Marek Lupták vyštudoval herectvo na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Zároveň ho to však dlhodobo ťahalo aj k réžii. Už ako stredoškolák intenzívne režíroval v novozámockom divadle Paradox, a tak si na VŠMU časom vzdelanie rozšíril aj týmto smerom. V rámci štúdia sa jeho cesty skrížili s hercami, ktorí majú zrakové znevýhodnenie. Skúsenosť tohto druhu dovtedy nemal, ale ešte ako gymnazista spolurežíroval inscenáciu Alica v krajine zázrakov, kde pracoval s hercami s mentálnym postihnutím. V tom, že sa rozhodol spolupracovať s členmi divadla Zrakáč (ďalej len Zrakáčmi) a pribrať ich do hry so študentami VŠMU, mohla do istej miery zavážiť aj skutočnosť, že sám Marek má nevidiaceho starého otca.
Keď napokon so spoluprácou súhlasil, hľadal sa vhodný titul. Ponuka dramatizácie Orvellovej Zvieracej farmy od dramaturga Martina Krča prišla v tom správnom čase. „Zvieraciu farmu mám ako titul veľmi rád. Nápad zároveň vznikol v politicky dosť vyeskalovanom predvolebnom období, do ktorého hra svojím posolstvom a vyznením dobre zapadla. Navyše sa mi tak vyriešil problém, čo budeme so Zrakáčmi hrať,“ vysvetľuje Marek Lupták.
A prečo vlastne tak dlho rozmýšľal nad hrou, ktorá by podľa neho bola pre hercov so zrakovými problémami vhodná? „Dlho som hľadal spôsob, ako uchopiť to, že máme v inscenácii hercov so zrakovým znevýhodnením, či to dramaturgicky nejako využijeme, napríklad, že by Zrakáči hrali postavy, ktoré sú v prenesenom význame voči niečomu zaslepené alebo niečo podobné. Druhá možnosť bola, že zrakový aspekt nebude v tom celom hrať žiadnu úlohu. Ignorovať ho úplne sa nám však zdalo nelogické, asi ako keby sme prehliadali slona v izbe. Ak by sme však, naopak, zrakovú stránku dramaturgicky nejako výrazne podchytili, išlo by to podľa nás proti logike integrácie, pretože by sme tak akoby zasvietili reflektor špeciálne na zrakovo znevýhodnených, čo sme nechceli,“ približuje Marek, ako uvažoval na začiatku celého procesu.
Diváka hneď v úvode určite upúta živý audiokomentár, ktorý, neraz ironicky či s humorom, uvádza dianie na javisku, ale plní aj svoju základnú funkciu, teda popisuje vizuálne situácie. „Niekedy sme si pomohli aj tak, že situáciu, ktorá by na javisku musela byť výrazne vizuálna, sme sa ani neunúvali aranžovať v priestore a nechali sme ju len s určitým nadsadením opísať audiokomentárom,“ hovorí režisér, ktorý ocenil aj veľa nápadov od samotných Zrakáčov. „K svojmu hendikepu pristupujú s veľkým nadhľadom a humorom, čo je pre nás, vidiacich spolutvorcov, veľmi oslobodzujúce. Postava Snowball, ktorú stvárňuje Zuzana Hrebičíková, v jednej chvíli napríklad nadáva ostatným prasatám do „bezočivých svíň“. S týmto fórom prišla samotná Zuzka. Nielen na mňa, ale určite aj na ostatných divákov, ktorí sa možno boja zabaviť sa na účet zrakovo postihnutých, pôsobí takéto niečo veľmi katarzne.“ Určité odkazy na to „zrakové“ v hre teda sú, ale naozaj decentné.
