V rozhovore s Janou Žitňanskou, bývalou poslankyňou NR SR, ktorá sa dlhoročne venuje problematike zdravotne znevýhodnených, sa dozviete nielen o aktuálnych zmenách týkajúcich sa ľudí so zdravotným znevýhodnením, ale aj o tom, čo ju v spoločnosti najviac trápi. Prezradila nám tiež, na ktoré úspechy je najviac hrdá.
Nedá mi nezačať tým, že v minulosti ste boli žurnalistkou. Kde všade ste v rámci médií pracovali?
„Môj prvý kontakt s médiami bol ešte počas strednej školy, keď som občas spolumoderovala reláciu pre mládež Štúdio kontakt. Na vysokej škole som začínala v RMC rádiu, potom som dlhšie robila pre francúzsku redakciu vysielania do zahraničia Slovenského rozhlasu a bola som aj pri začiatkoch prvej súkromnej televízie VTV, kde som sa venovala zahraničiu a moderovala večerné správy. Po škole som rok študovala žurnalistiku aj v Paríži, tam som robila pre rádio France Cuture a televíziu France 3. Po návrate na Slovensko som nastúpila do Markízy, ktorá práve spúšťala vysielanie, neskôr v rádiu Twist a Slovenskej televízii. V tom čase som sa už naplno venovala pokrývaniu domácej politiky a moderovaniu správ.“
Na ktorú skúsenosť spomínate najradšej?
„Každá jedna televízia či rozhlas, kde som pracovala, boli pre mňa skvelou skúsenosťou a veľkým posunutím vpred. Prácu novinárky som milovala – ten adrenalín počas živého vysielania, aj keď asi najviac ma bavilo robiť reportáže v teréne, byť v kontakte s ľuďmi a prinášať aj dobré správy, keďže tých negatívnych vecí sa aj v tom čase dialo akosi viac.“
Dá sa povedať, že práve v médiách sa zrodil vzťah k problematike zdravotne znevýhodnených?
„Ani nie. Počas novinárskej kariéry som viac riešila denné spravodajstvo, politiku, kto čo povedal, a ako ten druhý zareagoval. Téma zdravotného znevýhodnenia si ma našla, až keď som vstúpila do politiky. Viacerí ľudia sa na mňa začali obracať s prosbou o pomoc s tým, že iní politici ich odmietajú čo i len vypočuť. Tak som počúvala a nestačila sa čudovať, s čím všetkým ľudia so zdravotným postihnutím a ich rodiny zápasia.“
Čo u vás podnietilo všímať si a reagovať na potreby slabších a zraniteľnejších v našej spoločnosti?
„Práve ten absolútny nezáujem zo strany vtedajších politikov. Nevedela som pochopiť, ako im môžu byť tieto problémy ľahostajné. A na druhej strane statočnosť tých ľudí, ktorí mi odkrývali všetky nespravodlivosti a ťažkosti, ktoré zažívajú ľudia so zdravotným znevýhodnením a ich rodiny.“
V roku 1998 ste vstúpili do politiky. Bola za tým ambícia na veci nielen upozorňovať, ale ich aj reálne meniť?
„Do veľkej politiky som vstúpila až v roku 2009, pár mesiacov pred parlamentnými voľbami. A áno, hoci som sa v tom čase viac zaoberala školstvom a kultúrou, popud bol presne ten, že nestačí len kritizovať a upozorňovať, ale keď je možnosť niečo reálne zmeniť, treba to urobiť.“
V politike ste vystriedali viaceré verejné funkcie i strany. Na ktorú časť spomínate najradšej aj v tom zmysle, že ste veci mohli reálne najviac meniť a posúvať vpred?
„Od roku 2010 do 2014 som bola poslankyňou NR SR, potom 5 rokov europoslankyňou a napokon opäť 3,5 roka poslankyňou slovenského parlamentu. Nikdy som neriešila nejaké posty, lebo vždy mi viac záležalo na obsahu a odvedenej práci. Asi najviac zmien, ktoré môžu pomôcť najzraniteľnejším, sa mi podarilo presadiť v posledných rokoch. Poučená svojimi začiatkami, keď si ma úradníci na ministerstvách posúvali so slovami “to sa nedá pani poslankyňa” a ministri odbíjali s tým, že “to budeme riešiť komplexne, najskôr zriadime pracovnú skupinu”, som presne vedela, na aké dvere zaklopať – hoc aj opakovane, s kým spolupracovať, aby práca nešla len „do šuflíka“.
