Jozef Griač: Chcel som sa postaviť proti osudu všetkých, ktorí nedokázali nájsť ďalšiu cestu svojím životom

Jozef Griač má tridsaťštyri rokov. Žije so zdravotným znevýhodnením spastická kvadruparéza. Pôsobí v občianskom združení Imobilio a je členom zdravotnej a sociálnej komisie v bratislavskej mestskej časti Karlova Ves. Jeho vášňou okrem športu je kultúra ako taká, z nej veľmi vyčnieva divadlo.

Žiješ v Karlovej Vsi. Ako vnímaš celkovo Bratislavu? Je bezbariérová?

„Nie je tak bezbariérová, ako by mohla byť, ale súčasťou mojej agendy bolo a je aj to, aby sme v tejto oblasti pokročili čo najviac. Existujú architektonické bariéry, ktoré sa nám darí postupne odstraňovať. Mnohí aktivisti v tejto oblasti chcú viac, ale neuvedomujú si, aký je postup, kde je naozaj potrebné zatlačiť a najmä, ako treba postupovať, aby sa dosiahli úspešné realizácie a výsledky.“

S akými bariérami sa v meste stretávaš?

„Presne s tými istými, ako kdekoľvek inde. Spomínané architektonické, ktoré osobne zaznamenávam, ale aj zbieraním podnetov od občanov Karlovej Vsi. Pomáham ich identifikovať, osobne kontrolujem stav. Tu je však potrebné podotknúť, že existujú aj mentálne bariéry, ktoré vznikajú prirodzene tým, že sme každý iný. Tie je potrebné riešiť tiež.“

Čo ťa naposledy nahnevalo?

„Úplne naposledy? Hnevá ma, že divadlo, do ktorého idem tento mesiac, nie je bezbariérové. Takáto vec mne aj asistentom, určite i starším ľuďom, dáva zabrať.“

Kde v rámci mesta, Slovenska nemôžeš chodiť práve pre to, že dané miesto nie je pre teba ako vozičkára prispôsobené?

„Nie je to vyslovene o tom, že by som nemohol. Skôr je to o tom, že tam nemôžem prísť s hociktorým asistentom, ale je nutné dopredu myslieť na to, že „tam“ musím bezpodmienečne byť s fyzicky zdatnejším asistentom, aby so mnou prekonal architektonické bariéry, ktoré nás na mieste čakajú.“

Na čom je potrebné v rámci Slovenska a bariér pracovať?

„Vnímam to v dvoch rovinách. Ako spoločnosť máme čo zlepšovať v komunikácii medzi sebou. Ak sa to nenaučíme, nevyriešime vôbec nič, ani bariéry. Keď riešime architektonickú bariéru, riešme ju funkčne, nielen formálne.“

Jozef Griač na vozíku pred širokými dverami do miestnosti, na tvári má úsmev.
Široké dvere v interiéroch potešia. Tie úzke sú pre človeka na vozíku neraz neprekonateľnou bariérou. Foto: Archív JG

Na akej škole si študoval a kedy si ukončil štúdium?

„Študoval som na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, odbor sociálna práca. Štúdium som ukončil v roku 2018 získaním magisterského titulu.“

Prečo si sa rozhodol práve pre odbor sociálna práca?

„Myslím, vlastne som si už teraz istý, že práve sociálna práca rieši problematiku zdravotne znevýhodnených najkomplexnejšie.“

Mal si podmienky v škole prispôsobené tak, aby si mohol študovať dôstojne a kvalitne zároveň?

„Určite áno, keďže som v podstate ležiaci a dlhodobé sedenie na vozíku mi spôsobuje bolesti a spazmy. Mnoho pedagógov stálo za mnou a vedenie školy mi umožnilo študovať aj na posteli. To by už kto nechcel. OK, boli ale aj narážky, a to sú tie bariéry v ľudskom myslení. Zvládli sme to navzájom, čomu som vďačný. Keďže odborne som bol vždy pripravený, bolo ľahšie takúto bariéru rozbiť.“

Ako to vyzeralo na škole? Stretával si sa s podceňovaním či predsudkami?

„To som sa v žiadnej forme nestretol.“

Spomenieš si na situáciu, keď si sa na škole necítil začlenený?

