finančné i časové možnosti majiteľov. V areáli sa konajú svadby, koncerty a ďalšie podujatia. V prípade záujmu vám po dohode v Petrovanoch radi o kaštieli a jeho histórii povedia viac. Miesto doteraz navštevujú aj jeho niekdajší obyvatelia, ktorí nezabúdajú na roky prežité v starostlivosti sestier, ale ani na zakladateľa niekdajšieho ústavu doktora Vladimíra Pospíšila.
Michal Herceg