Kvetoslava Holešťáková má 55 rokov. Narodila sa v Sobranciach, ale už 36 rokov žije v Levoči. Jej zrak sa zhoršoval postupne, úplne nevidiaca je 6 rokov. Ako sa zmenil jej život? S akými reakciami sa stretáva v spoločnosti?
Kedy sa ti začal zhoršovať zrak?
„Od narodenia som na jedno oko vôbec nevidela, na druhé na meter a pol. Môj zdravotný stav bol od detstva rovnaký, k zhoršeniu určite prispelo posledné štvrté tehotenstvo. Úplne nevidiacou som 6 rokov.“
Vrátila by som sa do detstva, ktoré si nemala ľahké. Vyrastala si v čase, keď zdravotne znevýhodnení boli len minimálne socializovaní.
„Zdravotne znevýhodnení v tom čase boli omnoho viac dávaní do ústrania, nebrali ich väčšinou na verejnosť, neprijímali ich. Ľudia nevedeli, ako sa k nám majú správať. Do spoločnosti som nechodila, mala som len jednu kamarátku. Veľmi veľa mi toho dala príroda. Keď som bola malá, s rodičmi sme chodili na pole, kde som si našla svoju medzu, lúku, les. Preto sa mi s detstvom spája príroda. Rozprávala som sa s kvetmi, nie s ľuďmi.“
Nebolo náročné osamostatniť sa a zvládať všetko sama, keďže si nebola socializovaná a chýbal ti kontakt so svetom?
„Nie, nebolo, vždy som bola sama sebou. Myslím si, že je to najmä mojou otvorenou povahou, vďaka ktorej dokážem veci prijímať a preniesť sa cez problémy s ľahkosťou, aj keď to niekedy stojí veľa úsilia. A hlavne, musela som byť samostatná, pretože keď som bola doma cez prázdniny, rodičia nemali čas na to, aby sa o mňa starali. Mama šla do práce, povedala, čo mám spraviť, prišla večer. Ešte pred prácou skoro ráno vstala a navarila. Keď som bola hladná a chcela som sa najesť, musela som si zakúriť v peci a prikladať, pokiaľ sa pec nerozohriala. Súrodenci sme sa o seba starali sami. Dostali sme úlohy, ktoré sme museli splniť. V škole nás dostatočne pripravili do života, určite profesionálne, to môžem s hrdosťou na túto školu povedať. Navštevovala som Základnú školu pre nevidiacich v Levoči.“
Kvetka, máš štyri deti. Ako si zvládala výchovu?
„No niekedy lepšie, inokedy horšie, ale vždy som to brala pozitívne, aj keď sa nedarilo. Nepremýšľala som nad výchovou, čo som musela prednostne urobiť, som urobila. S mužom sme spoločne vychovávali deti, snažili sme sa im dať všetko, čo sme v danej chvíli mohli. Veľa sme chodili do prírody, prakticky denne, tam sme čerpali silu. Deťom som čítala každý deň.“
V živote si si toho preskákala naozaj veľa. Umrel ti manžel, neskôr priateľ, prišla si o zrak. Odkiaľ si čerpala silu?
„Silu som čerpala od Pána Boha. Prakticky od detstva som sa rozprávala s Bohom, nie pomocou modlitby, ale vždy ako s priateľom, povedala som mu o svojich radostiach, trápeniach. Veľa som čerpala z duchovna. Nerozmýšľala som nad bolesťou či stratou. Vždy som žila v prítomnosti, snažila som sa všetko prijímať tak, ako to šlo.“
Ako si sa dokázala vyrovnať s takými náročnými životnými situáciami?
„Čo ťa nezabije, to ťa posilní, tým sa vždy snažím riadiť. Hoci niekedy mi dlhšie trvá popasovať sa s problémom. Základom je pozitívne myslenie. A aj keď mám nejaký problém, snažím sa všetko odkomunikovať. Nie je dobré uzavrieť sa, ale hľadať riešenie – vždy sa nájde cesta.“
Čo ti najviac pomohlo?
„Hlavne som si musela pomôcť sama, spoliehala som sa na seba. Vo výnimočných prípadoch som prosila svojich priateľov, ktorým som dôverovala.“
Ako sa ti zmenil život, keď si úplne prišla o zrak?
„Začala som vnímať život inými zmyslami – sluchom, čuchom, skôr sa riadiť pozitívnym myslením. Nikdy som nepozerala na to, že je to ťažšie, snažím sa brať veci z aktuálnej pozície. Iné to nebude, môže to byť aj horšie. Prijať situáciu ako životnú výzvu je predpokladom k spokojnosti. Človek sa musí prikryť takým paplónom, aký má. Ak nie je spokojný s tým, čo má, trápi sa. I keď má človek veľký problém, je dôležité nájsť si pozitívum a tešiť sa z každej maličkosti, ktorá mu prinesie radosť.“
V čom je život nevidiaceho ťažší?