„Nespomínam si na takú situáciu.“

Si zakladateľom a štatutárnym zástupcom dobrovoľníckej organizácie Imobilio. Kedy a pod akým zámerom vzniklo?

„Občianske združenie Imobilio vzniklo v roku 2007 so zámerom zlepšovať sociálne podmienky a postavenie na trhu práce pre ľudí so zdravotným znevýhodnením.“

U koho sa zrodila myšlienka založiť toto centrum?

„Smelo poviem, že u mňa. Ak sa vrátim v kazuistike do minulosti, tak som sa vždy rozplakal, keď som v škole na Mokrohájskej videl visieť čiernu vlajku. A tých vlajok bolo mnoho. Vždy ma to veľmi rozrušilo, napriek tomu som zisťoval, kto to je. Mokrohájčania to poznajú osobne. Vedeli by povedať príbehy sami. Ich blízky priateľ. Mladý človek, kus života pred sebou a on vám zomrie na clivotu. Mnohí, ktorí vychodili školu a odišli domov – do štyroch stien, bez aktivít opustení, sa opustili. To bol prvý počin. Nechcel som to nechať tak. Chcel som sa postaviť proti osudu všetkých, ktorí nedokázali nájsť ďalšiu cestu svojím životom!“

Prečo práve názov – Imobilio?

„Nebolo to dlhé rozhodovanie. Všetci, čo chceme a vidíme to i v základe slova, sme mobilní. Všetci sme mobilní! Máme telefóny, internet, kolesá na vozíkoch. Postavili sme sa mnohí osudu! Na vlastné „nohy“. Je potrebné, aby bolo hneď jasné, kto sme. Sme fyzicky imobilní, ale sami v sebe mobilní. A slovo IMOBILIO má aj dve kolesá, čo vidieť v našom znaku, kde „o“ je okrúhle. A keď som spomenul naše logo, znakom sú tu ruky, ktoré sa spojili nielen do sedačky, ktorú používajú záchranári. Tá pevnosť rúk dokáže najviac. Že sú v prevedení kovu? To už každý vidí. Kov je sila – mobilní mobilizujú. Takí sme a aj chceme naďalej byť.“

Imobilio nečerpá žiadne štátne ani európske zdroje. Ako sa vám teda podarilo vybudovať toto spoločné dielo?

„Ťažko. Sme v Bratislave, je to nedostatok, že hlavné mesto nemá podporu pre množstvo projektov. Je to zázrak, že sme nezlyhali. Celé Imobilio je postavené zo súkromných zdrojov. Aktivity Imobilia sú financované z darov firiem, súkromných osôb, asignácie dane. Na stavbe nášho vzdelávacieho centra odpracovalo množstvo dobrovoľníkov desiatky až stovky hodín.“

Kto stojí na čele tejto organizácie?

„Sme tam viacerí rovnocenní. Vždy sa o všetkom zložitom a vážnom dlho radíme. Na čele stojí správna rada, ktorej som aktívnym členom.“

Komu všetkému vďačíš za to, že budova už stojí a pomaly sa blíži ku kolaudácii?

„Každému jednému členovi Imobilia, každému dobrovoľníkovi, ktorý nám tu fyzicky pomohol. Sú ich stovky. Každej jednej spoločnosti, ktorá nám verila a podporila finančne alebo materiálne. Nedá sa to vymenovať, určite by som na niekoho zabudol. Naše veľké poďakovanie patrí Nadácii Pontis, kde sa každoročne uchádzame o podporu vo forme dobrovoľníckej práce. Každý rok k nám na „stavbu“ pozývame podporovateľov a zakaždým ich oceňujeme Veľkým srdcom Imobilia. Je to pre nás významná spoločenská udalosť s bohatým kultúrnym programom.“

V akom štádiu je Imobilio v súčasnosti?

„Blíži sa pomaly ku svojmu slávnostnému otvoreniu. Čaká nás zložitá kolaudácia, predsa sa za to obdobie, ktoré staviame, časť predpisov zmenila. Máme samostatne skolaudované parkovisko a už máme časť vnútorného vybavenia, ktoré sme získali na základe mikroprojektov a grantov.“

Čo všetko nájdu zdravotne znevýhodnení v Imobiliu? Čo bude tvoriť celý tento koncept?

