Zatvoriť si oči a chvíľu len rozjímať nad tónmi šansónu. To už urobil počas koncertu asi každý. Ale na koncerte, kde ste v úplnej tme, bez iskierky akéhokoľvek svetla, sa ocitlo len zopár ľudí. Po úspešnom pilotnom ročníku pokračuje príbeh Koncertu potme so svojou benefičnou myšlienkou.
Tmavá sála bez okien, steny zatemnené tmavými veľkými závesmi. V predsieni banskobystrického Centra nezávislej kultúry Záhrada sa ozýva vrava a čaká sa na troch sprievodcov so zrakovým postihnutím, ktorí sa dnes zmenia na asistentov vidiacich. Paradox. V orientácií sa v tme sú skúsenejší ako ktokoľvek vonku. Rozprávame sa s organizátorkou, keď zrazu celú sálu pohltí tma. Je to len skúška, či všetko funguje, no najpokojnejší ostali tí, pre ktorých sa tma stala súčasťou života.
„Koncert má tri hlavné body. Prvým je, že človek si vie úplne inak užiť hudbu, pokiaľ ho nevyrušuje zrakový vnem. Druhá myšlienka je, aby sme si aj my vidiaci uvedomili, aký ťažký je život so zrakovým postihnutím a tretím bodom je prestávka, počas ktorej ochutnáme rôzne dobroty, na ktoré sa môžeme pripraviť len pomocou čuchu a hmatu – čo vlastne ideme jesť,“ približuje jedna z organizátoriek Ľubica Vaculčiaková. Tento nápad si priniesla z Brna, kde niekoľko rokov pôsobila. Koncerty s touto myšlienkou, v Brne a teraz už aj v Banskej Bystrici, zorganizovali kluby Rotaract a Rotary, ktoré majú podobné dobročinné poslanie. Hoci Rotaract má viac zapálených mladších členov s nadšením, Rotary zase disponuje väčšími prostriedkami.
Nevidiaci začínajú usádzať návštevníkov. Každý z nich si berie partiu, ktorú bezpečne prevedie na svoje miesto a podá základné inštrukcie. Niektorí majú obavu, iní zábavu – veď raz to skončí a vrátia sa k svojmu pestrofarebnému životu. Nakoniec prichádzajú moderátorka a hudobníci, ktorí sú mierne v rozpakoch, pretože nie sú zvyknutí hovoriť do tmy. Nevidiac na tváre svojho publika sa snažia rozosmievať obecenstvo na chvíľu ochromené tmou, aby s ním nadviazali aspoň zvukový kontakt.
Do rozpakov sa dostali aj samotní diváci – nediváci. Počas prestávky si našli balíček s pochúťkami, medzi ktorými nechýbala paradajka, veterník, slané pečivo či čokoládový bonbón. Tie mohli rozoznať len pomocou zmyslov, ktoré im v tme ostali.
Všetci majú spoločné jedno – stretli sa tu nielen preto, aby nahliadli do života ľudí so zrakovým postihnutím, ale aby podporili šestnásťmesačného Paťka, ktorý trpí zrakovou vadou – hypopláziou očného nervu. To znamená, že nerv nie je vyvinutý, je zúžený, neprenáša vzruchy do mozgu, dôsledkom čoho Patrik nevidí. Jeho rodičia, Monika a Michal sediaci v obecenstve, majú naplánovanú terapiu v Nemecku, ktorá je veľmi nákladná. „Očakávame, aj po skúsenostiach iných pacientov, že Paťko uvidí aspoň veľké predmety a bude sa vedieť zorientovať v priestore,“ vysvetľuje Michal, otec malého pacienta.
Výťažok z minuloročného pilotného projektu putoval Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska. A ak si stále myslíte, že podujatie je akousi atrakciou, skúste sa prejsť so zaviazanými očami po priestore, ktorý poznáte a potom po takom, v ktorom ste sa ocitli prvýkrát. Prípadne ak máte radi hudbu, zažite to opäť o rok so sprievodcami, ktorí sú v bežnom živote ľuďmi so zrakovým postihnutím, a so živou hudbou, ktorú si v koncertnej sále s úplnou tmou azda ani nemáte šancu vypočuť. Možno zistíte, že aj vaše uši dokážu v tme počuť o niečo viac.
Zuzana Rojíková