Tanec je naozaj pre každého. Diváci, ale aj účinkujúci na festivale No barriers sa o tom presvedčili 28. októbra v Dome kultúry Lúky v bratislavskej Petržalke. Zorganizovalo ho občianske združenie Pohyb bez bariér. V ňom sa už dlhší čas zaoberajú tanečnými súťažami, ktorých súčasťou vždy bola aj kategória pre seniorov a ľudí so znevýhodnením. Tentokrát sa rozhodli vyčleniť jedno špeciálne podujatie ľuďom s telesným, zmyslovým či mentálnym postihnutím.
Podľa Alice Hammerovej z občianskeho združenia Pohyb bez bariér je príležitostí pre týchto ľudí na Slovensku málo. „Na našom festivale nie sú naozaj žiadne obmedzenia. Ani vekové, ani pokiaľ ide o znevýhodnenie,“ zdôrazňuje Hammerová. Pri jej rozprávaní si človek pripomenie citát Stanislawa Jerzyho Lecza z internetovej stránky občianskeho združenia: „Tanec je umenie, v ktorom si nohy myslia, že sú hlavou.“
Aké sú potom pocity človeka v hľadisku? „Sledujúc choreografie ľudí s rôznymi problémami, nevdojak nám, zdravým divákom, napadne, čo všetko v živote máme a o čo nie sme ukrátení. Po choreografiách býva sála priam nabitá emóciami a standing ovation sú tam úplne bežné,“ približuje atmosféru podobných podujatí ich nadšená organizátorka.
Možno si najprv poviete, že práve tanec nie je pre ľudí so znevýhodnením tou najvyhľadávanejšou aktivitou. Prečo by sa mal z tanca tešiť akurát človek na vozíku, ktorému pohyb robí ťažkosti? Prečo by tancoval nevidiaci, ktorý si nikdy nemôže byť úplne istý, ako pri tom vyzerá a či to robí správne? Alica Hammerová má však opačné skúsenosti: „Práve títo ľudia nám chcú často ukázať niečo zo seba. Mnohokrát dokážu veľa a potrebujú priestor na prezentáciu a sebarealizáciu.“
Spomíname na vystúpenia z minulosti. Na jednom bol zmiešaný pár, tanečník na vozíčku so zdravou partnerkou. „Tanečník v istom momente zišiel z vozíka, tlačil ho pred sebou, tanečníčka ho chytila pod pazuchu, spolu išli na pódium až do polohy ležmo, tam robili kotúly, následne sa postavili, on si ju prehol cez chrbát… Z takýchto pohybov a pozícií sme boli všetci priam ohúrení,“ vracia sa k úspešnému vystúpeniu Alica Hammerová.
Galina Kubalová je nevidiaca od svojich dvadsiatich piatich rokov. Odmalička mala rada pohyb a to isté platí o jej synovi. „Keď bol ešte malý, nacvičila som s ním prvú choreografiu na pesničku Mama Mia,“ spomína Galina. Hovorí, že osvojovanie si krokov je pre nevidiaceho tanečníka náročné: „Chce to veľmi skúseného inštruktora, ktorý je komunikačne zručný, aby vedel každý pohyb dobre opísať. Rovnako je dôležité, aby bol veľmi kontaktný, lebo nevidiaci si ho občas potrebuje aj ohmatať. Inštruktor musí vedieť nevidiaceho dobre viesť.“ Keďže sluch nevidiacich je používaním trénovaný, pri tanci im môže pomôcť lepšie vnímanie hudby a rytmu.
