„Neviete náhodou, kde sa v zime podejú kačice z jazera v Central parku?“ – pýta sa mladý Holden newyorského taxikára. Už som nejaký čas doma a čítam Salingerovo výborné dielo Kto chytá v žite a hreje ma pri srdci, keď sa v ňom spomínajú miesta, okolo ktorých som len nedávno prechádzala.
Ako som sa však ocitla za veľkou mlákou? A čo som tam vlastne robila?
Cieľom mojej zaoceánskej návštevy bola účasť v programe profesionálnej výmeny – Professional Fellows Program. Ide o výmenný program americkej vlády určený pre krajiny strednej a východnej Európy – teda pre Albánsko, Bulharsko, Maďarsko, Rumunsko a Slovensko.
V rámci programu môžu jednotlivci z neziskového sektora mesiac stážovať vo vybranej americkej organizácii, ktorá sa venuje komunitnému organizovaniu a obhajobe záujmov určitej cieľovej skupiny. Slovenským partnerom programu je banskobystrické občianske združenie Centrum komunitného organizovania (CKO).
Bostonské pitie čaju
Hoci v Salingerovej knihe sa spomína najmä New York, ja som väčšinu svojej zaoceánskej púte strávila v Bostone. Ku koncu som sa samozrejme už dostala aj do New Yorku, ale o tom až potom…
Boston leží pri Atlantickom oceáne, má svoju históriu a samozrejme aj slovenských hokejových hráčov (napr. Zdeno Chára – tu mu hovoria Čára alebo Jaro Halák). Toto mesto je známe predovšetkým vďaka takzvanému bostonskému pitiu čaju – významná udalosť americkej histórie, kedy v roku 1773 obyvatelia prezlečení za indiánov potopili vyše 300 debien čaju a protestovali tým proti zvýšeniu dane, ktoré požadovalo Spojené kráľovstvo. Revolúciu majú títo ľudia jednoducho v krvi!
Mojou hosťujúcou organizáciou bolo Centrum nezávislého života v Bostone (Boston Center forIndependentLiving – BCIL), ktoré sa venuje obhajobe záujmov ľudí so zdravotným postihnutím.
Tak ako sa my v Európe opierame o Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, v USA sa väčšinou odvolávajú na tzv. „Americanswith Disabilities Act (ADA).“ Tento dokument je všeobecne záväzný, teda mali by ho dodržiavať všetky americké štáty. Avšak viaceré ľudskoprávne organizácie musia aj tak neustále vytrvalo bojovať, pretože ADA sa lokálne chápe a uplatňuje rozdielne.
Nuž a že to s nezávislým životom mysleli v mojej hosťujúcej organizácii celkom vážne, môžem určite potvrdiť. Prvý deň ma odprevadili do práce, povedali zhruba čo je tu a tam a ďalej si už bolo treba poradiť… Ešte na dokreslenie dopĺňam, že v organizácii nás hosťovali dvoch nevidiacich – mňa, prehnane štruktúrovanú Tímeu (nehovorím, že je to vždy pozitívne) a živelného a odvážneho Rumuna Mariusa (občas je spontánnosť určite potrebná).
Oči, uši otvorené!
Samotná stáž pozostávala hlavne z pozorovania a z účasti na mnohých stretnutiach. Taktiež bolo treba niekoľkokrát v krátkosti povedať, že z ktorej krajiny prichádzame a akej práci sa tam venujeme. Na Slovensko mali Američania dva typy reakcií – jedna v duchu „môj starý otec alebo stará mama pochádzali z Československa“ alebo druhá „Slovensko či Československo alebo Slovinsko – kde to vlastne je?“
Stretla som sa naozaj s veľkým množstvom pozitívne zmýšľajúcich ľudí a navštívila všakovaké organizácie či podujatia. Nižšie ponúkam výber tých naj-naj:
Deň bielej palice:
Klasické osvetové podujatie, ktoré asi väčšina čitateľov Mostov inklúzie veľmi dobre pozná aj zo Slovenska. Americká verzia sa líšila v tom, že sme sa všetci zišli v budove vlády, konkrétne v nádhernej veľkej miestnosti plnej vlajok a vypočuli sme si niekoľko motivačných príbehov samotných nevidiacich používateľov bielej palice.
