Téma samostatného rozhodovania je citlivá u ľudí s akýmkoľvek znevýhodnením, veď každé obmedzenie prináša do istej miery závislosť od iných. Poznáme prípad nevidiacej ženy, ktorá získala prácu, ale rodičia ju tam nepustili. Čítate správne a áno – je to dospelá žena. Iná naša známa s telesným postihnutím, ktorá sa pohybuje len veľmi ťažko, je, naopak, rodinou všemožne podporovaná a je navyše dostatočne výrečná: „Keby som nemala takých rodičov, akých mám, a keby som si všetko nevykomunikovala, tak sedím doma.“
Čo potom ľudia s mentálnym znevýhodnením, ktorí si to možno nevedia vždy „vykecať“, ale takisto majú svoje predstavy, túžby či preferencie? Práve oni sú neraz odkázaní na vôľu (občas aj nevôľu) svojich opatrovníkov. Samostatné rozhodovanie by už však v dnešnej dobe nemalo byť luxusom, ale právom. Myslia si to aj v Úrade komisára pre osoby so zdravotným postihnutím: „Nesmiete ísť na zmrzlinu, surfovať po internete, večierka je povinne o 19:00.“ Takýto kasárensko-väzenský režim načrtnutý v tlačovej správe Úradu zažívajú dospelí ľudia v zariadeniach sociálnych služieb, ale nezriedka aj doma. Človek si až pri čítaní príbehov, ktoré napísal život uvedomí, v čom všetkom sa dá obmedzovať individuálna sloboda. Môžu vám zakázať vídať sa s priateľmi, žiť s partnerom, ktorého milujete, obliekať sa podľa svojho vkusu. A peniaze? To je osobitná kapitola. Áno, v zariadeniach sa pomaly a postupne deje deinštitucionalizácia. Áno, sú tu osobní asistenti. Áno, veľakrát má človek so znevýhodnením šťastie na ľudí okolo seba. Chcelo by to však systémovú zmenu. Komisárka Zuzana Stavrovská sa o ňu snaží fakticky od svojho nástupu do funkcie.
„Na Slovensku dlhé desiatky rokov existoval jediný právny nástroj ochrany ľudí s mentálnym postihnutím, resp. s problémami v oblasti duševného zdravia, a tým bolo pozbavenie spôsobilosti na právne úkony. Cieľom bolo ochrániť majetkové práva týchto ľudí – napríklad, aby neuzavreli nevýhodné zmluvy. Taký človek však v praxi nemohol o sebe rozhodovať, bol izolovaný a strácal svoju identitu,“ vysvetľuje komisárka Zuzana Stavrovská. Potom prišiel Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý sme ratifikovali v roku 2010. V ňom sa už nekladie dôraz na odobratie spôsobilosti na právne úkony, ale na poskytovanie nevyhnutnej podpory osobám so zdravotným postihnutím. Od 1. júla 2016 preto na Slovensku vstúpil do platnosti Civilný mimosporový poriadok, podľa ktorého už nie je možné pozbaviť človeka spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu, môže byť iba obmedzený v spôsobilosti na právne úkony. Rozsah týchto úkonov určuje súd, ktorý zároveň takémuto človeku určí opatrovníka. Opatrovníkom sa môže stať človek konajúci v dobrej viere, ale aj bratranec, ktorý opatrovancovi z jeho vlastného dôchodku prideľuje minimálnu sumu a nedovolí mu kúpiť počítač ani mobilný telefón.
Podľa údajov, ktoré komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím získala zo slovenských súdov, k 30.6. 2016 žilo na Slovensku 16 816 ľudí, ktorí boli (z minulosti) pozbavení spôsobilosti na právne úkony a 1 100 ľudí, ktorí boli v tejto spôsobilosti obmedzení. Komisárka hovorí, že súdy obmedzovanie spôsobilosti naďalej nadužívajú. „Niektorí sudcovia postupujú tak, že vymenujú takmer všetky právne úkony. Videla som rozsudky, kde mal takýto zoznam dve strany,“ hovorí Stavrovská.
Riešením, po ktorom spolu s komisárkou volá aj Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím, Národná rada občanov so zdravotným postihnutím (NROZP v SR) aj ďalší, by mohlo byť takzvané podporované rozhodovanie. Človek, ktorý to potrebuje, má svoj okruh poradcov (blízkych ľudí – členov rodiny, priateľov…), ktorých úlohou je zistiť vôľu podporovaného a ochrániť ho pred podvodníkmi. Konečné rozhodnutie však daný človek urobí sám. Tomáš má 27 rokov a je zamestnaný v sociálnom podniku Bivio. Jeho vyjadrenie k tejto téme znie veľmi povzbudzujúco. Počas zaúčania napríklad zistil, že práca v reštaurácii by ho príliš nebavila, zato v kuchynskej robote sa našiel a aj mu dobre ide. Dnes má podpísanú pracovnú zmluvu a presne vymenúva ľudí, ktorí mu pomohli porozumieť jej textu. Môže to byť zamestnanec zariadenia, osobný asistent alebo člen rodiny. Ide najmä o to, aby mu človek dôveroval. Tomáš žije v chránenom bývaní, kde takisto robí rôzne samostatné kroky: „Rozhodujem sa, čo si kúpim, čo si budem cez víkend variť, kam sa pôjdem poprechádzať, kam na výlet.“ Pri kúpe drahšej veci, napr. kolobežky, mu opäť asistoval človek, ktorému veril. Okrem toho mu pomáhajú aj stretnutia sebaobhajcov, ktoré pravidelne navštevuje. Konajú sa už niekoľko rokov na viacerých miestach Slovenska a aj vďaka nim vedia ľudia so znevýhodnením lepšie formulovať svoje potreby a požiadavky.
Podporované rozhodovanie sa postupne presadzuje aj v zahraničí. Zaviedlo ho napríklad Česko, veľký posun nastal i v Rakúsku a v Španielsku už dokonca nie je obmedzenie spôsobilosti na právne úkony – majú len systém podporovaného rozhodovania. A čo u nás? „K tomu, že na rokovanie vlády SR bude predložený materiál riešiaci problematiku reformy opatrovníctva dospelých v Slovenskej republike, sa zaviazala vláda SR v Národnom programe rozvoja životných podmienok osôb so zdravotným postihnutím na roky 2021 – 2030. Na Ministerstve spravodlivosti je už pripravené aj legislatívne znenie,“ upozorňuje predseda NROZP v SR Branislav Mamojka. Podľa tohto návrhu by obmedzenie spôsobilosti ako krajná možnosť naďalej existovalo, ale prednosť dostane podporované rozhodovanie. Riaditeľka republikovej centrály Združenia na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v SR Iveta Mišová uvádza príklad z praxe: „Človek s mentálnym znevýhodnením si chce otvoriť účet alebo vybaviť platobnú kartu v banke. Ak príde s asistentom teraz, úradník môže sprievodcu poslať preč argumentujúc ochranou bankového tajomstva. Náš návrh by takéhoto podporovateľa zlegalizoval.“ Už šesť ministrov a ministeriek spravodlivosti deklarovalo vôľu riešiť tento problém, zatiaľ sa to však, žiaľ, nepodarilo. Apel teda smeruje na politické strany. Ako celá vec dopadne, budeme, samozrejme, sledovať.
Red.