Slabozrakí herci boli pre režiséra na začiatku neznámou veličinou. „Nevedel som, do akej miery sa budú vedieť pohybovať po javisku, či predstavenie budem musieť poňať statickejšie. Napríklad, že by slabozrakí po celý čas len sedeli a pohybovú zložku by celú zastrešili vidiaci študenti VŠMU, ktorí by nanajvýš v prípade potreby Zrakáčov po javisku vodili. Bol som prekvapený, ako rýchlo a bez zaváhania boli Zrakáči ochotní pristúpiť na čokoľvek, čo som im navrhol. V zápale tvorby som priamo na skúškach spontánne prichádzal aj s vecami, ktoré by som doma pri premýšľaní asi zavrhol. Napríklad som chcel, aby sa zle vidiaca herečka Zuzka postavila na stoličku a z tohto vyvýšeného miesta predniesla svoj zanietený monológ. Toto by sa mohlo vyhodnotiť ako niečo nebezpečné. Očakával som, že v takýchto chvíľach ma budú brzdiť či cenzurovať. To však nenastalo ani raz. Práve naopak, samotní Zrakáči prichádzali s rôznymi nápadmi na zdynamizovanie hry a prinášali do celého procesu veľkú činorodosť. Vo viacerých scénach boli práve oni dominantní v zmysle dynamiky pohybu.“
Zrakáči už majú za sebou niekoľko spoluprác s rôznymi režisérmi. Nezľakli sa ani spoločného účinkovania s profesionálnymi hercami v Slovenskom národnom divadle. Tentokrát sa na javisko dostali pre zmenu so študentami VŠMU. Ako sa podarilo zladiť dve skupiny s odlišnou divadelnou skúsenosťou? „Z VŠMU tam mám prevažne prvákov. Hoci ide nesporne o talentovaných ľudí, ich herecká skúsenosť nie je až taká veľká. Zrakáči majú popri talente a skúsenostiach aj obrovskú chuť tvoriť. Nemal som teda pri týchto dvoch skupinách pocit nejakého priepastného rozdielu.“
A ako sa Zrakáči s „nezrakáčmi“ dali do kopy ľudsky? Podľa režiséra to išlo úplne prirodzene. „Dramaturg Martin Krč urobil výbornú dramatizáciu postavenú na irónii, nadsadení a humore. Hľadali sme teda hercov, ktorí tento rozmer v sebe majú. Martin Krč so Zrakáčmi už spolupracoval na inscenácii Čaj u pána senátora, takže ich poznal a už pri písaní textov ich mal takpovediac na zreteli. Študentov VŠMU sme dopĺňali neskôr podľa toho, aby sa vedeli naladiť na vlnu Zrakáčov a myslím si, že sa to podarilo.“ Prvé stretnutia dvoch skupiniek Marek charakterizuje ako opatrné: „V rámci vzájomného oťukávania študenti zisťovali, čo si môžu dovoliť, v čom majú pomáhať, či ich snaha pomôcť nie je prehnaná, alebo naopak, ak nepomôžu, či to nebude vnímané ako ľahostajnosť a nezáujem. Táto fáza však netrvala dlho. Časom už nebol problém vtipkovať na zrakáčsku tému, samozrejme s vedomím hraníc.“
Tieto divadelné skúšky Marka zastihli vo veľkom pracovnom vyťažení, pretože v tom čase písal diplomovú prácu, začínal s moderovaním v Rádiu Devín a mal aj iné povinnosti. Popri tom všetkom prácu s vidiacimi a nevidiacimi hercami vnímal podľa jeho vlastných slov ako oddych.
