Veronika Veslárová je historicky treťou a v súčasnosti jedinou poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len NR SR) s telesným postihnutím, ktorá sa pohybuje na vozíku. Jej legislatívne a iné parlamentné aktivity si ľahko vyhľadáte na stránke NR SR. Napriek tomu ich v tomto texte určite neobídeme, pretože sa týkajú mnohých našich čitateľov. Zaujímať nás bude aj to, na čo v bežných rozhovoroch priestor nebýva – predchádzajúce pracovné skúsenosti, záľuby, prežívanie voľného a dovolenkového času atď. Zároveň sa pozrieme na budovu NR SR z hľadiska jej prístupnosti resp. bariérovosti.
Rozprávame sa počas parlamentných prázdnin. Sú to naozaj týždne úplného voľna?
Pre mňa ani nie. Minulý týždeň sme boli na výjazde na Záhorí, kde som sa stretla s občianskymi združeniami, jednotlivcami a samosprávou. Zaujímala som sa o podmienky ľudí so zdravotným znevýhodnením a o to, ako by som im mohla pomôcť. V rámci leta absolvujeme viaceré takéto výjazdy po Slovensku.
Ale nejaký priestor na oddych sa, dúfam, nájde.
Určite áno. Chystám sa na jednu krátku dovolenku, ale len v rámci Slovenska.
Pochádzate z Devínskej Novej Vsi. Pozrime sa na prvé roky vášho života.
Na vozíku sa pohybujem od detstva. Základnú školu a gymnázium som absolvovala na Mokrohájskej ulici v Bratislave, kde boli priestory prispôsobené pre žiakov s telesným postihnutím. V triede však prevládali žiaci bez postihnutia, takže to svojím spôsobom bolo inkluzívne vzdelávanie. Do bežnej školy ma vtedy nezobrali. Aj vysokoškolské štúdium a pracovné pozície sa odvíjali od ich prístupnosti. Tu musím poďakovať mojim rodičom. Počas detstva so mnou chodili na rehabilitácie, hipoterapie a doteraz sú pre mňa spolu s mojím priateľom oporou.
Čo vás zaujímalo v detstve a v tinedžerskom veku?
Rada som chodila do kina, do divadla, na prechádzky a už vtedy som s obľubou cestovala, čo mi ostalo doteraz.
Cestovanie ste si asi museli podrobne plánovať…
Určite áno. Som rada, keď mám všetko pripravené tak, aby to bolo bezbariérové a aby som si čo najlepšie oddýchla. Niektorí sa prekvapia, keď im poviem, že rada stanujem. Áno, aj to sa s vozíkom dá, ak sú toalety a sprchy v kempingoch bezbariérové. Na Slovensku sú na to dobré miesta napríklad v okolí Červeného Kláštora, na Liptove, ale aj na juhu Slovenska. Tých krásnych a prístupných miest je naozaj dosť.
Priznám sa, že s tým stanovaním ste ma prekvapili. Ľudia skôr hovoria, že sú po noci v stane ako dolámaní a to ani nemajú žiadne telesné postihnutie.
To je pravda, ale dnes si už môžete vybrať rôzne nafukovacie postele a zvoliť si, či majú byť tvrdšie alebo mäkšie. Potom sa cítite takmer ako v hoteli.
Nájdete si na stanovanie čas ešte aj teraz?
Určite áno. Aj na pracovných cestách po Slovensku sa zastavím v nejakom kempingu a prespím tam jednu-dve noci. Veľmi radi chodíme s nafukovacím katamaranom na jazerá. Mojimi obľúbenými miestami sú Dedinky a Palcmanská Maša.
Vysokú školu ste si vyberali podľa jej prístupnosti, ale určite aj podľa záujmov. Ktoré odbory boli v hre?
Uvažovala som nad humanitnými odbormi, ako sú sociálna práca, filozofia alebo história. Rodičia by ma najradšej videli ako ekonómku, ale tieto vlohy mi chýbajú. Nakoniec som si zvolila právo.
