Ak by ste to nevedeli, malá čivava môže zachrániť veľkého človeka a aj malé deti môžu dokázať veľké veci. Pardon! Mimi, Sali, Duško a ďalší autori a ilustrátori originálnej obrazovo-hmatovej knihy Malý Rio záchranárom, by s označením „malé deti“ určite nesúhlasili. Napokon, náš text bude aj o tom, v akých rôznych smeroch deti za rok práce na tejto knihe podrástli.
Začnem trochu osobne. Keď som bol malý, ako nevidiaci som najviac trpel tým, že si nemôžem len tak hocičo prečítať. Jasné, knihy v Braillovom písme a v audio podobe už existovali, ale nebolo ich až toľko a tak či tak, človek zvykne túžiť práve po tom, čo nemá. Nahlas mi teda dobrovoľne nasilu čítala celá rodina, vrátane starších súrodencov či bratranca. Nie každému to išlo plynulo a bez chýb, niektorí sa zadrhávali, komolili alebo vynechávali slová, ale aj tak nebolo vďačnejšieho a pozornejšieho poslucháča, ako som bol ja. „Ha-ha-ha, to ako čítaš?“ Zasmiala sa raz sestra nad prednesom môjho bratranca. Ten tresol knihou o stôl a povedal: „Tak mu to čítaj ty!“ A bolo. Skoro som vtedy sestru roztrhol v zuboch. Od tých čias mám každého, kto číta nahlas, vo veľkej úcte a ešte viac toho, kto musí pri tejto činnosti prekonávať určité prekážky. Napríklad moja neter Miška. V prvých školských ročníkoch čítanie doslova neznášala. Keď však dostala knihu Chochmesovci, v ktorej bola aj pasáž o tom, ako sa správať k nevidiacim, prekonala svoj odpor a prečítala mi nahlas pomerne dlhú pasáž. Odvtedy sa to viackrát zopakovalo. Hoci dnes už aj nevidiaci môžu cez hlasový výstup čítať takmer čokoľvek, Miška si osvojila, že čítanie nahlas je dobré aspoň na to, aby si ho vypočuli nevidiaci a nemusím ju do toho vôbec nútiť.
Ak nám niečo ide ťažšie, tak nás to často ani nebaví. Svoje o tom vie aj Milada Svetková, spoluzakladateľka občianskeho združenia Mondino. Sama je vášnivá čitateľka, navyše s knihovníckym vzdelaním. Jej syna však bavia iné veci. Je živý, zvedavý, pohyblivý, ale čítanie ho príliš nelákalo. „Po prvom polroku v prvej triede som si všimla, že si zamieňa podobne vyzerajúce písmenká. Zaznamenala to aj pani učiteľka. Odporúčanie vtedy znelo, že syn musí čítať viac a ono sa to zlepší.“
Skúsili ísť aj touto cestou. Čím viac však na syna tlačili, tým väčšiu nechuť uňho videli. Ako sa to hovorí? Šustrove deti chodia bosé a syn knihovníčky nechce čítať: „Pre mňa bolo čítanie vždy niečím príjemným, do čoho sa dá ponoriť a zabudnúť na plynutie času. V takomto prostredí som sa aj pohybovala. Pracovala som v oddelení pre nevidiacich a slabozrakých v bratislavskej knižnici a tam chodili ľudia, ktorí mali knihy radi. Podobne sme to mali aj v rodine.“
V mestskej knižnici sa potom Milada stretla s čítaním pre psíkov. Aj vy ste sa začudovali? Nie ste sami. Tiež som si pred časom myslel, že zle počujem. Komukoľvek som to spomenul, reakcia bola podobná: „A to je čo za haluz?“
Ako to teda vyzerá? „Začali sme sa v knižnici stretávať s niekoľkými deťmi, ktoré čítanie až tak nebavilo, alebo im to išlo ťažšie,“ vysvetľuje Milada. „Oslovila som Katku Kubišovú z občianskeho združenia Psi na život, ktoré vychováva vodiace a asistenčné psy pre nevidiacich. Katka rada súhlasila, lebo aj psíkovia si pri výchove potrebujú zvykať na rôznych ľudí, vrátane detí, musia sa socializovať.“
Určite sa pýtate, aký prínos má pre deti, keď nahlas čítajú psom, veď tí ničomu nerozumejú, nepočúvajú ich. Milada mi to vysvetlila takto: „Začnem tým, že čítať psíkom je pre deti príjemnejšie, ako čítať ľuďom. Dôkazom je aj to, že postupne sa k nám pripojili aj deti, ktorým čítanie problémy nerobí. Viaceré tam chodia preto, lebo doma psa nemajú a tešilo ich, že tu môžu havov hladkať, že psíky sú živé, hravé a majú s nimi trpezlivosť. Želaním môjho syna dokonca bolo zatvoriť sa so psíkom v nejakom kumbáliku a čítať iba jemu. Vidíme tu túžbu dieťaťa po poslucháčovi, ktorému sa chce predviesť, ktorý by ho však nesúdil, nekritizoval, kto má stále dobrú náladu a kto ho za každých okolností podporí. Pes vás má rád bezpodmienečne, oblizne vás, ocení vás, nech čítate akokoľvek.“
Milady sa pýtam aj na ďalšie deti, ale najmä na jej syna, ktorého má predsa len pod každodenným drobnohľadom. Zlepšil sa vďaka týmto stretnutiam jeho vzťah k čítaniu, alebo aj samotné čítanie? Prípadne malo to aj iný prínos? „Z toho, čo sledujem, jeho čítanie sa naozaj zlepšilo a najmä, podarilo sa uňho navodiť príjemný pocit z tejto aktivity. Keď hladkal psíka, zdal sa mi uvoľnenejší a čítanie mu išlo ľahšie, prirodzenejšie.“
Ani na týchto stretnutiach nebolo čítanie povinné. Niektoré deti na to nemali náladu, mali toho veľa v škole a chceli si len oddýchnuť v bezpečnom, prijímajúcom prostredí, kde nemusí každý čítať super plynulo, ale je to aspoň bez stresu a ostychu.