Celé podujatie organizovalo miestne združenie nevidiacich a nezabudli aj na patričné ocenenie inštruktorov priestorovej orientácie – profesionálov, ktorí prispievajú práve k tomu, aby sa nevidiaci mohli pohybovať po bostonských uliciach bezpečne a nezávisle.
Inak moja účasť tu bola čisto náhodná, stretla nás len jedna z organizátoriek na ulici, ako si to šinieme s Máriusom s bielou palicou po bostonských chodníkoch.
Inštitút dizajnu zameraného na človeka (InstituteforHumanCentered Design – IHCD):
Skvelí sú! Samotný inštitút má veľmi dizajnové priestory. Nájdete tu rôzne pokrútené stoly a stoličky či lampy, lavičky pre obéznych i štíhlych, vystavené ukážky materiálov (dlaždice, kožu, drevo) a majú aj špeciálnu japonskú toaletu spojenú s bidetom – musím sa priznať, že som si na ňu sadala s veľkým rešpektom.
V centre pozornosti pracovníkov tohto inštitútu je predovšetkým univerzálny dizajn – teda hľadanie čo najdokonalejších riešení pre ľudí so zdravotným postihnutím, pre seniorov či dokonca i pre cudzincov. Zaujíma ich prístupnosť, a to nielen v oblasti fyzickej, ale rovnako i v informačnej – zabezpečujú aj testovanie niektorých webových stránok, na ktorom som mala tú česť sa priamo zúčastniť ako používateľka hlasového výstupu v PC.
Rehabilitačné stredisko pre nevidiacich (Carrol Center fortheBlind):
Ide o veľmi podobné pobytové zariadenie pre nevidiacich tomu nášmu v Levoči. Tiež sa venujú tým, ktorí prišli o zrak v dospelosti a chcú opäť žiť nezávislý život. Jediným rozdielom je azda to, že po absolvovaní kurzu sa nevidiaci už musí začleniť, jednoducho sa nemôže do strediska opakovane vracať.
Stredisko ponúka nácvik priestorovej orientácie či sebaobslužných zručností (u nich nazývané ako zručnosti osobnej starostlivosti), vyučujú Braillovo písmo, prácu na počítači alebo smartfónoch. Mňa vstredisku zaujalo napríklad aj to, že v lete pravidelne organizujú mládežnícky tábor, počas ktorého vedú mladých nevidiacich a slabozrakých prostredníctvom koncentrovaného nácviku špecifických zručností ku čo najväčšej samostatnosti.
Navyše sa tu nájde aj predajňa so širokým sortimentom pomôcok – od lepiacich reliéfnych bumpónov, cez hmatové a hovoriace hodinky až po rôzne druhy bielych palíc. Potešilo ma, že väčšina podobného sortimentu je k dispozícii už aj u nás.
Perkinsova škola pre nevidiacich (PerkinsSchoolfortheBlind):
Dobre ste si všimli, že v Bostone sa akosi koncentrujú inštitúcie na pomoc ľuďom so zrakovým postihnutím. Verejne sa obhajujem, že som sa do tohto mesta dostala úplnou náhodou – jednoducho sa zrovna tu našla organizácia, ktorá bola ochotná zabezpečiť moju stáž i bývanie v hosťujúcej rodine.
Na druhej strane som však bola veľmi rada, že som mohla viaceré takéto inštitúcie aj osobne navštíviť.
Perkinsova škola pre nevidiacich je mi napríklad dobre známa už dlhé roky a považujem ju za absolútnu jednotku vo vzdelávaní detí s viacnásobným postihnutím. Portfólio ich služieb sa ale netýka len vzdelávania. V rámci veľkého areálu školy sa nachádza aj knižnica, konferenčné centrum, predajňa pomôcok či hmatové múzeum. Navyše svoju expertízu škola šíri aj do sveta, a to prostredníctvom oddelenia pre medzinárodnú spoluprácu. Tu toho bolo jednoducho toľko, že som si zaumienila sa ešte niekedy vrátiť…
Stihla som ale aspoň v ich hmatovom múzeu „pochytať“ modely amerických mrakodrapov, zúčastniť sa prezentácie knihy zameranej na život so zrakovým postihnutím a absolvovať prehliadku priestorov školy a historických pomôcok pre nevidiacich.