Ako sa vám na Právnickej fakulte Univerzity Komenského študovalo?
Potrebovala som tam pomoc asistenta, ale všade som sa vedela dostať. Kľúčové pre mňa bolo chodiť na štúdium denne. Nechcela som byť doma na individuálnom pláne odrezaná od kolektívu. Som veľmi rada, že som si budovala sociálne väzby so spolužiakmi a s pedagógmi. Začlenenie do kolektívu je pre mňa mimoriadne dôležité.
Samotné štúdium práva určite nie je jednoduché. Potom však príde možno ešte ťažšia úloha uplatniť sa v praxi a zozačiatku najmä presvedčiť zamestnávateľa, aby vám umožnil ukázať vaše schopnosti. Aké boli vaše prvé kroky na pracovnom trhu?
Ako absolventka som to mala náročné. Chýbala mi prax a k tomu ešte ako „bonus“ zdravotné znevýhodnenie. Mojím prvým pracoviskom bola advokátska kancelária. Zozačiatku ma chceli zamestnať len ako asistentku, s čím som nesúhlasila, veď som mala právnické vzdelanie a chcela som byť koncipientka ako ďalší kolegovia. Zamestnávateľ najprv neveril, že ten výkon zvládnem a že nebudem veľa na PN-ke. Tam som si to musela doslova vydupať, ale napokon som tam pracovala dva roky. Odtiaľ ma to však už pomaly ťahalo ku komunálnej politike a do sociálnej oblasti. Začala som sa venovať právu sociálneho zabezpečenia, ľuďom so zdravotným postihnutím a seniorom, ktorým dodnes poskytujem bezplatné právne poradenstvo.
Do miestneho zastupiteľstva v Devínskej Novej Vsi ste najprv kandidovali ako nezávislá. Ako vyzerala vaša kampaň?
Spolu s ďalšími nezávislými kandidátmi sme zbierali podpisy, roznášali letáky a rozprávali sa s ľuďmi. Boli sme prítomní v uliciach a keďže nás ľudia nepoznali, museli sme presvedčiť miestnu komunitu, že chceme naozaj priniesť lepšie podmienky a máme nápady na inovácie. Cez víkendy sme robili veľa podujatí pre deti a dospelých, popri tom samozrejme musel fungovať normálny pracovný život. Bolo to teda náročné obdobie, ale som zaň vďačná, lebo po rokoch sme už etablovaní a ľudia vedia, čo je za nami a čo ešte plánujeme.
Po zvolení ste asi neprišli do prispôsobeného bezbariérového prostredia.
To teda nie. Pre starostu bolo veľkým šokom, že musel všetko na úrade debarierizovať. Momentálne som predsedníčkou sociálnej komisie, ale som členkou aj iných komisií, takže všetky tieto priestory, vrátane zasadacej miestnosti, sa museli sprístupniť. Starosta mal z toho najprv hlavu v smútku, ale keď sme si spolu sadli a povedali sme si, čo treba robiť, bolo to už bezproblémové.
Čo bolo prvotným impulzom, ktorý vás priviedol do komunálnej politiky?
Išlo o to, že v Devínskej Novej Vsi som sa nevedela nikam dostať. Všade boli schody a vysoké obrubníky. Zároveň som vedela, že nie som v Devínskej jediná obyvateľka na vozíku. Tak som to všetko nafotila a posunula vtedajšiemu starostovi. Keďže predtým s takýmito podnetmi pravdepodobne nikto neprichádzal, neriešilo sa to. Postupne však aj samospráva zistila, že debarierizačné opatrenia nepomáhajú len ľuďom s telesným postihnutím, ale aj seniorom a rodičom s kočíkmi, takže to má oveľa širší dosah.
Teraz beží vaše tretie funkčné obdobie miestnej poslankyne. Aké sú výsledky vášho doterajšieho pôsobenia?