Skúste prosím vymenovať najvýznamnejšie zmeny, ktoré sa vám podarili na začiatku politickej kariéry.
„V prvých rokoch to bola asi novela zákona o hazarde, ktorá ho sprísňovala a viac ochraňovala zraniteľných, zákon o dobrovoľníctve, podporné opatrenia pre študentov so zdravotným znevýhodnením na vysokých školách, zásadné navýšenie rozpočtu na asistentov učiteľa…“
Vaše meno je, dovolím si povedať, dlhodobo najčastejšie spájané so zmenami týkajúcimi sa zdravotne znevýhodnených u nás. Ste takpovediac priekopníčkou práv zdravotne znevýhodnených. Na čo ste v rámci svojej roly političky naozaj hrdá?
„Som rada, že aj s pomocou ľudí so zdravotným znevýhodnením a ďalšími, s ktorými som spolupracovala, sa podarilo dostať vo všeobecnosti túto tému viac do pozornosti médií či verejnosti. A zdá sa mi, že je aj vďaka tomu viac chápavá. Poviem to na príklade. V mojich začiatkoch som sa dohodla s pani premiérkou Ivetou Radičovou, aby sa tlačové konferencie vlády tlmočili do posunkového jazyka. Vtedy sa to stretlo s nie veľkým pochopením médií a verejnosti, ktorým “pani mávajúca rukami” na obrazovke zavadzala. Potom to počas vlád Smeru absentovalo, po roku 2020 sme to opäť zaviedli, dnes je tlmočenie už úplne bežné a nikomu neprekáža. Teda dúfam, že to aj naďalej zostane zachované. Pokiaľ ide o to, čo sa podarilo a z čoho sa teším, je toho veľa. Lebo aj tie najmenšie zmeny, ktoré pomohli čo i len jednému človeku, stáli za to. Celých 3,5 roka sme s mojím tímom striehli na zákony, ktoré išli do parlamentu a všade tam, kde to malo zmysel, sme dávali pozmeňujúce návrhy, ktoré zákon vylepšovali so zreteľom na ľudí so zdravotným znevýhodnením. Spomeniem napr. viacero individuálnych podnetov ohľadom chránených dielní či prechodu z pobytového zariadenia na OA sme pretavili do noviel zákona. Potom prišlo “krúžkovné”, kde sa mi podarilo vybojovať rovnaké peniaze pre deti s postihnutím, keďže mnohé z nich by na krúžky nemohli chodiť a rodina by o krúžkovné prišla. Asi najväčšou zmenou bolo zastavenie krátenia príspevku na opatrovanie pri poberaní dôchodkovej dávky, zvýšenie príplatku k prídavkom či 100 € na nezaopatrené dieťa nielen pre opatrovateľov, ktorí nepracujú, ale aj tých pracujúcich či poberajúcich dôchodkovú dávku. A, samozrejme, nárokovateľnosť podporných opatrení na školách vrátane umožnenia zdravotníkom, sociálnym pracovníkom a osobným asistentom pomáhať žiakom na školách.“
Rodina so zdravotne znevýhodneným dieťaťom musí čeliť viacerým problémom, ktoré sa netýkajú len zvládania celkovo náročnej životnej situácie, ale aj finančnej stránky. Nakoľko si podľa vás uvedomuje štát túto skutočnosť?
„Áno, pri ochorení, úraze člena domácnosti či narodení dieťatka so zdravotným znevýhodnením sa život rodiny zásadne mení a prejavuje sa to na nižšom príjme z dôvodu opatrovania a vyšších výdavkoch. Žiaľ, štát sa k týmto rodinám stále nestavia tak, ako by potrebovali. Tu mnohokrát nastupuje tretí sektor, mimovládky, ktoré doslova zachraňujú tieto rodiny, pomáhajú im nielen materiálne, ale aj podporou, radami. Nechápem, ako môže niekto spochybňovať prínos mimovládnych organizácií.“
Rehabilitácie, rehabilitačné, kompenzačné a zdravotné pomôcky, lieky, hygienické potreby a mnoho iného, čo rodiny neodkladne potrebujú. Ide o veľmi drahé záležitosti, ktoré si nemôžu dovoliť. Dočkajú sa ľudia pomoci v rámci vyššie spomenutého?
