Občianske združenie Detský čin roka každoročne vyhlasuje rovnomennú súťaž, v ktorej sa prezentujú výnimočné skutky detí z celého Slovenska. Môže ísť o záchranu ľudského života, pomoc v rodine, pomoc rovesníkom, pomoc iným ľuďom či prírode. Aktérmi týchto emotívnych príbehov sú neraz aj ľudia so znevýhodnením. V ročníku 2023 napríklad v bratislavskej základnej škole Narnia peniaze za vyzbierané zálohované fľaše venovali výcvikovej škole, ktorá vychováva psov pomáhajúcich ľuďom s rôznymi druhmi postihnutia.
Väčšinou však v príbehoch ide o deti, najčastejšie spolužiakov. Z jednej levickej základnej školy napríklad prišiel list od spolužiakov integrovaného žiaka Janka, ktorý sa napriek svojim špecifickým potrebám a individuálnemu učebnému plánu začlenil medzi ostatných a už šesť rokov s nimi chodí do jednej triedy. „Vždy, keď príde do školy, zoberiem ho za ruku a ideme sa jašiť,“ opisuje svoj vzťah k spolužiakovi s poruchou autistického spektra a s mentálnym postihnutím šiestak Evan Garaj. S Jankom rád hrá aj futbal. „Vie presne prihrávať, dáva silné aj slabé strely,“ dodáva Evan.
Z rozprávania spolužiakov vyplýva, že Janko nie je žiakom triedy iba formálne, ale že ho v rámci možností vťahujú do celého diania, vrátane toho mimoškolského. Spolužiak Pavol Sklenka spomína, ako s nimi bol Janko na školskom výlete v Bratislave: „Mali sme sa plaviť po Dunaji a Janko sa veľmi bál ísť na loď. Tak som mu povedal, že sa nemusí báť, lebo je to iba domček na vode a onedlho vystúpime v Bratislave. Na lodi bol poriadny hluk, čo Janko veľmi zle znáša aj v triede, tak si zakryl uši, oprel sa o mňa a celú plavbu sme spolu nejako zvládli.“
Kamarát Zilong bol neraz u Janka aj doma. Je zvyknutý, že Janko má rád rôzne druhy hodín, ktoré si nosí aj do školy, často rozpráva o svojom psovi a obľubuje loptové hry.
Jankova mama Slávka Urbančeková hovorí, že tento príbeh by mohol povzbudiť aj ďalších rodičov integrovaných detí. Podľa nej je možné aj začlenenie dieťaťa s väčším handicapom, ak má okolo seba dobrých a trpezlivých ľudí: „S Janíčkom to zozačiatku naozaj nebolo jednoduché. Obdivovala som pani riaditeľku, že ho zobrala do bežnej triedy a našla preňho výbornú asistentku. Tá nevytvorila medzi triedou a Jankom bariéru, ale naopak, doslova ho k nim priviedla a to isté robila aj pani učiteľka triedna. V škole mal síce vyhradenú jednu miestnosť, ak by bol nervózny či unavený z diania v triede, ale postupne začal sám vyhľadávať deti, ktoré boli k nemu milé, hral sa s nimi a aj doma ich často spomína.“
Učiteľka Renáta Trungelová hovorí, že prítomnosť dieťaťa so znevýhodnením v triede môže ostatných spolužiakov veľa naučiť. Napríklad to, že ak im dieťa s autizmom premiestňuje peračník, nerobí to zo zlomyseľnosti, len chce, aby veci boli na svojom mieste. Rovnako už vedia, že popri pohladení ich Janko môže aj uštipnúť. Nerobí to naschvál, je to z jeho strany prejav pozitívnej emócie. Podľa Renáty Trungelovej sú deti trpezlivé a empatické aj preto, lebo s nimi Janko vyrastá od prvej triedy.
O tom, že v príbehoch často nejde len o jednorazovú pomoc, svedčí aj list učiteľa Filipa Červeňa zo Základnej školy na Prokofievovej ulici v Bratislave, ktorý prišiel do Detského činu roka 2023. Opísal v ňom sústavnú pomoc svojho žiaka Denisa, ktorý vstáva skoro ráno: „Robí to preto, aby stihol prísť do školy skôr ako jeho kamarát a spolužiak Alex, ktorý má zdravotné znevýhodnenie – je na vozíku. Každé ráno ho čaká a pomáha s jeho presunom do budovy školy až na tretie poschodie, kde majú triedu. Dennodenne mu nosí školskú tašku, pripravuje mu pomôcky, pomáha mu s úlohami a zápisom poznámok z vyučovacích hodín. Keď je potrebné, privolá učiteľa a po vyučovaní ho zas pomôže vyprevadiť k autu, ktorým cestuje domov. Je mu nápomocný vždy a všade, keď to Alex potrebuje. Denis to nerobí preto, lebo ho o to niekto požiadal, alebo mu to niekto nariadil, robí to z čistej dobroty, kamarátstva a spolupatričnosti. Alex sa môže na Denisa spoľahnúť v každom okamihu,“ uvádza učiteľ.
Aj v minulých ročníkoch Detského činu nájdeme veľa prípadov pomoci chorým či inak znevýhodneným. Žiaci z Pružiny napríklad zorganizovali predaj svojich výrobkov, pričom výťažok venovali onkologickým pacientom. V Tlmačoch deti zisk zo školských vianočných trhov venovali žiakovi so svalovou dystrofiou. „Príbehy, kde ide o pomoc znevýhodnenému spolužiakovi či spolužiačke, sú zastúpené veľmi výrazne a väčšinou sú mimoriadne silné,“ potvrdzuje Magdaléna Fábryová, ktorá Detský čin spoluorganizuje už roky. „V listoch často zaznieva motív, že od detí s postihnutím sa tie, v úvodzovkách, zdravé učia istej húževnatosti a aj vďaka nim lepšie chápu pravé hodnoty života.“
Zaujímalo nás, či sa aj deti so znevýhodnením objavujú v niektorých príbehoch ako tie, ktoré niekomu pomohli, alebo urobili niečo výnimočné. Magdaléna Fábryová uvádza príbeh spred niekoľkých rokov s názvom Trieda pomáha slabozrakému Rasťovi a Rasťo pomáha triede. „Bol to list písaný akoby z dvoch strán. Na jednej strane pani učiteľka hovorila za kolektív svojich žiakov, ktorí pomáhajú Rasťovi pri presunoch z triedy do triedy, dopisovať poznámky a podobne. Na druhej strane opisovala, ako Rasťo pomáha triede uvedomiť si, čo je v živote podstatné, a nechýbal ani pohľad samotného Rasťa. To, že nejde o pomoc jednostrannú, ale, naopak, vzájomnú, zaznieva v mnohých príbehoch detských činov,“ uzatvára Magdaléna Fábryová.
Red.