Určite je to niekoľko desiatok bariér po celej Devínskej Novej Vsi, čo je mestská časť s vyše 17 000 obyvateľmi. Sprístupnený je kultúrny dom, miestny úrad, pošta a ďalšie budovy, kam sa dostanú aj ľudia s pohybovými problémami.
Častým argumentom samospráv pri pomalej debarierizácii budov a verejných priestorov je jej finančná náročnosť. Ako sa dá na to reagovať?
Na niektoré debarierizačné opatrenia sa dajú čerpať eurofondy. Zároveň v každom meste, obci alebo miestnej časti sa opravujú cesty a chodníky. Pri týchto opravách sa už priamo môžu odstrániť obrubníky, aby to bolo prístupné pre všetkých.
Je už vo vašej domovskej miestnej časti v tomto smere všetko v poriadku?
Stále je tam čo zlepšovať, ale urobil sa naozaj veľký kus práce. Keď tam vidím niekoho na vozíku, kto prechádza cez priechod pre chodcov a nemá tam obrubník, som spokojná, že som k tomu mohla prispieť.
V Devínskej Novej Vsi ste aktívna aj naďalej ako poslankyňa NR SR. Aké sú vaše ďalšie ciele a nápady?
Rada by som prispela k vybudovaniu denného centra pre ľudí so zdravotným postihnutím, kam by mohli chodievať na rehabilitácie a stretávať sa. V súčasnosti je u nás problém s umiestňovaním detí do materských a základných škôl, aj v tomto by som chcela nejako pomôcť.
Pripomeňme ešte jednu vašu pracovnú zastávku. Išlo o pôsobenie u komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím.
Bola som veľmi rada, keď vznikol úrad, ktorý sa venuje ochrane našich práv. Pracovala som tam na oddelení kompenzácií a na oddelení spôsobilosti na právne úkony. Kompenzácie sú pre nás kľúčové, pretože bez pomôcok sa ľuďom žije oveľa ťažšie ako s nimi. Vieme, že je problém s posudkovými lekármi a s meškajúcimi rozhodnutiami. Ľudia si tak musia namáhavo a zdĺhavo zháňať peniaze, aby dostali to, na čo majú nárok. Pritom nejde o žiadny luxus, len o zaručenie bežného životného štandardu.
Ľudia sa vtedy obracali priamo na váš úrad?
Áno. Pomáhali sme im písať rôzne odvolania, kasačné sťažnosti, alebo sme im poskytovali poradenstvo. Ak im žiadosti boli zamietnuté, komunikovali sme aj priamo s úradmi práce. Bol to veľmi živý kontakt, ľudia chodili za nami osobne, alebo sme za nimi cestovali.
Vy sama ste komunikatívna a máte právnické vzdelanie. Mali ste napriek tomu niekedy problém v kontakte s úradmi pri vybavovaní toho, na čo máte nárok?
Všetky kompenzačné pomôcky si kupujem sama, pretože sú naviazané na hranicu príjmu. Veľa najmä mladých ľudí rieši otázku, či pracovať a vytvárať si svoje kariéry, alebo ostať doma a poberať príspevky, na ktoré pri nízkych príjmoch dosiahnu. Ja som sa rozhodla ísť cestou práce, čo však znamená, že si pomôcky musím kupovať sama.
Veľkou témou u ľudí s postihnutím je osobná a pracovná asistencia. Ako to máte zariadené vy?
Poslanci NR SR majú nárok na pracovných asistentov, ktorí im pomáhajú so sociálnymi sieťami, s legislatívou a mne aj s prekonávaním architektonických bariér súvisiacich s mojou prácou, najmä pri cestovaní po Slovensku. Môj asistent musí byť – a aj je – psychicky aj fyzicky silný človek.
Pozrime sa na bariéry v samotnej NR SR. Ako to tam z tohto pohľadu vyzerá?