„Ja pevne verím, že áno. Sama som sa začala v roku 2022 venovať téme pomôcok, lebo som videla, ako je na jednej strane systém zbytočne komplikovaný, ako sa ľudia ťažko dostávajú k pomôckam, ktoré potrebujú, a ako naopak končí množstvo pomôcok ešte nerozbalených v pivniciach, keďže nevyhovujú potrebám toho ktorého človeka. Je nevyhnutné v dohľadnej dobe upraviť túto oblasť aj legislatívne, aby sa nemohlo stať, že pri objektívnom zvýšení ceny pomôcky zdravotné poisťovne odmietnu zvýšiť úhradu a celá ťarcha zostane na rodine.“
Vezmime si rehabilitácie, ktoré sú alfou a omegou pre mnoho zdravotne znevýhodnených. Ide o nevyhnutnosť, ktorú potrebujú, aby sa ich zdravotný stav nezhoršoval. Je šanca, že tieto služby bude raz plne hradiť štát alebo ide o čistú utópiu?
„Aj tu som presvedčená, že poisťovne by mali hradiť nielen rehabilitácie, ale aj terapie v podstatne vyššej miere. Na konci dňa sa to premietne do nižších výdavkov v následnej zdravotnej starostlivosti či v nižšom vyplácaní sociálnych dávok. Lebo včasná intervencia, vhodné pomôcky, dostupné terapie zvýšia nielen kvalitu života jednotlivca a celej jeho rodiny, ale urobia ho aj viac nezávislým a menej odkázaným.“
Rovnako aj invalidné vozíky a ďalšie pomôcky, ktoré sú základom pre ich každodenné fungovanie. Väčšinou musia ľudia realizovať zbierky, úlohu štátu supluje často tretí sektor. Ako to vidíte do budúcna?
„Jednoznačne si v tomto musí štát plniť svoje poslanie a zabezpečiť ľuďom so zdravotným znevýhodnením, chronickým alebo iným ochorením potrebnú liečbu, rehabilitácie a pomôcky. Na konci, tak ako som už spomínala, sa mu to ekonomicky vráti, lebo mnohí títo ľudia budú môcť byť ekonomicky aktívni.“
Vďaka vášmu nasadeniu sa v roku 2023 invalidným dôchodcom navýšila suma príspevku, ktorý poberajú od štátu. Aké pozitívne zmeny čakajú znevýhodnených v blízkom čase?
„Definitívne zastavenie krátenia príspevku na opatrovanie, ako aj vyplácanie spomínaných 100 € akémukoľvek opatrovateľovi pri nezaopatrenom dieťati nastane k 1. júlu 2024. Verím, že nová vláda toto opatrenie pre opatrovateľov nezruší, hoci sa ocitlo na zozname Ministerstva financií SR v kolónke – ako znížiť výdavky štátu.“
Ste jasným dôkazom toho, že v Národnej rade SR je možné usilovnou prácou realizovať systémové zmeny v prístupe štátu k ľuďom so zdravotným znevýhodnením. Ktoré zmeny vo vašej politickej kariére považujete za prelomové?
„Bolo to množstvo drobných opatrení, ako aj tých väčších či “nákladnejších”. Mnohé z nich sa nedarilo presadiť roky. Napríklad zdravotník, sociálny pracovník či osobný asistent na školách. Rezorty práce a zdravotníctva zásadne nesúhlasili s týmito návrhmi, keďže mali presah do iného rezortu. Verím však, že aj táto prijatá legislatíva zostane zachovaná a systém sa bude už len doťahovať tak, aby žiaci na školách, a to nielen tí so zdravotným znevýhodnením, ale aj dočasne chorí či tí, ktorí napríklad prídu o rodiča, dostávali potrebnú podporu. Tiež sa teším, že ľudia pracujúci v chránených dielňach budú môcť legálne pracovať aj z domu či v teréne, ak im to povaha ich práce a zdravie umožnia.“
Na čom je podľa vás v súčasnosti nutné pracovať, keď hovoríme o zdravotne znevýhodnených? Čo ich najviac v súčasnosti trápi? S akými prosbami sa na vás obracajú?