„Človek si musí všetko zapamätať, kde čo položí, čo má. Musí mať aj dobrú predstavivosť, keď chce napríklad trafiť do obchodu, pamäť musí fungovať viac. Povedala by som, že život je ťažší v tom, ako ma vnímajú ľudia. Niekedy je to až komické, ako chcú pomôcť, ale na druhej strane to vie byť milé. Vlastne je to tak, že ľudia chcú pomáhať, len často nevedia ako, keďže sa nevedia vžiť do mojej role. Najradšej by ma aj nakŕmili, ale dôležité je vnímať toho druhého ako rovnocenného. Nemôžem sa na ľudí hnevať, môžem im byť len vďačná, že chcú pomôcť. Dôležitá je komunikácia, porozprávať sa o tom. Keď ľudia zistia, že je človek prístupný, pýtajú sa, lebo si nevedia predstaviť, aký je život nevidiaceho. Niekto to berie tragicky, ja to takto vôbec nevnímam. Veľa vecí človek tým, že nevidí, odbúra a nerieši.“
Je toho mnoho, v čom náš štát zlyháva. Čo však tebe prekáža najviac?
„Nevidiaci sa môže zamestnať len v malej škále profesií. Je smutné, že aj z tých profesií, ktoré môže nevidiaci vykonávať, a myslím si, že svojím hmatom to dokáže ešte kvalitnejšie, nás vytláčajú zdraví ľudia, sú zvýhodňovaní a uprednostňovaní. Štát by mal vytvárať viac príležitosti na profesie, kedysi boli aj družstvá pre invalidov, kde si ľudia s rovnakým hendikepom vzájomne pomáhali a žili v komunite. Poznám veľmi veľa ľudí, ktorí chcú pracovať, a nie je pre nich na trhu žiadna adekvátna práca, resp. nie sú vytvorené žiadne pracovné miesta. Ostávajú doma, uzatvárajú sa a vnímajú život veľmi pesimisticky. Cítia sa potom menejcenní a strácajú sebadôveru. Keď má človek prácu, musí sa viac realizovať, snažiť, práca človeka posúva vpred, ale mnoho znevýhodnených to nemôže zažívať.“
Čo ti chýba, resp. čo by si potrebovala, aby bol tvoj život plne komfortný a dôstojný?
„Nechýba mi nič, všetko, čo som potrebovala, som si vybavila. Na Slovensku máme však veľmi náročnú byrokraciu. Keď si človek chce vybaviť kompenzačné pomôcky, musí tráviť veľa času u lekárov a na úradoch, čo nám komplikuje život. Človek si musí zisťovať veci sám, namiesto toho, aby mu úradník odporučil, na čo má alebo nemá nárok. Mnohokrát ani nevieme, čo nám patrí. Všetko je o ľuďoch, či nám to vôbec schvália. Často tie veci v živote potrebujeme ako soľ, dokážu nám uľahčiť život.“
V súčasnosti si samoživiteľka, stále s tebou žije syn. Pracuješ ako masérka. Zvládaš to finančne?
„Keďže už syn pracuje, moja finančná situácia je omnoho lepšia, ale ak by som mala byť sama doma bez práce, s invalidným dôchodkom si vôbec neviem predstaviť žiť dôstojne. Vďaka tomu, že pracujem, dokážem utiahnuť chod domácnosti aj ušetriť.“
Popri zrakovom znevýhodnení máš aj problémy so sluchom. Obmedzilo ťa to v tom, že nemôžeš chodiť peši?
„Kým som nemala problémy so sluchom, všade som chodila peši. Trasy poznám aj teraz, ale preto, že sa nemôžem stopercentne spoľahnúť na sluch, využívam taxislužbu, čo ma trápi, keďže na to kompenzáciu nedostanem. Zároveň mám menej pohybu, s čím sa spájajú zdravotné problémy. Nevidiaci človek má dosť obmedzenú škálu pohybu, nemôže chodiť napríklad sám na turistiku, je odkázaný na iných ľudí. Keď má človek navyše ťažkosti so sluchom, veľké problémy mu robí bežná chôdza, ktorú dovtedy zvládal bez problémov sám.“
Zvykneš sa stretávať s predsudkami?
„Áno, ľudia majú predsudky, ale skôr z nevedomosti. Majú celkovo málo poznatkov o ľuďoch s hendikepom, nielen o nevidiacich.“
Ktorá situácia ťa v poslednom čase nahnevala?