Predo mnou už poslanci a poslankyne na vozíku v parlamente boli, takže budova je čiastočne debarierizovaná. Bolo by však potrebné renovovať rampy, pretože sú pomalé, staré a často nefungujú. Zväčšiť by sa mali aj výťahy. mala som tu hostí na invalidnom vozíku a nie do každého výťahu sa zmestili. Rovnako som ich minule chcela zobrať na balkón, odkiaľ zasadnutia parlamentu sleduje verejnosť. Plošina vtedy nefungovala.
Ako nevidiaceho ste ma privítali aj s vašou vizitkou v Braillovom písme.
Od začiatku svojho mandátu sa stretávam aj s nevidiacimi ľuďmi a bolo mi veľmi nepríjemné, že som pre nich nemala vizitku. Som preto rada, že sa mi ich podarilo zaobstarať.
Rozprávame sa v parlamentnej knižnici. Chodíte sem často?
Je to miesto, kde sa dobre robia rozhovory, pretože tu máme ticho a dobrú akustiku. Knihu som si odtiaľto zatiaľ nepožičala, nebol na to čas.
Chodíte napríklad do parlamentného bufetu?
Tento priestor je bezbariérový. Z časových dôvodov mi však jedlo odtiaľ nosí asistent.
Ako je to s prístupnosťou parlamentných toaliet?
Tých je v budove málo. Napríklad na poschodí, kde sa rozprávame, sú obidve pánske toalety bariérové, dámska je však prístupná. Moja poslanecká kancelária sa nachádza na mínus prvom poschodí, najbližšia bezbariérová toaleta je až na prvom poschodí.
Komunikujete s personálom NR SR o technických riešeniach a vylepšeniach?
Áno, som s nimi v spojení a povedali mi, že na tom budú pracovať.
Sú chvíle, keď poslanci musia byť prítomní v rokovacej sále. Ide napríklad o prezentáciu či kľúčové hlasovania, alebo o vystúpenia v rozpravách. Darí sa vám byť všade načas?
Zatiaľ áno, pretože počítam s tým, že na niektoré veci potrebujem o pár desiatok minút viac ako moji kolegovia a kolegyne.
Boli potrebné nejaké úpravy aj v samotnej poslaneckej kancelárii?
Nie, tá miestnosť je priestranná a vyhovuje mojim požiadavkám. Mám tam malý gauč, kam sa môžem natiahnuť, čo je výborné, pretože na rozdiel od mojich kolegov celý deň sedím na vozíku, takže uvítam, keď sa počas obedňajšej pauzy mám kde trochu natiahnuť.
Už viackrát bola medializovaná nevyhovujúca výška rečníckeho pultu v rokovacej sále. Ako to tam vyzerá?
Všetky návrhy zákonov, ktoré som zatiaľ mala, som musela prednášať z môjho miesta, pretože rečnícky pult nie je bezbariérový. Je vysoký a keď tam prídem s vozíkom, vôbec ma nevidno. Je úplne iné, ak hovoríte zo svojho miesta a ste chrbtom k ostatným, ako keď prídete k rečníckemu pultu a všetkých vidíte.
Ako je to z hľadiska začlenenia medzi ostatných poslancov a poslankyne?
Našťastie tam nie je žiadne vyčlenenie. Sedím v spodnom rade na kraji a vedľa mňa sú ďalší kolegovia a kolegyne.
Existuje tam aj pevný zasadací poriadok?
Áno, každý máme svoje miesto a mňa nájdete úplne dole zľava. Mojou susedou je Jana Hanuliaková.
Je jasné, že parlament nie je spolok kamarátov, ale nejaké medziľudské vzťahy tam určite vznikajú.
Tu som naozaj rada, že sedím práve vedľa Jany, pretože sme spolu ešte mimo parlamentu založili iniciatívu Odstráňme bariéry, v rámci ktorej sme sa venovali prevažne architektonickým bariéram na miestnych úradoch, na poštách, v kultúrnych strediskách a podobne. Podobnú iniciatívu sme založili aj v NR SR. Jana je veľmi inkluzívna poslankyňa, dobre si rozumieme.
