Ráno sa zobúdzala s tým, či ešte niečo uvidí. Soňa Zelisková je bývalá učiteľka materskej školy. Dnes sa venuje inklúzií a osvete, ktorú po strate zraku považuje za dôležitú. Jej príbeh nie je ďalší z kapitoly smutných a beznádejných. Soňa totiž v nevýhode našla svoje poslanie a v humore každodennú krásu života.
„Vitajte, prišla som práve z opekačky s priateľmi,“ víta nás usmiata žena a siaha po vypínači, aby nám zasvietila svetlo. Vtipkujúco, že nech aj niečo vidíme. Vchádzame do vkusne usporiadaného bytu, v ktorom počuť šum dažďa z akustickej dažďovej palice položenej na skrinke. Soňa Zelisková býva sama, ale osamelosťou očividne netrpí. Usádza nás a začíname sa rozprávať.
Soňa je bývala učiteľka materskej školy, dnes keramikárka. Pýtate sa, ako je to možné? K umeniu musela mať vzťah vždy – už len skrz malých zverencov, o ktorých sa ešte ako dobre vidiaca učiteľka starala. A možno svoj vzťah k umeniu nikdy cielene nehľadala, pokiaľ si ju keramika nenašla sama. Tým, že prišla o zrak. A tu začína jej nová – umelecká kapitola života.
Zákerná diagnóza
Vráťme sa ešte pár rokov v čase. Soňa žila ako zdravé dieťa, slečna, žena. Jej mladý svet bol iste prepletený láskami, radosťami, ale aj starosťami. Jednou z nich bola jej diagnóza. Ako trinásťročnej jej diagnostikovali cukrovku 1. typu. O ďalších trinásť rokov začala zákerná diagnóza naberať obrátky a postupne prišla o zrak. „Ja som vedela, že mi môže hroziť strata zraku, ale nikdy som to nebrala vážne. Keď sa mi ako dvadsaťšesťročnej narodil syn Matej, do roka aj mesiaca som zrak stratila úplne,“ hovorí úplne vyrovnane. Upozorňuje však, že o zrak neprišla následkom pôrodu. Išlo skôr o náhodu.
„Už v roku 1986 začala moja očná lekárka pozorovať zmeny na sietnici, nachádzala tam akési krvavé bodky. Desať dní po pôrode mi praskla sietnica, a tak sa začal kolotoč vyšetrení, operácií. Chodila som do Banskej Bystrice, kde mi do očí voperovali silikón, takže machrujem, že žijem so silikónmi,“ vtipkuje na svoj účet mama dnes už dospelého zdravého syna Mateja.
Zrak sa jej zhoršoval každým dňom
Soňa v priebehu roka po pôrode prichádzala o zrak postupne. Najskôr videla matné škvrny, potom rozlišovala len svetlo a tmu, až sa napokon ponorila do tmy úplne. „Bolo to veľmi ťažké obdobie, pretože som nevedela, ako sa dá zladiť narodenie malého bábätka s tým, že som ostala v tme,“ konštatuje Soňa.
Hoci Soňa vedela, čo bude pravdepodobne nasledovať, nepriznávala si to a možno len ticho verila, že zvráti svoj osud. Prísť o zrak zo sekundy na sekundu je veľmi traumatizujúce, ale zobúdzať sa denne s pocitom, že každé ráno je hmlistejšie, dá psychicky zabrať aj silnej povahe, akou je Soňa.
„To bolo to najhoršie obdobie, keď som sa ráno zobúdzala s pocitom, čo ešte uvidím, keď otvorím oči. Keď som po roku aj mesiaci prišla o zrak úplne a nastala okolo mňa tma, to bol koniec toho najhoršieho. Tam som urobila hrubú čiaru a povedala som si, že veľa ľudí takto žije, tak ja budem žiť tiež tak a naučím sa všetko v tme,“ spomína na svoje odhodlanie Soňa Zelisková.
Rozhodla sa byť šťastná
Soňa je dnes vyrovnaná žena a práve svojou chuťou do života inšpiruje mnohých. Bolo to tak aj predtým? „No vtedy to tak nebolo,“ hovorí s úsmevom. „Vtedy som bola úplne zrútená, všeličo som chcela povyvádzať, lenže sme bývali na prízemí a na vlak som už netrafila,“ smejúc sa priznáva Soňa svoje zúfalé myšlienky.