„Najviac ma hnevá, keď prídem niekde so sprievodcom, či už k lekárovi alebo do nejakej inštitúcie, veľmi často ľudia nekomunikujú so mnou, ale so sprievodcom. Cítim sa vtedy ozaj menejcenná, dosť ma to ponižuje a hnevá. Ľudia akoby nedokázali komunikovať bez očného kontaktu. V poslednom čase ma zarazila situácia v jednej predajni, kam bežne chodím. Keď som tam sama, komunikujú so mnou. Akonáhle som mala sprievod, cítila som sa, akoby som tam ani nebola – veci riešili so sprievodcom, nie so mnou. V mojej prítomnosti sa mi často stáva, že rozprávajú o mne, ako keby som tam nebola, čo je dosť stresujúce.“
Dennodenne si v kontakte s ľuďmi, pracuješ ako masérka. Aké sú reakcie intaktných ľudí na teba ako nevidiacu osobu?
„Záleží to od človeka. Niekto ma vníma ako chuderu, ktorú ľutuje, pre niekoho som povzbudením do života, pre iného skvelou masérkou. Keď sa ma ľudia pýtajú na život, nemám problém povedať, ako žijem. Veľa ľudí obdivuje Braillovo písmo, lebo v práci mám knihy, zaujímajú ich rôzne aspekty života. Mnohé veci im prídu nepochopiteľné a čudujú sa. Zvyknú sa veľa pýtať, rada im na všetko odpoviem. Vždy je lepšie pýtať sa ako mať predsudky.“
Stalo sa ti, že niekto odmietol masáž preto, že si nevidiaca?
„Za obdobie 12 rokov sa mi stala takáto situácia len raz.“
Ktoré služby sú pre teba v rámci bežného fungovania neprístupné?
„Vzhľadom na to, že všetko sa digitalizuje a modernizuje, mnohokrát sa nemyslí na nevidiacich. Hlavne displeje na úradoch – keď ide človek dnu podľa čísla, je odkázaný na pomoc. Rovnako u lekára, kde poradové čísla fungujú digitálne, sme stále odkázaní na iných ľudí. Veľké nákupné centrá nám tiež spôsobujú problémy, napríklad také samoobsluhy. Ja to však neriešim, keď si neviem dať rady, oslovím človeka, ktorý mi rád pomôže a ide so mnou. Všetko je skrátka o komunikácii. Niektorí ľudia nie sú ústretoví, možno toho majú veľa v práci, sú odmeraní, nechcú pomáhať. Kde viem, že nemám pomoc, ani tam nejdem.“
Čo také nakupovanie potravín či oblečenia, je na to naša spoločnosť pripravená?
„Pri nakupovaní sme odkázaní na iných. Kupujem vždy to, čo viem, že v danom obchode majú. Málokto mi povie, že majú niečo nové. Čo sa týka oblečenia, mám predstavu o farbách, čo je výhoda, viem si ich zladiť. Pri nakupovaní si vždy vypýtam, čo chcem, predavačka mi ponúkne tovar, ja si podľa látky veci ohmatám, povie mi farbu. Keď sa v tom cítim dobre, kúpim si to. Hlavne to nemôžem posudzovať podľa veľkomiest. Tu sú aj predavačky zvyknuté na to, ako majú s nami komunikovať. U nás nie je problém ísť do obchodu, máme tu predavačky, ktoré poradia, vedia veci zosúladiť.“
Zvykneš cestovať, nežiješ nudný život. Ako si cestovanie uľahčuješ?
„Dôležité je chcieť. Väčšinou ideme celá partia. Idú s nami aj zdraví ľudia, vzájomne si pomáhame. Využívam asistenčnú službu – sprievod do vlaku, pomôžu mi s vystupovaním a nastupovaním. A keď sa človek dostane do neznámeho mesta, taxislužba je pre nevidiaceho veľká výhoda, ak nemá dané miesto zmapované.“
Čo si od spoločnosti želáš?
„Prajem si, aby nás ľudia nevnímali povrchne. Ľudia nás totiž často vnímajú ako bodliak, ktorý nie je pekný, má veľa chýb. Keď ho človek spozná hlbšie, nielen očami, dokáže oceniť jeho hodnotu (bodliak je vlastne ostropestrec mariánsky – je liečivý). Zistí, aký vie byť vzácny a užitočný. Rovnako si želám, aby aj nás ľudia vnímali cez spoznávanie, naše vnútro a neodsudzovali nás hneď na základe zovňajšku.“
Zuzana Pellová