Rozhovor s Douglasom Robinsonom
„Zajtra k nám do ÚNSS príde pán z Ameriky, môžete sa Tímea, prosím, zúčastniť stretnutia?“ Jasné, mohla som, hoci som veľmi netušila, s akým zámerom k nám záhadný pán prichádza. Šlo o bývalého profesionálneho speváka a výborného znalca služieb pre ľudí so zrakovým postihnutím. Keďže Douglas Robinsom je na Slovensku už asi tretí mesiac, nedalo mi neopýtať sa ho na jeho dojmy o našej krajine. Zároveň som sa čo-to dozvedela aj o živote nevidiacich a slabozrakých za veľkou mlákou.
Mohli by ste povedať niečo o sebe?
„Volám sa Douglas Robinsom a pochádzam zo Spojených štátov amerických. Dlhé roky som pôsobil ako profesionálny spevák, vďaka čomu som precestoval takmer celé Spojené štáty, Kanadu i viaceré európske krajiny: Anglicko, Nemecko, Francúzsko a Taliansko. Neskôr som však začal pracovať v sociálnych službách a cez pomoc ľuďom bez domova som sa dopracoval až k pomoci nevidiacim a slabozrakým. Aj ja sám mám totiž zrakové postihnutie. Na ľavé oko ešte síce niečo vidím, ale už ťažšie odhadujem hĺbku a orientácia v priestore je pre mňa len prostredníctvom zraku dosť namáhavá. Preto mi v tomto smere veľmi pomáha môj vodiaci pes Reggie. Mojím hlavným zámerom bolo v rámci pomoci ukázať ostatným, že samotné zrakové postihnutie nie je prekážkou pre nezávislý a plnohodnotný život.
Na Slovensku ste po prvý raz, čo vás tu najviac prekvapilo?
Ako som spomínal, mám vodiaceho psa. Osobne ma celkom prekvapila ústretovosť ľudí. Iba výnimočne som sa stretol s tým, že ma kvôli vodiacemu psovi odmietli niekde pustiť. Je to pre mňa naozaj zaujímavé, lebo sa mi zdá, že vodiaci pes nie je na Slovensku až tak obvyklým spoločníkom nevidiaceho ako u nás v Amerike.
Aký je život nevidiacich a slabozrakých v USA?
Povedal by som, že vodiaci pes je snáď ešte o niečo viac prijímaný ako tu na Slovensku. Máme veľmi striktné federálne a štátne zákony. Ja si napríklad nosím so sebou malú kartičku, asi veľkosti kreditnej karty, na ktorej mám vypísané kľúčové paragrafy z legislatívy týkajúce sa prístupnosti nevidiaceho s vodiacim psom. Takýmto spôsobom môj vodiaci pes ide so mnou úplne všade. A ako som mal možnosť zistiť, slovenská legislatíva je v tomto smere veľmi podobná tej našej. Možno snáď len v niektorých obchodoch, kostoloch či hoteloch si ľudia myslia, že môžu tieto zákony pokojne ignorovať. Je potom na nás, či sa podujme v danej situácii bojovať alebo nie. Ak by mňa na Slovensku vyhodili z nejakej reštaurácie kvôli tomu, že mám vodiaceho psa, mohol by som to v podstate aj nechať tak, keďže som tu len prechodne. Avšak na druhej strane takýmto spôsobom len budem ďalej blokovať prístup aj inému nevidiacemu človeku.
Aká je ponuka služieb pre nevidiacich a slabozrakých v USA?
Zdá sa mi, že ponuka služieb je veľmi podobná ako aj tu na Slovensku. Existuje niekoľko združení pre nevidiacich. Ďalej máme viacerých odborníkov, ktorí vedia poskytnúť kvalitné poradenstvo pri vzdelávaní, uplatnení na pracovnom trhu či na ceste k celkovej samostatnosti. Ja som napríklad ešte do nedávna pracoval v rámci podporných služieb pre nevidiacich a slabozrakých v Montane, kde aj žijem. Poskytovali sme nevidiacim a slabozrakým osobám pomoc pri prístupe k asistenčným technológiám, pri univerzitnom štúdiu a následne i pri hľadaní zamestnania a rozvíjaní samostatnosti. Pravdupovediac, samotná organizácia služieb sa do istej miery môže líšiť štát od štátu. Zatiaľ čo niekde funguje komisia (?) pre nevidiacich, inde môžu služby zastrešovať aj neziskové organizácie.