„Predovšetkým prednášková miestnosť a knižnica, ktorú už fyzicky budujeme. Máme časť knižného fondu, ten práve triedime. Každý, kto má knihy a nevedel by, čo s nimi, môže nám ich darovať. Hlavnou náplňou je rehabilitácia, na tú máme určené 4 miestnosti. Niektoré rehabilitačné prístroje a predmety už máme vďaka podpore Mercedes Benz. No a, samozrejme, naše priestory pre administratívu a startupy. Máme tu tiež skladový priestor s dielničkou, v ňom sa už nachádza niekoľko pomôcok. V súčasnosti je väčšia časť z nich zapožičaná. Tu dávame pomôckam nový život. Následne ich požičiavame alebo darujeme.“

Imobilio Cup – presah intaktnej spoločnosti medzi znevýhodnených. O čo pôjde?

„Už vlastne ide. Tento projekt úspešne robíme niekoľko rokov. Prostredníctvom Imobilio Cupu šírime myšlienky vzájomnej integrácie zdravých a zdravotne ťažko postihnutých ľudí. Hlavnou úlohou Imobilio Cup je prostredníctvom športovej disciplíny boccie integrovať zdravých medzi nás imobilných, a prispievať tak k búraniu bariér a predsudkov. Boccia je niečo ako petang, hrá sa však z vozíkov. To znamená, že aj zdraví hráči sedia celý čas na vozíku a takto si môžu na chvíľu vyskúšať pohľad na svet, ktorý zažívame my. Zdraví si s nami zahrajú skvelý zápas na vozíku, obujú si tak na chvíľu naše topánky.“

Pohľad na Jozefa zozadu pri hre v telocvični, v ľavej ruke drží guľu a chystá sa na hod.
Hra boccia je podobná petangu. Foto: Archív JG

Máte v pláne otvoriť aj Imobilio galériu?

„Presne tak. V prednáškových priestoroch Imobilia sme vytvorili jedinečný priestor na prezentáciu diel domácich a zahraničných umelcov so zdravotným postihnutím. Otvorený však bude pre všetkých, ktorí budú spracovávať tému inklúzie alebo života so zdravotným postihnutím. V peknej demo verzii sme odprezentovali mladého umelca Tadeáša s jeho výrazným umeleckým prejavom.“

Plánujete v Imobiliu nejakých zdravotne znevýhodnených aj zamestnať? Aké pracovné pozície a postup máte v pláne?

„Áno, určite, v Imobiliu budú ľudia so znevýhodnením aj pracovať za mzdu. Zatiaľ všetci pracujeme na dobrovoľníckej báze, má to nateraz opodstatnenie najmä z dôvodu mikroprojektov, v ktorých nie je možné preplatiť takéto náklady. Po kolaudácii sa to ale zmení. V súčasnosti ako dobrovoľníci pomáhame študentom pri štúdiu a pre následné zamestnanie. Počítame s pozíciami manager projektov, psychológ, podpora medzinárodných vzťahov a európskych projektov. V každom prípade radi do svojho tímu prijmeme maséra z komunity ľudí so zrakovým postihnutím. Určite sa ešte čo to vyprofiluje. Toto je náš trojročný plán.“

Okrem Imobilia si bol poslancom mestskej časti, v súčasnosti si členom komisie.

„Bol som poslancom miestneho zastupiteľstva Mestskej časti Karlova Ves. V súčasnosti som členom sociálnej a zdravotnej komisie a to od februára 2022. Je to poradný orgán miestneho zastupiteľstva v Karlovej Vsi pre oblasť prevádzkovania sociálnej starostlivosti o ŤZP a seniorov. Každé jedno nariadenie, ktoré v tejto agende vydá mestská časť, ide na stôl nám na pripomienkovanie. Ja trošku kibicujem aj dopravnej komisii a upozorňujem ich na cestné bariéry. Aj mojou zásluhou sa niektoré z týchto bariér podarilo odstrániť.“

Jozef vo volebnej miestnosti počas volieb do NR SR 2023. V ruke drží obálku, ktorú sa chystá vhodiť do urny.
Angažovaný občan na miestnej i celoštátnej úrovni. Foto: Archív JG

Čo sa ti podarilo v rámci tejto funkcie presadiť, vybaviť, navrhnúť?