Už len svojou prítomnosťou, ale aj svojimi aktivitami pôsobíte na kolegov a kolegyne určite aj vy…
Mojou snahou je prezentovať zdravotne znevýhodnených ľudí nielen ako poberateľov sociálnych dávok, ale snažím sa zdôrazňovať, že potrebujú inkluzívny prístup v celom svojom živote, od materskej školy po dôchodkový vek. Preto ku svojim legislatívnym návrhom prizývam aj ďalších poslancov, napríklad Michala Saba, ktorý sa venuje odpadom, Simonu Petrík, ktorá rieši sociálne veci, alebo Tinu Gažovičovú, ktorá sa zaoberá školstvom. Zdravotne znevýhodnení ľudia sú predsa súčasťou každej tejto oblasti.
Ako ste už povedali, súčasťou vašej práce je aj cestovanie po Slovensku. Určite chodíte aj na bariérové miesta…
Samozrejme a práve preto oceňujem, že ma môj asistent dokáže vyniesť aj po schodoch. Aj komisárka Zuzana Stavrovská vo svojej správe konštatovala, že článok 9 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím oslávil už pätnáste výročie ratifikácie a napriek tomu je stále porušovaný a debarierizácia nie je dôsledne aplikovaná.
Ako sa človek s telesným postihnutím dostane na kandidátku jednej z najsilnejších parlamentných strán?
Ako som už povedala, ešte mimo parlamentu sme zakladali iniciatívu Odstráňme bariéry. V téme som bola dlhodobo aktívna a v Progresívnom Slovensku, ktorého som členkou, si to všimli. Kandidovala som z tridsiateho miesta.
To je podľa mňa presne tá hranica, že sa to mohlo aj nemuselo podariť. Aké boli vaše pocity po zvolení?
Bola som rada. Veľmi som sa tešila, že práve ja budem tá, ktorá bude hájiť záujmy zdravotne znevýhodnených. Personál NR SR nás na začiatku sprevádzal po priestoroch, ukázal nám kancelárie, plénum, jeden deň sme si skúšali hlasovanie. V prípade problémov sa na personál môžeme kedykoľvek obrátiť.
Aj keď sme už skôr hovorili o tom, že vás spoza rečníckeho pultu zatiaľ nevidno, váš hlas je v NR SR počuteľný. Na internete si môžeme prečítať všetko o vašich legislatívnych iniciatívach, vieme, aké interpelácie ste podávali, čo vás zaujímalo v rámci hodín otázok a podobne. Vyberme niekoľko vašich najzásadnejších návrhov.
V jednom z nich som sa snažila, aby každý úrad práce poskytoval ľuďom so zdravotným znevýhodnením, ich rodinným príslušníkom, osobným asistentom alebo opatrovateľom základné sociálne poradenstvo. Návrh síce neprešiel, ale neskôr si ho osvojilo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny a presadil sa v oklieštenej podobe. Ďalší problém nastal minulé leto, keď sa zdvihli dôchodky ľuďom, ktorí poberajú peňažný príspevok na opatrovanie. Ten sa im však odňal, pretože po zvýšení dôchodkov ich príjem prekračoval zákonom stanovenú hranicu. Môj návrh bol, aby sa výška príjmu u týchto opatrovaných ľudí nesledovala. Opäť to neprešlo. O pol roka bol podaný vládny návrh, kde sa riešilo to isté a vtedy to už parlament schválil. Pol roka sa však opatrovatelia o týchto ľudí starali zdarma. Zároveň som sa snažila do legislatívy presadiť sprievod počas hospitalizácie a počas ambulantných výkonov zdravotne znevýhodnených pacientov. Ak tento sprievod nemali napríklad v nemocniciach a nemali si ako zabezpečiť sebaobslužné úkony, domov sa neraz vracali s dekubitmi, hladní a smädní, pretože personál nemal čas sa im individuálne venovať. Koalícia sa aj v tomto prípade hlasovania zdržala. Aktuálne sa schválil vládny návrh o sprievode pre deti, no na zdravotne znevýhodnených sa zabudlo. Opäť teda rokujeme s Ministerstvom zdravotníctva, aby si tento náš návrh osvojilo.