Harvardské stretnutia:
Na Harvarde som sa ocitla celkovo trikrát. Najskôr som sa v priestoroch univerzity stretla so známym profesorom MarshalomGanzom, ktorý sa venuje komunitnému organizovaniu a vedie aj online kurz líderských zručností určený pre primátorov rôznych miest z celého sveta. Tohto kurzu sa napríklad zúčastňuje aj náš bratislavský primátor Matúš Vallo – pán profesor sa o ňom vyjadroval veľmi pozitívne.
Druhýkrát som prišla na Harvard na prednášku aktivistky JudyHeumann, ktorá už dlhé roky bojuje za práva ľudí so zdravotným postihnutím. Stála pri zrode Americanswith Disabilities Act a pôsobila dokonca aj v tíme Baracka Obamu.
Do tretice som si prišla pozrieť obrovskú knižnicu, do ktorej majú vstup iba rodinní príslušníci absolventov Harvardovej univerzity. Takto som sa stala „dcérou“ sympatického američanaLewisa.
Veľryby, kolotoč, socha slobody či Broadway…
Voľný čas bol počas stáže veľkou vzácnosťou. Alebo je tiež možné, že mi vždy akosi odsýpal neuveriteľne rýchlo… Po viacerých stretnutiach a návštevách rôznych inštitúcií, ktorých sme sa zúčastňovali počas dňa, bolo potrebné písať každodennésprávy a absolvovať online kurz líderských zručností.
Občas sme sa ale samozrejme utrhli z reťaze. Spolu s ostatnými európskymi kolegami stážujúcimi taktiež v Bostone, sme zašli zaklopkať tuleňom na sklo akvária, plavili sme sa loďou za veľrybami (ktosi kdesi aj snáď videl nejakú plutvičku), povozili sme sa na starodávnom kolotoči a odvážili sme sa i na prechod tajomnými halloweenskymistrašideľnými domami so smiešnymi maskami na tvárach.
Mne sa našťastie podarilo ostať v USA aj po skončení stáže, čo som si vychutnala už maximálne výletnícky. Takto sa mi podarilo zájsť napríklad na historický ranč prvého prezidenta Spojených Štátov GeorgaWashingtona vo Virgínii, vyliezť na podstavec sochy slobody, navštíviť hokejový zápas NHL či broadwajský muzikál v New Yorku a zažiť si deň vďakyvzdania vo Philadelphii.
Cestovateľskú časť som si ešte spestrila aj návštevou bežeckej organizácie Achilles International, ktorá podporuje športové aktivity ľudí so zdravotným postihnutím, a návštevou newyorskej centrály Organizácie spojených národov (OSN), v ktorej sa rozhodlo napríklad aj o už spomínanom Dohovore OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Sladký domov…
Po vystúpení na niekdajšiu najvyššiu budovu sveta Empire State Building (obrovský mrakodrap v New Yorku), si starostlivo balím kufor a odchádzam. Ide sa domov! Teším sa a Amerika mi necháva poriadny vir-var v hlave, ktorá ma nakoniec aj z toho všetkého rozbolí.
Hoci moja zaoceánska cesta bola príjemne popretkávaná aj výletmi, do USA som sa šla najmä učiť a inšpirovať.Amerika je krajina plná bizarností – pijú každodennú kávu v plastovom tégliku, od istého poschodia už vôbec neotvárajú okná, neradi používajú schody a často hovoria o politike.
Táto kontroverznosť vo mne vyvolala ešte väčšiu zvedavosť a snahu objavovať nepoznané, a to nielen kdesi ďaleko na druhom konci sveta, ale aj v mojom bezprostrednom okolí. Teším sa už na ďalšie nové výzvy, ktoré mi opäť raz umožnia vnútorne rásť.
Timea Hóková