A tu sa dostávame o stupeň vyššie. Keď už niektoré deti prečítali, čo mali, a do sýtosti vyhladkali aj psíka, začali trochu vymýšľať. Milada sa ich teda snažila zaujať ďalšími tvorivými aktivitami, až deti prišli s nápadom, že aj ony by si nejaký príbeh rady vytvorili. „Od začiatku bolo jasné, že hlavným hrdinom rozprávania bude pes. Svoj vlastný príbeh začali tvoriť chlapci aj dievčatá. Nakoniec sme sa priklonili k tomu chlapčenskému, lebo dievčatá sa zastavili už na tom, akého plemena má byť ten psík. Chalanom bolo hneď jasné, že to má byť čivava.“
Prečo práve tento malý psík, ktorého takpovediac nevidno od zeme? „K tomu sa viaže pekný príbeh. Väčšinou sme na stretnutiach mali budúcich vodiacich psov, čo je zvyčajne labrador alebo zlatý retriever. Raz tam však ako akýsi sprievod prišla malá čivavka. Čo jej chýbalo na veľkosti, to dohnala svojou srdečnosťou a energiou. Bola milá, priateľská, každého vyoblizovala a všetky deti si ju zapamätali. S cvičiteľkami sme sa smiali, že ostatné psíky si to za celý rok odmakali a potom príde jedna čivava, zlízne všetku slávu a rovno sa stane ústrednou postavou knihy.“
Milada tu vidí aj určitú paralelu: „Dieťa, ktorému čítanie ide samo od seba, sa môže cítiť ako veľký, silný pes, je sebavedomé. Ak mu to nejde, môže si pripadať ako čivava, ktorá sa snaží dotiahnuť na tých väčších, užitočných psíkov. Možno aj preto si deti obľúbili malú čivavu menom Rio, ktorá v príbehu dokáže veľké veci.“
Vymýšľanie príbehu deti naozaj chytilo: „Najmä chlapci boli naozaj kreatívni. Príbeh si miestami aj divadelne zohrávali. Z topánky bol zrazu batoh, z druhej topánky kameň, alebo sa na scéne objavil vrtuľník.“
Keďže čítanie psíkom a vymýšľanie príbehu sa odohrávalo v knižničnom oddelení pre nevidiacich čitateľov, deťom napadla ďalšia myšlienka. Čo keby si ich text ilustrovaný množstvom obrázkov mohli prečítať aj nevidiaci? „Ukázala som im, ako vyzerajú knihy v Braillovom písme a to aj také, kde sú hmatové reliéfne obrázky. Najprv sme skúsili vytvarovať len tak z plastelíny, ako by vyzeralo slniečko alebo srdiečko. V úvodnej fáze sme kreslili, ako si predstavujú psíka Ria a potom už do celého procesu vstúpila výtvarníčka Monika Čurillová, vedúca výtvarného odboru artSLNEČNICE.“
Výstava o vzniku knihy bola počas leta inštalovaná v Galérii Starý Avion v Bratislave. Jednotlivé strany knihy rozprávajú príbeh v Braillovom písme aj vo zväčšenej čiernotlači. Začiatkom septembra sa uskutoční finisáž výstavy, kam prídu vodiace psíky, čivava Lexi, ktorá bola predlohou tohto príbehu, a, samozrejme, deti a ich rodičia. Jednotlivé strany sa následne zviažu a originálnu knihu venujú Oddeleniu pre nevidiacich a slabozrakých Mestskej knižnice v Bratislave.
