Ráno vstať, pripraviť si raňajky, zájsť do obchodu na nákup, uvariť si obed, navštíviť koncert či výstavu alebo si zaplávať v bazéne. Poviete si, úplne normálny život.
Som v širšom centre Senice, v poschodovom dome, ktorý miestni poznajú pod menom Fordinálova vila. Dom má tri byty. V dvoch z nich bývajú prijímateľky sociálnej služby zariadenie podporovaného bývania (ďalej len ZPB). Takáto je oficiálna terminológia. Pre vás to však môžu byť klientky, dievčatá alebo aj dámy. Chvíľami sú dievčensky veselé a rozosmiate. Keď však hrdo a radostne opisujú cestu samostatnosti, na ktorú pred časom vykročili, cítiť z nich vážnosť, zdravé sebavedomie, dôstojnosť.
Byt, ktorý som navštívil, je priestranný, zariadený moderným dizajnovým nábytkom, s tromi spálňami, s obývačkou a kuchyňou, s veľkou terasou, na ktorej by ste mohli tancovať. „Nemyslite si, že sme hľadali nejaký luxus,“ smeje sa Monika Knezovičová, riaditeľka Centra sociálnych služieb v Rohove, ktoré je zriaďované TTSK a pod ktoré senické ZPB patrí. Hovorí, že pri hľadaní vhodného bytu sa stala odborníčkou na reality v Senici aj v okolitých dedinách. Zažila pritom veru všeličo. V bežných bytovkách sa o prípadnom nasťahovaní žien so znevýhodnením hlasovalo a vždy to dopadlo v ich neprospech, neraz s komentármi, ktoré sa do tohto článku radšej ani nezmestia. Inde zase narazili na nadsadené finančné požiadavky či na rôzne nemiestne a ponižujúce podmienky. Nepíšem to preto, aby ste ich ľutovali. Skôr preto, aby ste sa aj vy pri zriaďovaní takéhoto bývania pripravili na všetko.
Po dlhom hľadaní našli dom, kde na nich nikto nepozerá krivým okom a aj tí, ktorí mali spočiatku obavy zistili, že na ne naozaj nie je dôvod. „Tieto dievčatá sú skvele vychované a nikdy s nimi nebol problém. Majú už v meste vytvorenú svoju komunitu priateľov a známych, kamarátky v obchodoch, kam chodia na nákupy. Keby ste sa s nimi prešli v meste, videli by ste, ako krásne pozitívne mnohí ľudia na ne reagujú. Budujú si v Senici celkom dobrý fanklub,“ hovorí Knezovičová.
Viac sa o tejto problematike dozvedám od riaditeľky odboru sociálnych vecí Trnavského samosprávneho kraja Blaženy Flamíkovej. „ZPB je jednou zo zákonne zakotvených sociálnych služieb. V rámci neho sa klientov snažia viesť k samostatnejšiemu životu, na rozdiel od inštitucionalizovanej starostlivosti v zariadeniach. Opatrovateľka v ZPB len dozerá a usmerňuje, ale nerobí všetko za vás. Klienti so znevýhodnením sa učia hospodáriť s peniazmi, plánujú si, čo budú jesť, nakupujú a vykonávajú aj ďalšie domáce práce. Rovnako si organizujú aj voľnočasové aktivity a robia to, čo ich baví.“
V júli minulého roku sa prvé takéto ZPB otvorilo práve v jednom byte Fordinálovej vily v Senici s piatimi klientkami. V auguste tohto roku k nemu pribudol ďalší byt v tom istom dome so štyrmi obyvateľkami. Blažena Flamíková je Seničanka a s klientkami zo ZPB sa stretáva nielen u nich doma na kávičke, ale aj v meste, po ktorom sa často pohybujú. „Mám od nich výborné odozvy. Keď som sa ich pýtala, či by sa vrátili do Rohova, povedali, že nie, že toto je už ich domov, no na druhej strane Rohov veľmi rady navštevujú, pretože tam majú kamarátky a personál, ktorý poznajú takmer odmalička.“
