A ľahšiu otázku nemáte? Pomyslel si možno Stanislav Sokol zo Slovenského fóra osôb so zdravotným postihnutím (SFOZP) pri zostavovaní programu trojdňového mládežníckeho seminára. Konal sa od 16. do 19. novembra v Centre Bivio v bratislavskej Rači. Cieľom bolo motivovať mladých ľudí, aby sa viac angažovali v SFOZP, resp. v jeho členských organizáciách.
Podobné aktivity v rámci projektu Ascend 2, financovaného City Foundation a s podporou Európskeho fóra osôb so zdravotným postihnutím (EDF), sa odohrávajú aj v ďalších krajinách nášho regiónu. Cieľom projektu je interný rozvoj národných organizácií, u nás SFOZP, pre ktoré tento seminár nebol prvou aktivitou pre mládež so zdravotným postihnutím. „Jedným z minulých podujatí bol bruselský LevelUp v roku 2022 alebo European Youth Event v Štrasburgu z júna 2023,“ približuje Stanislav Sokol. „V rámci plánovaných pracovných skupín SFOZP by sme chceli vytvoriť aj jednu zameranú na mládež. Hľadáme teda aktívnych mladých ľudí, ktorí by sa stali jej členmi a následne by sa angažovali aj v rámci celoeurópskych mládežníckych tém. Jedného zástupcu by sme mohli nominovať za člena Mládežníckej komisie EDF, kde by bol náš reprezentant priamo pri zdroji, keďže tam vytvárajú rôzne stratégie, odporúčania, členovia komisie sú k činnosti prizývaní a o všetkom informovaní.“
Na stretnutí v Centre Bivio prevládali mladí ľudia so zrakovým postihnutím. Nebol to zámer. Organizátori seminár ponúkli všetkým členom SFOZP. „Okrem dátumových možností si to vysvetľujem aj tým, že ľudia sú zvyknutí na aktivity v rámci svojich členských organizácií, kde majú vytvorené ideálne podmienky a sú vo svojom domácom prostredí,“ myslí si Stanislav Sokol, ktorý komunikoval aj so zástupcami nepočujúcich či telesne postihnutých. „Dôležité sú tam rôzne prispôsobenia, úpravy prostredia, tlmočníci do posunkového jazyka a ďalšie veci. Preto aj chápem, že ich to ťahá viac k dianiu priamo u nich. A naopak, ja som známy predovšetkým cez Úniu nevidiacich a slabozrakých Slovenska, takže na moju výzvu zareagovali najmä nevidiaci a slabozrakí.“ Na druhej strane homogénnejšia skladba účastníkov umožnila organizátorom program lepšie prispôsobiť ich konkrétnym potrebám. Zaoberali sa napríklad technológiami pre zrakovo postihnutých a predstavilo sa im aj Divadlo Zrakáč. V programe riešili prístupnosť z pohľadu nevidiacich ale diskutovali aj s aktivistkou Petrou Eller, ktorá má ťažké telesné postihnutie. Petra na komunikáciu a prácu používa počítač, ktorý ovláda pohybom očí. To bolo pre nevidiacich účastníkov niečo neznáme a zaujímavé. Rovnako aj Petrin blog či YouTube kanál, prostredníctvom ktorého šíri osvetu medzi ľuďmi. Aj SFOZP chce mládež pritiahnuť do aktivít v online priestore, takže táto lektorka bola pre nich inšpiráciou.
Čo organizátor Stanislav Sokol považuje za prínos tohto stretnutia? „Jedným benefitom je, že máme možnosť odovzdať im veľa informácií. Majú priestor diskutovať, vymieňať si skúsenosti. Dnes sme sa napríklad rozprávali o aplikácii umelej inteligencie pre ľudí so zrakovým postihnutím.“ SFOZP chce s mládežníkmi ostať v kontakte a priebežne ich oslovovať pri národných i medzinárodných výzvach. Zároveň by sa však mohli zapájať aj do dobrovoľníckych aktivít: „Máme už neformálnu skupinu na prácu so systémom WordPress, pod ktorým beží naša webová stránka. Tam by sa mali realizovať ako weboví editori. Pred časom niekoľkí mládežníci absolvovali v tejto oblasti online školenia. Je to však limitované aj našimi kapacitami, pretože potrebujeme s nimi pracovať, vzdelávať ich, zadávať im úlohy – nejako ich viesť,“ vysvetľuje Stanislav Sokol.
Pre zaujímavosť v Bulharsku v rámci mládežníckej časti tohto projektu organizovali kurzy sebaobhajoby pre vysokoškolákov so zdravotným postihnutím a v Česku sa snažili rozvíjať komunikáciu medzi členmi s rôznymi znevýhodneniami. Na konci trojdňového seminára v Biviu sme sa rozprávali s niekoľkými mladými ľuďmi o tom, čomu sa v živote venujú, čo by mohli alebo chceli robiť vo svojej organizácii alebo naopak, akou ponukou by ich organizácia dokázala zaujať.