Ako je to s presadzovaním práv ľudí so zrakovým postihnutím. Zastrešuje niekto lobing? Chcú sa nevidiaci v tomto smere angažovať?
Máme asi dve združenia, ktoré sú veľmi silné práve v lobingu. Sú to Národná federácia nevidiacich (National Federation of the Blind) a Americká rada pre nevidiacich (American Council for the Blind). Myslím si, že nevidiaci sa v Amerike vedia postaviť za svoje práva a veľmi podobne sú na tom i nepočujúci, vďaka čomu aj dosahujeme celkom dobré výsledky. Takéto prezentovanie svojich možností, ale rovnako i ťažkostí potom veľmi pomáha bežným ľuďom lepšie chápať a vnímať naše potreby a ich riešenia. Je len a len na nás vysvetľovať ľuďom, prečo je pre nás niečo čo presadzujeme dôležité – potrebujeme to akosi dostať do všeobecného povedomia. A toto sa týka úplne všetkých druhov zdravotného postihnutia.
A ako je to s používaním pomôcok. Aké sú aktuálne trendy medzi americkými nevidiacimi?
V posledných rokoch sa využívanie technológií v značnej miere mení, a to hlavne u nevidiacich. Pre nás je neskutočne dôležité udržiavať krok s dobou. Jeden z rozdielov vnímam napríklad aj v tom, že ak sme si v minulosti kupovali počítače s operačným systémom Windows a navyše ešte aj čítač obrazovky či zväčšovací softvér, dnes už existuje veľa zariadení, ktoré podobné programy majú automaticky nainštalované. Zaujímavé sú napríklad v tomto smere produkty Apple, ale ani nový Windows sa nemusí hanbiť za svoj čítač obrazovky. Ja sám používam tablet, ktorý však čiastočne ovládam aj za pomoci zraku. Poznám ale aj niekoľko nevidiacich, ktorí používajú smartfóny od Apple rovnako šikovne ako ktorákoľvek vidiaca osoba.
Čo si pri odlete zo Slovenska zoberiete so sebou? Čo budete rozprávať známym a priateľom o našej krajine?
Celkovo som prekvapený ako rozšírené je v celoeurópskom meradle využívanie vodiacich psov. Tiež musím oceniť ústretovosť ľudí na Slovensku voči mne a môjmu vodiacemu psovi. V niektorých obchodoch nás už dokonca poznali aj po mene, najmä môjho psa Reggie. Tiež som sa utvrdil v tom, že pes je bežne pre nás všetkých poriadnym lámačom ľadov – ľudia totiž majú tendenciu začať konverzovať. Okrem toho som si veľmi obľúbil Bratislavu – Železnú studničku či Červený most. Zážitkom pre mňa bol spoločný výstup s Reggie lanovkou až na Solisko vo Vysokých Tatrách.
Chceli by ste na záver odkázať niečo slovenským nevidiacim?
Chcel by som povzbudiť všetkých nevidiacich, aby nezostávali zatvorení doma, ale aby vychádzali von a žili s ľuďmi. Aby bojovali za svoje práva a plnohodnotnú účasť na dianí v spoločnosti. Za veľmi potrebný považujem aj rozvoj služieb v oblasti ranej starostlivosti. Prostredníctvom tejto služby (najmä jej poskytovaním v rodinnom prostredí a v čo najskoršom veku) sa dá dosiahnuť veľa nielen so samotným dieťaťom ale aj s celou rodinou.
Na záver snáď už len toľko, že keďže neexistuje život bez prekážok, môžeme ho skúsiť vnímať ako rieku plnú kameňov, v ktorej si tečúca voda predsa len vždy akosi nájde svoju vlastnú cestu. Veľa šťastia pri hľadaní tej vašej!
Tímea Hóková, ÚNSS