Na prechod z inštitucionálnej do komunitnej starostlivosti pripravovali v Rohove klientky postupne. „Dievčatá, ktoré sem prišli ako prvé, sa do toho dostali veľmi rýchlo. Po vyše roku môžem povedať, že sú čoraz samostatnejšie, šikovnejšie, sebavedomejšie a úspešnejšie.“ Toto sú slová Moniky Knezovičovej, ktorá v CSS Rohov pracuje už 26 rokov. Už aj v tomto veľkom zariadení so 120 klientkami pred rokmi zriadili tréningové oddelenia, kde už ženy žili samostatnejším životom. Takéto tréningové bývanie funguje v Rohove stále, takže aj teraz sa na ZPB pripravujú ďalšie klientky. Ako to bude pokračovať? „CSS Rohov je zapojené do národného projektu deinštitucionalizácie zariadení sociálnych služieb. Náš transformačný plán, ktorý sme spracovávali dva roky a minulý rok nám bol schválený, počíta so zriadením osemnástich zariadení podporovaného bývania a dvoch špecializovaných zariadení. Postupne by všetky prijímateľky z CSS Rohov mali prejsť do takýchto zariadení,“ vysvetľuje riaditeľka.
Boli prví a tak nemali veľmi od koho odkukávať. Všetko, od toku financií až po spolužitie klientiek s opatrovateľkami, si museli nejako nastaviť. Za jedno z dôležitých rozhodnutí považuje Monika Knezovičová prijatie nových opatrovateliek, ktoré predtým v Rohove nepôsobili. „My v Rohove sme boli zvyknutí robiť za dievčatá všetko. Doslova aj mäsko nakrájať, aj príbor položiť, ako také mamy – kvočky. Česi majú na to výraz přepečovávání. Teraz však baby prešli do inej formy sociálnej služby, kde sa už žiada väčšia nezávislosť. Ak by do ZPB s nimi prišli naše pôvodné opatrovateľky naučené na tú intenzívnu starostlivosť, asi by sme sa neposunuli tak ako keď zoberieme nové kolegyne. Tie majú opatrovateľské kurzy, ale nie sú ničím zaťažené a funguje to tu na princípe partnerstva a kamarátstva.“
Takouto novou opatrovateľkou je aj Ivana Hanzelová. Jej služba trvá dvanásť hodín, od siedmej do siedmej. „Budíček nie je striktný. Niektoré dievčatá si rady pospia dlhšie, iné sú hore skôr. Ony už vedia, čo majú robiť. Ak by sa nevedeli dohodnúť, máme zostavený aj rámcový rozpis, ale väčšinou to nie je potrebné. Skôr naopak, pomáhajú si. Jedna má službu v kuchyni a hneď sú pri sporáku aj tri či štyri naraz,“ opisuje Ivana Hanzelová a zdôrazňuje, že od nástupu do ZPB urobili dievčatá veľké pokroky: „Pre nás, čo sme tu s nimi denne, je to naozaj viditeľné. Napríklad pečenie. Začínali sme jednoduchšími, suchšími koláčmi a teraz sa už dostávame aj k náročnejším, plnkovým zákuskom.“ Ivana s kolegyňami sprevádza dievčatá na kultúrne či športové podujatia alebo na plaváreň. „Niekedy ani nemám pocit, že idem do roboty. Neraz sa s babami stretávame aj mimo služby. Nedávno bolo na senickom námestí naše tradičné martinské svetlonosenie. S našimi dievčatami sme tam boli štyri opatrovateľky mimo služby. Jedna kolegyňa má po rodičoch veľký dom so záhradou. Tam sme robili grilovačky. Druhá kolegyňa má záhradku s chatkou. Aj tam sme už s klientkami boli.“