Boli sme zvedaví aj na to, či musel vzhľadom na prítomnosť Zrakáčov nejako krotiť svoj režisérsky rozlet, niečo prispôsobovať, upravovať, zjednodušovať. Na nič také si nespomenul a tak sme prešli rovno k práci so zrakovo znevýhodnenými hercami. „V súkromí aj pri režírovaní veľa gestikulujem. S týmto som pri Zrakáčoch najprv trochu bojoval. Samého ma prekvapovalo, ako veľmi sa spolieham na to, čo všetko hercom ukazujem gestom či mimikou. Namiesto toho som teraz musel nájsť tie správne slová, aby som im vysvetlil, čo chcem. Skúšky sa odohrávali v tmavom priestore, kde bola viditeľnosť na väčšie vzdialenosti obmedzená. Ak som teda povedal, aby slabozraký herec prešiel tam k tomu stolíku a ono sa to nestalo, rýchlo som prišiel na to, čo treba zmeniť v režisérskych pokynoch. Rovnako, ak som chcel herca v rámci mizanscény niekam dostať, musel som to urobiť tak, aby si neublížil.“
Aj v bežnom živote s nevidiacim či slabozrakým človekom treba dávať pozor na to, kde čo uložíme. Javisko, ktoré v zmenšenej mierke život reprezentuje, môže byť takisto plné nástrah. „V tomto predstavení sa veľa pracovalo s jablkami. Bola to úroda, ktorú zvieratá v hre zbierajú, potom im ju prasatá berú a nechávajú si ju len pre seba. Jablká, ktoré sú v tejto hre symbolom majetku a postavenia, sa v priebehu deja kotúľajú po priestore. Padajú z výšky a často nie je úplne jasné, kde sa ocitnú. Bolo teda treba myslieť na ich uloženie, aby padali aspoň približne tam, kam chceme, lebo sme vedeli, že o výstup neskôr herec či herečka prechádza priestorom a jablko je také malé, že si ho nemusí všimnúť.“ Skúšobný proces sa napokon zaobišiel bez pracovného úrazu. Pre nevidiacich divákov dodajme, že výrazným scénickým prvkom sú v Zvieracej farme aj klietky rôznych veľkostí, s ktorými sa podľa potreby manipuluje. Klietky sú symbolom útlaku privilegovaných prasiat voči ostatným zvieratám.
Stereotypná a asi nesprávna predstava laikov je, že režisér má na hercov kričať, vzrušene pobehovať, žiadať od nich nemožné. Bol Marek na slabšie vidiacich kolegov podvedome jemnejší? „V priebehu skúšania som od Zrakáčov dostal spätnú väzbu, že som na nich lepší, lebo zohľadňujem ich hendikep. Ja sám som takýto pocit nemal. Ani pri vidiacich hercoch nezastávam názor, že režisér má byť zlý a despotický. Poznám to aj z opačnej strany ako herec. Keď je prostredie príjemné, cítim sa byť najkreatívnejší a dokážem sa najlepšie otvoriť.“
Hra mala svoju premiéru 19. júna v komornom priestore štúdia Kaplnka divadla Lab patriaceho pod VŠMU. V premiérový deň sa hľadisko s kapacitou päťdesiat miest naplnilo hneď dvakrát. Ohlasy boli podľa režiséra Marka Luptáka prevažne pozitívne. Režisérovi vraj po premiére niekoľkí diváci povedali: „Nebyť hrubých dioptrických okuliarov, ani by sme si nevšimli, že traja herci sú zrakovo znevýhodnení.“ Divadelníci v súčasnosti hľadajú možnosti, ako hru uvádzať čo najviac. Podľa režiséra je vhodná napríklad aj pre školy na doplnkové vzdelávanie. Marek Lupták hovorí, že ak by mal so Zrakáčmi pripraviť nejaký nový titul, čomu sa mimochodom vôbec nebráni, výber vhodnej hry by mu už určite netrval tak dlho ako pri Zvieracej farme, pretože to nie je v ničom iné ako pri hercoch, ktorí nemajú zrakové znevýhodnenie. „Pri našej ďalšej spolupráci by som si už určite nekládol otázku, čo mám robiť so zrakovo postihnutými hercami, ale pozeral by som sa na to, kto sú tí ľudia, aké sú to osobnosti a čo vedia tým postavám priniesť. A toto je už prístup, ktorý sa aplikuje v divadle všeobecne,“ uzatvára mladý režisér Marek Lupták, ktorý sa nebál vykročiť do neznáma, alebo ak chcete naslepo, a ono to vyšlo.
Aktuálne informácie o reprízach hry Zvieracia farma nájdete na Facebook stránke divadla Zrakáč.
Red.