„To bola vskutku náročná úloha, byť navyše zainteresovaný aj v doprave. Na jednej strane sa mi podarilo zmapovať najvýraznejšie architektonické bariéry, dať im poradie významu z pohľadu frekvencie pešieho pohybu a zároveň pripraviť k investičnému plánu v dohľadnej dobe. Vznikol z toho celkom jasný zoznam. Mnohí zrejme tušia, že nie je možné, aby tam zajtra niekto poslal robotníkov a tí to hneď opravia. Počas doby môjho pôsobenia sa priamo odstránili tri naozaj zložité nájazdy vo frekventovaných križovatkách presne podľa mojich požiadaviek. Norma je norma, ale skutočnosť býva odlišná. Obzvlášť som hrdý na to, že jeden už hotový nájazd na chodník, ktorý bol realizovaný skôr, ako som sa pustil do tejto agendy, bol nakoniec prerobený podľa mojich pripomienok. Vymyslel som to tak, že zoberiem kolegov z dopravného priamo na miesto činu. Kolegyňa mala prejsť týmto úsekom s vozíkom. Nie s prázdnym, na vozíku sedel statný muž, s ktorým prejazd nedokázala prejsť. Z tohto mám naozaj radosť, pretože už v následných realizáciách sa takéto mini nedostatky nevyskytli.“

V súčasnosti ťa naplno zamestnáva Imobilio?

„Imobilio ma zamestnáva na viac ako polovicu času, povinnosti na komunálnej úrovni viac ako štvrtinu a ostatné si ponechávam pre šport a kultúru. Knihy nevynímajúc. To už asistenti šalejú, keď im píšem, aká kniha kedy vyjde, aby mi ju prebrali vo vydavateľstve.“

Miluješ kultúru a všetko s ňou spojené. Ktoré miesta sú v rámci Slovenska ukážkovo prispôsobené pre zdravotne znevýhodnených?

„Dostať sa do SND nie je problém, pokiaľ na parkovacích miestach vyhradených pre ŤZP nestoja práve taxikári alebo niekto, kto by tam byť nemal. Dá sa nájsť rôzna cesta, aby si sa dostal na predstavenie aj do Modrého salónika. Avšak Štúdio SND je pre vozíčkara absolútne nedôstojné. Na to upozorňovalo už množstvo znevýhodnených občanov. Viem, že architekti v tej dobe nemali šajnu o tom, že budeme chcieť chodiť na predstavenia. V zime v pohode, smetiaky pri technickom vchode smrdia málo. Ale čo vás čaká vo vnútri – umiestnia vás s požiarnikom na akejsi technickej pavlači, v pohľade na javisko zavadzajú rôzne technické veci, to vás na začiatku dosť zamrzí. Divadlo Astorka Korzo ´90 je absolútne bariérové, tam potrebujem dvoch asistentov s dobrou náladou. Divadlo Aréna bolo v hlavnej sále bezbariérové. Keď sa išlo do vedľajších priestorov, boli tam asi dva schodíky, takže v pohode. Momentálne je v komplexnej rekonštrukcii, takže uvidíme, čo to bude pre ľudí so znevýhodnením znamenať. Rád to potom zrecenzujem.“

Jozef so sprievodom pri fontáne pred Novou budovou SND v Bratislave.
Nová budova SND je pre ľudí na vozíku čiastočne prístupná. Foto: Archív JG

Aká je tvoja vízia? Kde sa vidíš o pár rokov?

„Keď chceš rozosmiať Boha, povedz mu o svojich plánoch! Ja vidím naše Imobilio ako pevne ukotvenú organizáciu v oblasti podpory imobilných mladých ľudí s veľkou podporou verejnosti a previazaním niektorých aktivít so skautmi. Tí nám v mnohom teraz pomáhajú práve fyzicky a aj na mikroprojektoch, ktoré posúvajú našu vzájomnú spoluprácu. Aktívne sme sa s nimi pustili do tém ochrany našej planéty. Prislúcha nám spojiť a riešiť environmentálne problémy so sociálnou sférou prostredníctvom digitálnych možností dneška. Všetky tri oblasti nás inšpirujú kráčať cestou pre lepší život nielen nás imobilných. Chcem sa venovať našim startupom, podporovať mladých pri štúdiu, pritom jedným očkom dohliadať na prevádzku Imobilia. A prednášať o živote na kolesách.“

Zuzana Pellová