Klientka Erika ma prekvapuje krásnou slovenčinou a kultivovaným vyjadrovaním. Na rozdiel od väčšiny ostatných nežila od mladosti v Rohove. Mala svoju kariéru a plány. Život to však zamotal inak. Pre Eriku je ZPB naozaj vhodné. V mnohom pripomína jej predchádzajúci život, ale má zaručené aj potrebné bezpečie. Navyše sa môže venovať tomu, čo ju vždy bavilo. „Chodievame na vernisáže výstavy aj na koncerty. V lete sme boli na viacerých výletoch, napr. na Kunovskej priehrade, v Sobotišti, v Plaveckom Podhradí, na turistickej chate v Rozbehoch pod Korlátkom,“ opisuje Erika, ale zdôrazňuje, že najprv treba mať všetko porobené. „Pani opatrovateľka len skontroluje a prípadne povie: Erika, toto by sa dalo urobiť ešte lepšie. A ja to urobím.“
V CSS Rohov bývajú aj klientky, ktoré potrebujú intenzívnu starostlivosť. Tie, čo sú na tom lepšie, neraz svojim kamarátkam pomáhajú. „Napríklad naša Norika má veľmi dobrý vzťah k dievčatám s najvyššou mierou podpory. Istý čas bola asistentkou opatrovateľky. Milka sa uplatnila v práčovni, Zuzka pracovala v kuchyni a Erika má veľký sen pracovať v knižnici.“ To už hovoríme o dobrovoľníckej aktivačnej činnosti realizovanej cez úrad práce. S tým senickým má CSS Rohov tradične dobrú spoluprácu. Aj teraz majú zamestnanú jednu klientku, ktorá ešte býva v Rohove. S cestovaním jej pomáha Milka zo senického ZPB, ktorej sa to podľa jej vlastných slov veľmi páči, pretože sa do Rohova rada vracia. Predsa len, mnohé dievčatá tam žili od detstva. Na svoju pracovnú skúsenosť spomína Milka s radosťou: „Veľmi ma to bavilo. Skladala som veci podľa čísel, žehlila som, išlo mi to.“
Najvyšším stupňom je podpora samostatného bývania. „Naše dievčatá sú na dobrej ceste, ale ešte stále nemôžu žiť úplne samostatne,“ vysvetľuje Monika Knezovičová. „Dôležitá je tam napríklad finančná gramotnosť. Potrebný je dohľad aj nad bežnými aktivitami, ako je podpísanie kúpnej zmluvy, hospodárenie s vlastným majetkom, pretože jednak k tomu neboli v minulosti vedené a jednak nie všetky sú schopné pochopiť všetky úskalia života v bežnej komunite.“
Aj v rodinách vznikajú trecie plochy, napríklad pri otázke, čo sa bude pozerať v televízii. „O tomto sa mi nehádame,“ ubezpečuje ma Zuzka. „Keď sa mi nepáči, čo je v televízore, idem na tablet.“ Tým sa už dostávame k blížiacim sa Vianociam. Pre prvý byt ZPB to budú už druhé sviatky v nových podmienkach. Inak Vianoce sa v CSS Rohov riešia už od augusta. „Veď si len predstavte zohnať pre 120 žien darčeky podľa ich želania,“ usmieva sa riaditeľka Monika Knezovičová.
V trnavskom samosprávnom kraji by mali pribúdať aj ďalšie ZPB, či už rekonštrukciou existujúcich objektov, alebo sa postavia aj nové. „ZPB by sme chceli dostať minimálne do každého okresného mesta v našom kraji. Len naša župa podávala sedem projektových zámerov,“ hovorí riaditeľka Odboru sociálnych vecí Úradu Trnavského samosprávneho kraja Blažena Flamíková. Náklady na senické ZPB neboli až také vysoké. „Byty boli vo veľmi dobrom stave, po rekonštrukcii. Nakúpili sme nábytok a platíme prenájom. Okrem toho sme prijali aj niekoľko nových opatrovateliek.“
ZPB sa buduje pre klientov, ktorí v súčasnosti bývajú v zariadeniach, ale o túto sociálnu službu sa môžu uchádzať aj ľudia žijúci doma. Žiadosti posudzuje vyšší územný celok. Všetky potrebné informácie sú na internetovej stránke trnavskej župy.
Red.