Na predstavu, že sa s vozíkom dostaneme do viacerých múzeí a galérií, alebo že ako nevidiaci sa môžeme dotýkať väčšieho počtu vystavených predmetov, si zvykáme stále ľahšie. Ukazuje sa to aj na konferencii Múzeá a galérie ako súčasť sprístupňovania kultúry, ktorej siedmy ročník koncom októbra hostila tentokrát Galéria Mesta Bratislavy za podpory Ministerstva kultúry SR. Jej organizátorom a moderátorom je už tradične Jozef Balužinský, ktorého poznáme ako niekdajšieho pracovníka múzea na hrade v Starej Ľubovni, neskôr bol aktívny v mestskom múzeu v Dubnici nad Váhom. Konferencia o prístupnosti “cestovala“ spolu s ním až sa dostala na západ Slovenska.
Na konferencii sa stretli pracovníci múzeí a galérií zo Slovenska, Česka, Poľska, Maďarska a USA s predstaviteľmi tých, pre ktorých sú aktivity na zlepšenie prístupnosti určené.
Ak hovoríme o otváraní sa kultúrnych zariadení pre ľudí so zrakovým postihnutím, spomínajú sa väčšinou vodiace línie, popisy v Braillovom písme či hmatateľné trojrozmerné exponáty. Podľa Jána Podolinského z Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska je však z pohľadu návštevníka so zrakovým postihnutím nemenej dôležité aj to, ako sa v týchto inštitúciách cíti a aké informácie počas prehliadky i mimo nej dostane. „Snažíte sa dosiahnuť čo najlepší efekt inštaláciou, výberom priestorov, umiestnením exponátov, ich osvetlením. Ak však návštevníkom poskytnete len niektoré informácie, účinok nie je stopercentný. Neraz sa mi stáva, že po návšteve takýchto prehliadok som na jednej strane veľmi rád, že bola vynaložená veľká snaha o sprístupnenie, no na druhej strane, ak tá informácia nie je komplexná, tak celkový dojem je rozpačitý,“ povedal Ján Podolinský a prítomných vyzval, aby si zatvorili oči a skúsili si predstaviť, ako vyzerá obraz podľa jeho opisu. Jeden opis bol veľmi všeobecný a abstraktný, druhý konkrétny. Účastníci sa tak názorne dozvedeli, ako treba približovať realitu ľuďom so zrakovým postihnutím a čo to znamená informačná debarierizácia.
Priamo na tejto konferencii sa neraz stretnú subjekty, ktoré neskôr nadviažu spoluprácu. Takto sa spojila Fakulta architektúry a dizajnu STU s Múzeom školstva a pedagogiky. Múzeum chcelo upraviť svoje vonkajšie priestory podľa zásad univerzálneho navrhovania a na fakulte boli zas odborníci, ktorí predstavy múzea dokázali zrealizovať. Do navrhovania opatrení, ktoré nesegregujú ale naopak pomôžu všetkým, zapojili študentov. Tí medzi sebou súťažili a vďaka podpore miestnej samosprávy mohli byť aj odmenení. Takto časom pri vstupe do múzea dočiahnu na zvonček aj ľudia na vozíku, bude tam inkluzívna oddychová zóna vrátane kaviarenského posedenia a na finančne náročnejšie veci, ako napr. výťah, sa aspoň pripravia podmienky.
Aj tie najviac inkluzívne kultúrne zariadenia majú svoje limity. Do bariérových priestorov Múzea špeciálneho školstva v Levoči sa napríklad človek s pohybovým obmedzením nedostane. Inak vás tam čaká množstvo interaktívnych zážitkov, poznatkov a hier. Na rozdiel od iných múzeí, kde je možnosť dotýkať sa exponátov obmedzená, v tomto múzeu sa práve na haptické vnímanie kladie veľký dôraz. Zbierkové predmety alebo ich repliky môžete hmatom spoznať s tenkými rukavicami a nevidiaci návštevník nemusí mať ani tie. Pridanou hodnotou akejkoľvek sprístupnenej výstavy či expozície je lektor, ktorý ponúkne sprievodné slovo, vysvetlenie a odpovie na otázky. V Múzeu špeciálneho školstva sa vraj neraz stáva, že tieto dialógy sa s návštevníkmi predĺžia natoľko, až vonku už čaká nová skupina.
S inklúziou a debarierizáciou pracuje aj Bratislavské kultúrne a informačné stredisko, ktoré má v správe viacero priestorov a organizuje množstvo podujatí. Niektoré komentované prechádzky mestom prispôsobili potrebám ľudí so zrakovým, sluchovým či telesným postihnutím. Nedávnym príkladom zavádzania inkluzívnych prvkov sú bratislavské prívetivé vianočné trhy. Pokiaľ ide o nepočujúcich účastníkov, trasy komentovaných prechádzok ostali zachované. Prispôsobila sa skôr slovná zásoba a použitá terminológia, aby sa dala pretlmočiť do slovenského posunkového jazyka. Podľa autoriek projektu Rande s mestom bolo najťažšou úlohou presvedčiť nepočujúcich Bratislavčanov, aby na takúto prehliadku vôbec prišli. Táto skupina podľa nich nie je zvyknutá, že sa pre ňu niečo organizuje mimo vlastnej komunity. Potom však prichádzali niektorí opakovane. Prechádzkam predchádzalo školenie sprievodcov, ktorí sa aj vďaka pracovníkom Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska dozvedeli, ako s jednotlivými skupinami pracovať. Tu môžeme pripojiť aj skúsenosť nevidiacich z prechádzky po bratislavských lekárňach s dôrazom na novootvorenú historickú lekáreň Salvátor. Pán sprievodca mal pripravené množstvo byliniek, ktoré kedysi v lekárni rozvoniavali. Okrem toho si mohli hmatom prezrieť zariadenie lekárne. Výklad bol názorný, hlas zrozumiteľný a tempo chôdze primerané možnostiam najpomalšieho účastníka.