„Stále je potrebné búrať neochotu pozerať sa na človeka so zdravotným postihnutím “nadrezortne”. Lebo keď si ho jednotlivé rezorty prehadzujú, najčastejšie sa stáva, že nám v systéme prepadne. Kľúčová je raná starostlivosť, včasná intervencia a dostupnosť služieb. V prípade neformálnych opatrovateľov dostupnosť odľahčovacej služby, poradenstvo a proaktívny prístup úradov, ktoré im pomôžu zorientovať sa v tom, na čo majú nárok. Musíme urýchliť a zlepšiť posudkovú činnosť, na reforme ktorej by sa malo pracovať na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Lebo asi najviac prosieb, ktoré ku mne prichádzajú, sú okrem finančnej tiesne spojenej s kúpou pomôcky či zaplatením rehabilitácie najmä o tom, že úrady zamietajú žiadosti o príspevky na kompenzáciu ŤZP.“
Zdravotne znevýhodnení zápasia aj s neprijatím, predsudkami a mnohými, nielen architektonickými, ale aj ľudskými bariérami. Ako prijíma naša spoločnosť znevýhodnených a ako možno túto skutočnosť zlepšovať?
„Aj mňa asi najviac trápi to množstvo predsudkov, ale aj prístup niektorých ľudí, ktorí dokonca ľuďom so zdravotným znevýhodnením doslova závidia príspevky. A pritom sami by nevydržali žiť život týchto rodín ani dva dni.“
Poznám veľa zdravotne znevýhodnených, ktorí dosahujú excelentné výsledky v rôznych oblastiach života. Teší ma existencia neziskoviek, združení, skupín, médií atď., ktoré okrem konkrétnej pomoci aj šíria osvetu a poukazujú na to, že byť iný neznamená menejcenný. Ba naopak – výnimočný.
„Áno, na tomto treba stavať, ukazovať pozitívne vzory nielen ako motiváciu pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, ale aj ako odpoveď pre tých, ktorí sa na túto skupinu ľudí pozerajú len ako na tých, ktorí štát niečo stoja.“
V posledných voľbách ste neboli zvolenou za poslankyňu NR SR, čo ma, úprimne, mrzí. Kto prevezme vašu prácu?
„Priznám sa, neviem. Lebo aj z mojej skúsenosti viem, že je potrebné orientovať sa vo viacerých rezortoch, vedieť s kým, ako a kedy hovoriť. Nezabúdajme, že politika má vlastné pravidlá, ktoré síce môžu vyzerať absurdne, ale treba ich poznať. No veľmi úprimne – nikto nie je nenahraditeľný a každý zo zvolených 150 poslancov sa môže do témy zahryznúť.“
Akým smerom sa chcete ďalej uberať? Aké sú vaše plány? Nepremýšľali ste o skĺbení práce političky s novinárskou profesiou?
„V období po voľbách som si zobrala pár dní oddychu, lebo celé 13-ročné obdobie sa nieslo vo vysokom tempe. Ak chcete totiž vykonávať svoju prácu v politike poctivo, nepoznáte ani piatok, ani sviatok. Moja rodina by o tom vedela rozprávať. Rozmýšľam, ako ďalej. Rada by som zostala v téme podpory ľudí so zdravotným znevýhodnením aktívna, ale ešte to nemám úplne vymyslené. Je toho totiž veľmi veľa, čo treba urobiť a to som ešte nehovorila o paliatívnej starostlivosti, ktorej som sa v poslednom čase venovala veľmi intenzívne.“
Čo vás aktuálne v rámci našej celospoločenskej situácie trápi najviac?
„Obávam sa polarizácie a stupňujúcej sa agresivity. Je to trend nielen u nás, ale aj v zahraničí.“
Aké sú vaše ambície do budúcna v rámci profesijného i osobného života?
„Mojou túžbou je, tak ako doteraz, robiť prácu, ktorá dáva zmysel, pomáhať iným, aby bol ich život znesiteľnejší. Chcem sa viac venovať rodine, viac čítať a pracovať s kvetmi.“
Zuzana Pellová