Osvedčila sa vám práve takáto cesta obracania sa na vládnych predstaviteľov, ak nedokážete vaše návrhy presadiť v parlamente?
Áno. Takto fungujú koalično-opozičné počty. Moje návrhy sa pritom často dajú uplatniť okamžite, bez nejakej veľkej záťaže štátneho rozpočtu.
Pozrime sa trochu na vaše cesty po Slovensku. Čo je programom takýchto výjazdov? Na čo sa zameriavate?
Stretávam sa s predstaviteľmi samospráv, ktorí poskytujú sociálne služby, alebo majú zriadené sociálne podniky či chránené dielne. Chodím aj priamo do týchto podnikov, do občianskych združení a zariadení, stretávam sa však aj so zdravotne znevýhodnenými jednotlivcami. Ide o to, aby som sa s nimi spoznala, aby som si vypočula, aké majú problémy, ako by sme im my – politici mohli pomôcť a tieto poznatky následne pretavujem do svojej legislatívnej činnosti.
Obracajú sa ľudia aj priamo na vás?
Áno. Podnety najčastejšie súvisia s posudkovými rozhodovacími činnosťami na úradoch práce a v sociálnej poisťovni. Časť problémov sa týka aj zamestnávania, keď napríklad ľudia s vysokou školou pracujú na recepciách alebo na iných miestach, ktoré nesúvisia s ich vyštudovanými odbormi a to len pre mentálne bariéry, ktoré, žiaľ, ešte niektorí zamestnávatelia majú. Stále volám po zlepšení komunikácie, aby ministerstvo práce robilo nejaké školenia pre zamestnávateľov, nech sa neboja prijímania ľudí s postihnutím.
Vo foyer NR SR bola inštalovaná výstava z Úradu komisárky pre práva osôb so zdravotným postihnutím, ako oni sami vnímajú svoje práva. Môžete nám ju stručne priblížiť?
Boli tam rôzne obrázky stvárňujúce, čo si ľudia predstavujú pod pojmom svojich práv. Jeden obrázok znázorňoval manželstvo, na ďalšom bola lavička, prechádzky, každý to poňal inak aj podľa toho, či žije v zariadení sociálnych služieb, alebo má možnosť bývať doma.
Čo by ste na túto tému nakreslili vy?
Tam by bolo množstvo vecí, ale obrázok s manželstvom ma veľmi potešil a bol mi blízky, lebo v spoločnosti stále prevláda predstava, že ľudia so zdravotným znevýhodnením by sa nemali ženiť, vydávať a zakladať si rodiny.
Do akej miery sa o problematiku ľudí so zdravotným postihnutím zaujímajú bežné, mainstreamové médiá? Ktorými témami ich dokážete osloviť?
Teraz sa zaujímajú napríklad o spomínané sprievody v nemocniciach, lebo to bolo práve aktuálne. Viackrát som sa vyjadrovala aj na tému reformy sociálnych služieb. Kontaktovali ma tiež pri zvýšení hodinovej sadzby na osobnú asistenciu. Mojou túžbou je, aby príspevok pre osobných asistentov a opatrovateľov bol čo najvyšší, pretože práve vďaka nim môže byť zdravotne znevýhodnený človek doma, vo svojom prirodzenom prostredí a nemusí ísť do zariadenia. Zariadení máme málo, na miesta sa čaká niekoľko rokov, veď to všetci poznáme.
Michal Herceg