Galina bola so synom na niekoľkých tanečných súťažiach: „Zapájali sme sa tam do kategórií určených ľuďom so znevýhodnením. Takýchto možností však veľa nie je, takže sa teším, že pribúda niečo nové.“
Ak nevidíme priestor, kde tancujeme, ani publikum a na nás sa, naopak, pozerajú všetci, nemusí to byť pre každého príjemné. Galina však pohybom žije odmalička, takže je to pre ňu úplne prirodzené a navyše k tancu má veľmi blízko aj jej syn. Galinine pocity na parkete sa líšia podľa toho, či sa nachádza na pódiu alebo v zákulisí: „Kým sa to ešte nezačne naostro, teším sa, aké to bude fajn, dávam si otázku, či nám to vyjde atď. Potom prídete na pódium a viete, že všetky kroky, všetko musí byť stopercentné. Zrazu sa to skončí a vy si uvedomíte, že ani neviete, ako to prešlo.“ Pri tanci teda Galine čas beží inak. Prvotnou odozvou od publika, ktorú registruje, je búrlivý potlesk. O standing ovations sa neraz dozvie až dodatočne. „Ľudia sa ma potom pýtajú, prečo som ich musela rozplakať, ale ja cítim, že tancom rozdávam radosť a to je pre mňa krásne.“
Galina sa na nultom ročníku festivalu No barriers napokon nezúčastnila, pretože jej kolidoval s iným podujatím. Podobný problém mali aj ďalší tanečníci, ktorí Alici Hammerovej z OZ Pohyb bez bariér napísali, že v inom termíne ako na prelome októbra a novembra, čo je počas jesenných prázdnin, by sa určite zúčastnili. Alica tak už vie, že nabudúce treba zmeniť jediné – čas konania. O tom, že nejaké „nabudúce“ bude, organizátorka festivalu vôbec nepochybuje: „No barriers prinieslo toľko pozitívnej energie, že v ňom určite budeme pokračovať aj ďalej.“
Prihlásených tímov bolo síce menej, ako by organizátori dokázali prijať, ale pochádzali z celého Slovenska. Popri tanečníkoch so znevýhodnením sa predstavila aj skupina senioriek Lady line z Košíc. Energické dámy si svoje pestré kostýmy pripravili špeciálne na tento festival. Lady line sa predstavili až tromi nápaditými choreografiami. V záujmovom útvare Slnečnice v dubnickom centre voľného času sa pravidelne stretávajú dospelí ľudia so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. „Každý deň sa nám striedajú rôzne činnosti – kreslíme, píšeme, rozprávame sa, počítame, tvoríme, cvičíme, pracujeme s hlinou, vyšívame, spievame, tancujeme…“ Hoci tanec je medzi ich činnosťami uvedený až na konci, z ich pódiového výkonu bolo jasné, že sa mu venujú radi a s nadšením. Tanečníci a herci sociálneho divadla Hopi hope z Košíc predviedli scénický tanec s názvom Vírus. Po pôvode mena tejto choreografie moderátori pátrali márne. „Treba to jednoducho vidieť a urobiť si názor,“ znela stručná odpoveď divadelníkov.
V Regionálnom edukačno-sociálnom centre v Nových Zámkoch sa riadia heslom „každý iný, všetci rovní“, ktoré si zvolili aj ako titul svojho tanca. Okrem nich sa predstavili aj žiaci Spojenej školy z Bytče či občianske združenie Okáčik zo Žiaru nad Hronom, ktoré práve v deň konania festivalu oslávilo svoje dvadsiate narodeniny. Košičanky zo skupiny Suprémo sú väčšinou mladé mamičky, ktoré k tancu priviedli ich deti. Mamy sa už nechceli len pozerať na to, ako tancujú ich dcéry a synovia, tak sa do toho s vervou pustili tiež. Tanečníkov prišli povzbudiť aj profesionáli z bratislavskej tanečnej školy Dance continent. Výťažok z festivalového vstupného venovali organizátori pani Ivane s onkologickým ochorením, ktorá sa stará o dcérku a snaží sa žiť v rámci možností normálne, pričom jej však vznikajú mimoriadne životné náklady. Všetci účinkujúci boli odmenení zlatými medailami. Vyvrcholením festivalu bol koncert nevidiaceho speváka Maroša Banga.
Viac o tanci ľudí so znevýhodnením sa dozviete na webstránke občianskeho združenia Pohyb bez bariér.
Red.