Zaujíma ma, či niečo odporúča tým, ktorí prídu o niektorý zo zmyslov alebo následkom úrazu sa musia posadiť na invalidný vozík. Inak povedané – dá sa pripraviť na svoj osud? „Každý môže spadnúť na dno, ale odporúčam, aby tam neostali príliš dlho. Aby sa odrazili a vrátil späť do života.“
Možno ešte náročnejšie ako sám „pacient“ to vníma rodina. Soňa pripúšťa, že nielen ona si musela zvykať na svoj nový život: „Ja som v tom probléme videla najskôr len samu seba, nevnímala som, že s tým musel bojovať aj môj manžel. Najťažšie to prijímala mama a rodičia môjho manžela.“ Spomínajúc na obdobie, keď musela svojmu okoliu vysvetľovať, že aj bez zraku dokáže to, čo predtým, hovorí práve o svojej rodine. „Raz sa svokra pýtala, čo môj manžel varil. Tak som odvetila, že som varila ja a nie všetko v domácnosti je len na ňom, pretože nevidím. Postupne si aj oni zvykali.“
Búranie stereotypov alebo šírenie osvety
Soňa je veľmi otvorená osoba a nemá problém azda so žiadnou témou či otázkou. Najčastejšie sa ľudia pýtajú, či sa jej stratou zraku zlepšil nejaký zmysel. Ona pohotovo odpovedá – zmysel pre humor. Kvôli neuropatii, čo je následok spôsobený cukrovkou, má už slabý hmat a v našom rozhovore vyvracia aj teóriu o tom, že nevidiaci majú lepšie vyvinutý sluch.
Soňa je dôkazom toho, že keď máme okolo seba silné okolie, návrat do života je jednoduchší. Rozhodnutie je stále v našich rukách. „To, či je niekto v živote šťastný, nie je vec osudu, ale nášho rozhodnutia a ja som sa veľmi skoro rozhodla, že mám okolo seba ešte veľmi veľa dobrých vecí a budem šťastná,“ podčiarkuje Soňa. „Robím prácu, ktorá ma baví. Neviem, či sa to každému v živote podarí,“ dodáva.
Cesta ku keramike
K svojmu „dream jobu“ sa dostala doslova ako slepé kura k zrnu. Aj za touto cestou sa ukrýva krásny príbeh pomoci a inšpirácie, ktorý jej priniesol život vtedy, keď to potrebovala. V našom rozhovore spomína, ako si myslela, že sa niečo nedá, až pokým to nevyskúšala.
Z jej bytu sa postupne presúvame o poschodie vyššie do jej keramickej dielne. Zachváti nás nesmierne teplo, pretože Sonina asistentka práve vypaľuje výrobky. V menších miestnostiach má stoly s náradím, dosky, rôzne prípravky, hlinu, v kúte má položený hrnčiarsky kruh, vedľa neho vedierko s vodou, na kraji pec. Na stole sa nachádzajú viaceré naglazované misy, hrnčeky, taniere a ďalšie úžitkové predmety, na ktoré sa Soňa väčšinou zameriava. Ukazuje mi svoju pečať, ktorou sa na výrobky reliéfne „podpisuje“.
„Na začiatku som robila len veľmi kvalitné blato,“ smeje sa zo svojich začiatočníckych počinov, keď obdivujeme, čo všetko sa dá vytvoriť z hliny. Podľa jej slov sa k svojim prvotinám dopracovala metódou pokus omyl. Učila sa za pochodu. A ak sa dostanete za jej hrnčiarky kruh, pravdepodobne vám povie, aby ste si zatvorili oči, pretože len tak dokážete najlepšie precítiť správne vycentrovanie a povrch hliny.
V nevýhode našla životnú cestu
Soňa sa dnes môže pýšiť viacerými inšpiratívnymi záľubami. Prednáša v Živej knižnici, vedie krúžky remeselnej výroby zamerané na hrnčiarstvo a keramiku, spolupracuje s firmami, zúčastňuje sa na rôznych remeselných trhoch. „Nemám rada, keď mi iní kladú limity, pretože dokážeme viac, než si myslíme a často viac, než si myslia iní. Mám rada hodené rukavice a ak niečo nevyskúšam, nemôžem tvrdiť, že to nedokážem,“ pripomína svoj životný postoj úspešná keramikárka.
Pred jej stánkom na remeselných trhoch stoja často zástupy ľudí, ktorých zaujíma keramika, ale iste aj samotná Soňa. I keď práve ona je prototypom šírenia dobrej a správnej osvety, stretáva sa aj s pochybovačmi, ktorí jej neveria, že nevidí. Inak by predsa nemohla pracovať ako keramikárka. Hoci si pred nimi neraz zatvorí oči a nerušene pokračuje v práci, nájdu sa aj takí, ktorí stále neveria. Nad nimi sa len pousmeje. Už ju to netrápi.
Jej zem sa opäť roztočila
Soňa Zelisková dokázala nielen nadviazať na svoju pôvodnú profesiu, ale cez stratu zraku nájsť novú cestu a založiť si vlastné podnikanie. „Keď som prestala vidieť, akoby sa zem prestala točiť, slnko prestalo vychádzať, ostala tma. A teraz sa mi zem (ako hlina) točí na hrnčiarskom kruhu, slnko znova vychádza, naplno robím to, čo ma baví,“ uzatvára Soňa Zelisková.
Podcast FórUm so Soňou Zeliskovou
Celý rozhovor so Soňou Zeliskovou v audio formáte nájdete v našom podcaste FórUm na platforme Spotify:
Zuzana Rojíková