Inscenácia je o strachu ako emócii, s ktorou sa v posledných rokoch stretávame veľmi často. Alebo o tom, prečo sa bojíme. Teraz strach vidíme v umeleckom podaní ľudí s mentálnym postihnutím.
Divadlo z Pasáže uviedlo v máji svoju ďalšiu, v poradí už 34. inscenáciu s názvom Pískanie v tme. „Na začiatku tvorivého procesu bola téma strachu ako emócie, ktorou v posledných rokoch intenzívne prechádzal každý z nás individuálne a aj spoločnosť ako celok,“ vysvetľuje myšlienku umelecká riaditeľka divadla, Eva Ogurčáková.
Strach poznáme už z detstva, ale vtedy sme sa báli iných vecí ako dnes. Ak sa ponoríte do umeleckých rolí hercov, možno začnete premýšľať, či je strach emócia alebo pocit.
„Prečo pískaš? Lebo je tu tma. No a? Keď je tma, ja sa bojím. A čoho? Neviem. Smrti? Bubáka? Strachu? A keď je svetlo, tak sa nebojíš? Bojím, ale menej,“ ozýva sa z divadelných dosiek.
Inscenácie v divadle vyberajú tak, aby im aj herci rozumeli a predtým ako sa učia texty, podrobne si inscenáciu rozoberajú, vysvetľujú, diskutujú o nej. A strach je súčasťou bytia – malých aj veľkých. „Erich Fromm hovorí, že pískanie v tme svetlo neprináša. Pískajúc v tme sa človek cíti tak trochu menej sám, ale vždy je to len ilúzia, nie skutočné riešenie strachu. Je to inscenácia o tom, prečo sa bojíme – to nám však vysvetlil Darwin. Tak možno je vlastne o tom, prečo sa nebojíme,“ hovorí režisér inscenácie Šimon Spišák.
Nie je to rozprávková prechádzka, ani rozprávka, ale rozprávkové bytosti sa v nej objavujú. Bytosti ako metafora esencie ľudských vlastností, obrazy, ktoré vyžadujú od diváka viacvrstvové vnímanie, prinášajú kolektívne aj individuálne interpretácie.
„Každý z nás máme svoj osobný príbeh. Naše príbehy však nie sú izolované. Prelínajú sa, či chceme alebo nie. My máme právo rozhodnúť sa – chcem vidieť svet len cez objektív môjho príbehu alebo mám odvahu na chápanie toho iného, možno na prvý pohľad pre mňa absurdného?“ dodáva umelecká riaditeľka divadla, Eva Ogurčáková.
Ako popísať inscenáciu, ktorá spája Heideggera, Fromma či Darwina a Mechúrika Koščúrika? Vraj je to nemožné. Potreba zážitku je nevyhnutná. Len tak spoznáte príbeh, ktorý je iný ako ten váš, ale zároveň môže byť silným osobným zážitkom.
Zuzana Rojíková