Michal Sihelský pracuje vo Výcvikovej škole pre vodiace a asistenčné psy. Spravuje webovú stránku školy, pomáha klientom s počítačovými zručnosťami a prispieva do časopisu Vodiaci pes. Samotný Michal je už jedenásť rokov držiteľom vodiaceho psa a spolu s ním sa pohybuje po celom Slovensku. V rámci jedného projektu napríklad mapoval ochotu reštauračných zariadení akceptovať vo svojich priestoroch prítomnosť vodiaceho psa. Pokiaľ ide o angažovanie sa v Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska, v minulosti bol činný najmä v základnej organizácii vo svojom bydlisku. Teraz sa realizuje prevažne v športovom klube, kde už pomáhal organizovať aj niektoré podujatia. Uvedomuje si, že k športu treba deti viesť už odmalička, takže spolupracuje aj so základnou školou pre nevidiacich a slabozrakých, kde príležitostne pomáha ako voľnočasový tréner aplikovaného stolného tenisu. Michal je teda činný vo viacerých smeroch. Čo by ho dokázalo viac pritiahnuť do Únie nevidiacich? „Privítal by som častejší a cielenejší prieskum medzi členmi, napríklad na úrovni krajských rád, aby poznali potreby ľudí. Poviem to na svojom príklade. Keď sa rôzne podujatia, ale aj schôdze, na ktorých sa o niečom rozhoduje, odohrávajú v pracovnom čase, väčšinou sa na nich nemôžem zúčastniť. Áno, môžem si zobrať dovolenku, ale tú zas viem využiť aj iným spôsobom,“ vysvetľuje Michal, ktorý vníma, že i teraz sa realizujú rôzne vzdelávacie či záujmové aktivity. Privítal by však ich presnejšie zacielenie na mladších ľudí. Pohybuje sa v oblasti informačných technológií, teda chápe, že je rozdiel robiť IT seminár pre vekovú kategóriu nad 60 rokov a iné je to pre ľudí do 30 rokov.“
Silvia Holovec Daniová pracuje v chránenej dielni zameranej na keramiku. Aktívna je v organizácii Vstúpte. Vo voľnom čase sa venuje fotografovaniu, cvičeniu, pobytu v prírode a čítaniu. Z programu stretnutia ju zaujalo predstavenie projektu Bivio, ktorý dáva pracovné uplatnenie ľuďom s mentálnym postihnutím. Nový a zaujímavý bol pre ňu aj pohľad do problematiky zrakového znevýhodnenia. Rada by sa bližšie zoznámila s Divadlom Zrakáč, o ktorom sa počas seminára dozvedela. A v čom by chcela alebo vedela byť nápomocná pre svoju organizáciu? „Napísať niečo na počítači, telefonicky dohovárať stretnutia, pozývať ľudí na akcie. To by som, myslím si, zvládla. Pri tom by sa mi však zišlo určité vedenie, niekto, kto by mi vysvetlil, čo a ako a ja by som potom samostatne pokračovala.“
Vanesa Richterová je projektová asistentka vo SFOZP. Pomáha pri písaní príspevkov, pri vyhľadávaní informácií a bola aj pri príprave programu na mládežnícke stretnutie, o ktorom píšeme. Zároveň je dobrovoľníčkou v Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska, kde sa zapája najmä do verejnej zbierky Biela pastelka a do dopravno-preventívnej kampane v rámci Dňa bielej palice. Nevyhýba sa ani osvetovým workshopom pre školy. Nevylučuje, že by raz v Únii pracovala aj profesionálne. K téme má prirodzene blízko a teraz navyše študuje sociálnu prácu. Pre Vanesu bol zážitok z tohto mládežníckeho stretnutia kombinovaný, pretože bola účastníčka, no niečo z programu aj organizovala. Už v prvý deň mohla sledovať, ako na účastníkov zapôsobí zoznamovacia aktivita, ktorú pre nich pripravila. „Bolo úžasné vidieť ako všetci robia to, čo som povedala, zapájali sa a mala som pocit, že ich to bavilo. Ich úlohou bolo sa vo dvojiciach rozprávať na zvolené témy. Prínosné pre mňa boli diskusie o dobrovoľníctve, z oblasti informačných technológií a tiež téma Divadla Zrakáč, v ktorom práve začínam trochu pôsobiť.“ Podľa Vanesy potrebujú mládežníci impulz od pracovníkov organizácie, ktorí by im mali vytvoriť priestor na diskusiu a sebarealizáciu: „Ja som napríklad dobrovoľníčila v centre, kde sa realizovalo množstvo aktivít pre rôzne skupiny ľudí. Myslím si, že niečo z toho by sa dalo preniesť aj k nám. Tam by som nemala problém zapojiť sa. A potom pobyty s programom, ako bol aj tento.“
To, že takéto stretnutia sú pre mládež atraktívne, potvrdzuje aj Peter Kubek, ktorý bol účastníkom už v dávnejšom mládežníckom projekte YALTA. Do spolkovej činnosti Únie nevidiacich vo svojom bydlisku sa príliš nezapája, pretože tam nemá veľa ľudí v podobnom veku. Turistika, výlet, seminár. Môže to byť podľa neho čokoľvek, len keby bolo viac mladších. Petrovi nevidiaci kamaráti sú roztrúsení na rôznych miestach kraja alebo Slovenska. Práve preto privítal projekt YALTA, ktorý umožnil mládežníkom v rámci jednotlivých krajov a potom aj na celoslovenskej úrovni pravidelné stretávanie sa a organizovanie rôznych aktivít. Peter je činný v programovaní a vývoji hier. V tejto oblasti rád poskytne konzultácie. Na stretnutí ho zaujala prednáška o prístupnosti a privítal by, keby sa táto problematika rozobrala do hĺbky napríklad na ďalšej víkendovke. „Viacero nevidiacich používateľov sa mi sťažovalo, že pohyb po internetových stránkach s čítačom obrazovky je pomalý, že to či ono im hlas nečíta. Pritom by sa to všetko dalo vylepšiť v nastaveniach alebo tým, že by sa lepšie naučili ovládať svoje programy. Myslím si, že takéto vzdelávanie je pre nás dôležité,“ zdôrazňuje Peter Kubek.
Red.