Na otázky z našej ankety k 20. výročiu odpovedá pani Iveta Mišová zo Združenia na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v SR, podpredsedníčka Slovenského fóra osôb so zdravotným postihnutím (SFOZP), ktoré ste do jesene 2023 mohli poznať pod názvom Národná rada občanov so zdravotným postihnutím v SR (NROZP).
Boli ste zakladajúcou organizáciou NROZP alebo kedy ste sa prvýkrát dostali do kontaktu s NROZP a ako ste na jej vznik/ existenciu reagovali?
Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím je jednou zo zakladajúcich organizácií. Máme v pamäti, ako organizácia vznikala, bol to postupný proces. Predchádzali tomu diskusie medzi reprezentatívnymi organizáciami navzájom a zástupcami Európskeho fóra osôb so zdravotným postihnutím (EDF), ktoré nás inšpirovalo a vyzvalo k založeniu strešnej organizácie. Spoločne sme hľadali prieniky toho, čo nás všetkých spája a na základe toho sme si zadefinovali budúce ciele. Hlavným koordinátorom procesu za Slovenskú republiku bol pán Branislav Mamojka. Za EDF bol inštruktorom predstaviteľ Švédskej federácie organizácií osôb so zdravotným postihnutím pán Ingmar Färm.
Počas 20-ročnej existencie našej organizácie ste s ňou určite zažili mnoho situácií. Podeľte sa s nami o niektoré pre vás významnejšie alebo aspoň s jednou povzbudzujúcou či veselšou a s jednou, ktorá vás sklamala alebo zarmútila.
Od samého začiatku sme sa snažili aktívne pôsobiť a zapájať sa do práce. Na začiatku vznikol sekretariát, prvou šéfkou bola pani Monika Vráblová, po nej pani Anka Reháková. Vystriedalo sa niekoľko zamestnancov a dobrovoľníkov. Výrazným spôsobom k činnosti organizácie prispela pani Miška Hajduková, ktorá začínala vypomáhať s prekladmi, neskôr sa zapojila do priamej práce ako výborná koordinátorka projektov, organizátorka a asistentka. Rada spomínam na obdobie prvej dekády milénia, pretože vďaka európskym projektom sme mali nielen funkčný sekretariát, ale realizovali sme množstvo zaujímavých projektov zameraných na debarierizáciu, zvýšenie zamestnateľnosti osôb so zdravotným postihnutím, na nezávislý život. Bolo skvelé, že sme mohli vycestovať do európskych krajín a zúčastňovať sa významných konferencií a zasadnutí EDF. Osobne pre mňa bolo veľkým zážitkom zasadnutie EDF priamo v Európskom parlamente. Mali sme možnosť spoznať množstvo ľudí s rôznych krajín a vidieť, čo všetko sa dá v prospech osôb so zdravotným postihnutím dosiahnuť, keď sa spoja sily. Veľkým zážitkom bola kampaň Nič o nás bez nás! Pamätám si, ako sme sa zhromaždili na námestí v Bruseli, všetci s rovnakými oranžovými šálmi a dali sme najavo svoje odhodlanie a energiu bojovať za práva osôb so zdravotným postihnutím.
Veľkou úlohou na Slovensku bolo iniciovanie ratifikácie Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a implementácia jednotlivých článkov do praxe. Samotnej ratifikácii slovenským parlamentom predchádzalo množstvo stretnutí, seminárov, konferencií, veľa vysvetľovania a lobovania. Podarilo sa a v roku 2010 NR SR ratifikovala nielen Dohovor ale aj Opčný protokol. A od tých čias NROZP v SR neúnavne iniciuje zosúlaďovanie našej legislatívy s článkami Dohovoru. Nie je to ľahká práca, ide o dlhodobý proces. Podarilo sa dosiahnuť mnohé legislatívne zmeny, ale niektoré iniciatívy zatiaľ nevyšli. Osobne som sklamaná, že Slovenská republika doteraz neprijala tzv. opatrovnícku reformu, ochranu plnoletých osôb a nezaviedla do legislatívy nové právne nástroje, akými je napr. podporované rozhodovanie. Napriek tomu, že podklady, analýzy a aj príklady dobrej praxe zo zahraničia existujú, napriek tomu, že sme túto úlohu presadili do Národného programu rozvoja životných podmienok osôb so zdravotným postihnutím, napriek spoločným diskusiám a okrúhlym stolom za účasti zástupcov Ministerstva spravodlivosti SR aj Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Toto ešte potrebujeme presadiť. Je veľa vecí, ktoré sme spolu zažili. Je to priam na knihu, ktorá by mohla byť napísaná.
Čo považujete za najväčší úspech nášho spoločného 20-ročného úsilia?
Je toho viac, čo považujem za úspech. NROZP v SR resp. SFOZP je veľmi silnou organizáciou v obhajobe práv a záujmov. Je to obrovské množstvo hodín, ktoré venovali zástupcovia organizácie pripomienkovaniu návrhov zákonov, mnoho zmien sa podarilo presadiť a pozitívne ovplyvnili životy tisícov osôb so zdravotným postihnutím a ich rodín. Nedá mi nespomenúť aspoň niektoré konkrétne mená tých, ktorí sa podieľali pri tomto procese najviac, a to Milan Měchura, Branislav Mamojka, Tibor Köböl, Ľubica Vyberalová, Soňa Tóthová, Iveta Mišová (pozn. redakcie) a ďalší… Úspechom je spomínaná ratifikácia Dohovoru a od nej sa odvíjajúce mnohé iniciatívy a zákony, ktoré vznikli, aby skvalitnili život osôb so zdravotným postihnutím. Za úspech však považujem aj to, že organizácia funguje dodnes, napriek tomu, že nie je finančne podporovaná zo strany štátu tak ako to vidíme v okolitých európskych krajinách. Dnešné SFOZP to má oveľa ťažšie, doba sa zmenila, projektové iniciatívy z Európskej únie sa posunuli na východ a v domácom prostredí sa nedarí systémové financovanie zabezpečiť.
Čo by ste popriali našej organizácií do ďalších 10 rokov jej fungovania a prípadne čo konkrétnejšie od nej očakávate?
Prajem veľa zdravia predsedovi pánovi Mamojkovi a všetkým členom SFOZP. Do ďalších 10 rokov by som si priala, aby sa podarilo zabezpečiť financovanie. Organizácii želám, aby sa do jej práce viac zapájali mladí ľudia. A želám jej, aby ju tí mocní, ktorí politicky rozhodujú, počúvali s porozumením, aby zástupcovia SFOZP nemuseli vynakladať obrovské množstvo práce pri presadzovaní toho, čo už je dané Dohovorom. Želám jej, aby slovenská spoločnosť rešpektovala rozmanitosť, aby bola solidárna. Očakávam, že o desať rokov budú vo vedení organizácie mladší, múdri a zapálení ľudia, ktorým budeme my, skúsenejší a starší, len radiť ako Rada seniorov SFOZP.
Iveta Mišová