Reliéfne obrázky pre nevidiacich sa bežne vyrábajú na špeciálnom stroji v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči. Aj texty do tejto knihy boli vytlačené práve tam. Hmatové ilustrácie však vznikli inak, originálne a ručne. Monike Čurillovej bolo od začiatku jasné, že obrázky budú textilné, nie umelohmotné: „Chcela som, aby boli mäkšie a príjemnejšie na dotyk. Textil v tomto smere ponúka väčšie možnosti. Ľahšie sa kombinuje z hľadiska farebných prechodov a hmatových zážitkov. Rôzne textilné materiály inak pôsobia na prsty. Ovečky majú vlnu, potkan srsť a vlasy sú chlpaté. Kniha má byť síce prístupná pre nevidiacich, ale zároveň mala byť aj vizuálne pekná a výtvarne zvládnutá.“
Ako sa Monika k tejto tvorbe vôbec dostala? „Keď mi Miladka povedala, že dala dokopy skupinku detí, ktoré v knižnici čítajú nahlas psíkom, najprv som bola zaskočená. Potom som si však povedala, že je to taký úlet, až chcem byť súčasťou tohto projektu. Deti prišli aj s obrázkovými nápadmi, s ktorými som nepočítala. Napríklad som neplánovala, že budeme robiť obrázok cesty vlakom, ale Oliver má vlaky asi rád, tak som mu vyhovela. Potom sme narazili na to, že mám v ateliéri zrejme tupé nožnice, lebo sa nám filc veľmi ťažko strihal, tak sme ho začali podlepovať výkresom. Rozmýšľali sme nad každou farbou a drobnosťou. Aký bude podkladový papier? Koľkokrát sa bude opakovať tyrkysová, koľkokrát ružová a hnedá? Občas sme mali výmenu názorov, ale nakoniec sme s výsledkom všetci spokojní. Jednotlivé komponenty vytvorili deti, ja som to potom spojila do výsledného celku.“
Prácou na knihe sa to neskončilo. Zúčastnení príbehom žijú aj ďalej: „My sme tým už priam postihnuté. Všade vidíme čivavy,“ hovorí so smiechom výtvarníčka Monika. „Už viaceré páry na ulici sa mne alebo Miladke zdali podobné, ako naši ľudskí hrdinovia Lucia a Juraj. Nedávno sme zase zachytili článok z tlače, že nejaká čivava naozaj zachránila človeka, ktorý spadol do trhliny v horách. Ten príbeh sa nám neustále vizualizuje a je akoby všade okolo nás.“
Galéria Starý Avion, kde na záver svoje snaženie a príbeh malého záchranára Ria predstavili verejnosti, sa nachádza na Americkom námestí, v známej ikonickej stavbe Avion, v ktorej sú byty aj rôzne obchodné prevádzky. O vzniku Avionu v 30. rokoch 20. storočia, o rôznych na tie časy moderných prvkoch, ktoré sa v dome nachádzajú, a o ďalších historických zaujímavostiach vám rada porozpráva zakladateľka galérie Jana Chrappová. Môžete sa jej tak ako ja opýtať napríklad aj na to, prečo sa rozhodla v meste, kde fungujú desiatky galérií, otvoriť ďalšiu. Zároveň zistíte, že toto miesto nie je nejakým výlučným priestorom pre výtvarníkov a fajnšmekrov umenia. Samozrejme, organizuje sa tu aj veľa „vážnych“ výstav, ale radi sem nakuknú aj obyvatelia domu, v ktorom galéria sídli. Priestor je často zároveň plný detí. Napríklad počas leta sú tu pre ne pripravené denné tábory a rôzne tvorivé aktivity. Ako mi povedala duša Starého Avionu Jana Chrappová, vítané sú aj deti so znevýhodnením: „Vtedy máme skupinky menšie a prístup lektorov je viac individuálny. Všimli sme si, že tieto deti majú rady naše individuálne kurzy drôtovania. Deti sa sústredia na jednu vec, lektorka sa im intenzívne venuje a aj rodičia nám hovorili, že deti si pri tom vedia veľmi dobre oddýchnuť a radi sa sem vracajú. Mávame tiež kurzy plstenia, kde je rovnako dôležité sústredenie a účastníci majú z toho navyše pozitívny pocit, lebo výsledok ich práce je vždy pekný. Pracujú s plsťou, ktorá je upokojujúca a poddajná. Aj keď sa vám zdá, že nie ste príliš zruční, nakoniec máte z tejto tvorby radosť. Skúšali si to u nás už deti, seniori a napríklad aj ľudia so zrakovým postihnutím.“
Viac sa dozviete na:
Michal Herceg