Podobne bolo výzvou pripraviť prechádzky pre ľudí s telesným postihnutím. Popri bezbariérových trasách či nutnej blízkosti prístupnej toalety sledovali organizátori v tomto prípade citlivejšie i počasie. Zásada, že prechádzky sa konajú, či je slnko alebo dážď, sa totiž pri ľuďoch na vozíku dodržať nedá. Zaujímavosťou je, že od roku 2023 sa súčasťou vzdelávania nových sprievodcov stali prednášky inkluzívneho turizmu, sprevádzania a komunikácie s jednotlivými skupinami znevýhodnených ľudí. Ostatný ročník absolventov – znalcov Bratislavy teda už je zasvätený.
Osobitnou a finančne i časovo náročnou kapitolou je umelecké tlmočenie do slovenského posunkového jazyka. Takto bol nepočujúcim divákom sprostredkovaný napríklad vianočný koncert skupiny Hex v roku 2022. Na tento koncert sa pripravovalo desať tlmočníkov až šesť týždňov. Skladby sa museli učiť naspamäť. Kým v niektorých krajinách je takéto tlmočenie štandardom, u nás zatiaľ vystupuje do popredia najmä to, že je neraz až desaťkrát drahšie v porovnaní s celým predstavením. Napriek tomu by koncert Hexu nemal byť posledný takto sprístupnený a to aj vzhľadom na veľmi pozitívnu spätnú väzbu. Pri menších finančných možnostiach sa inkluzívnosť dá zabezpečiť aj inak, napríklad do dramaturgie zaradiť pohybové divadlo, ktoré môžu vnímať aj ľudia so sluchovým postihnutím. Tam sa zase mimo hry ocitajú nevidiaci, no každé podujatie nemôže byť stopercentne sprístupnené všetkým. Pokiaľ ide o malé zásahy s veľkým zmyslom, môžeme spomenúť gastrozónu na Bratislavských mestských dňoch. Namiesto klasických stolov tam bol veľký, komunitný, ku ktorému sa dostali aj ľudia na vozíkoch. Novým bezbariérovým priestorom sa stalo zrekonštruované Námestie slobody v Bratislave.
O otváranie sa rôznym skupinám návštevníkov sa snaží aj Slovenská národná galéria. Niektoré jej aktivity sme v Mostoch inklúzie už rozoberali. Za zmienku stoja ich haptické hovoriace reliéfy pre nevidiacich a slabozrakých ale taktiež snaha, aby galériu mohli plnohodnotne navštevovať ľudia aj individuálne, nie iba organizované skupiny.
Zakladateľ centra kultúry Myslím Michal Hefty navštevuje kultúrne zariadenia od detstva, hoci je nepočujúci a s bariérami sa v múzeách a galériách stretával na každom kroku. Vo svojom príspevku popísal možnosti sprístupnenia pre nepočujúcich. Každá z foriem má svoje výhody a nevýhody. Ak by vás táto problematika zaujímala bližšie, Michalov príspevok zo záznamu konferencie dávame do pozornosti, pretože bol plný konkrétnych informácií, postrehov a odporúčaní. Pozor si treba dávať napríklad na malé miestnosti, v ktorých tlmočník nemá dostatočný priestor na posunkovanie, alebo na osvetlenie, pretože v tmavých múzejných miestnostiach sa posunkovanie vníma ťažko.
Z príspevkov poľských múzejníkov zarezonovala v publiku najmä informácia, že u nášho severného suseda bol v roku 2019 prijatý zákon o prístupnosti. Podľa neho je povinnosťou všetkých verejných inštitúcií zaviesť prístupnosť pre ľudí s osobitnými potrebami. Každá inštitúcia má koordinátora, ktorý dbá na uplatňovanie tohto zákona.
Umenie prezentovať umenie. Asi tak by sa dal nazvať príspevok autoriek prichádzajúcich z Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Tie účastníkom priblížili, ako sprístupniť webovú stránku kultúrneho zariadenia, cez aké kanály je možné osloviť nevidiacich a slabozrakých, ale pripomenuli aj základné zásady komunikácie s nevidiacimi ako napr. nerozprávať sa s nimi cez asistenta, slobodne používať výrazy súvisiace s vizuálnym vnímaním a podobne. A nezabudnime: Nedať nevidiacemu v múzeu niečo ohmatať je, akoby ste tam vidiaceho pustili so zaviazanými očami. Okrem toho sa stále sprístupňujú jednotlivé výstavy či expozície, nie však inštitúcie ako také.
Múzejníci sa na mnohých miestach úprimne snažia o otvorený a inkluzívny prístup, veľakrát však na veci prichádzajú za pochodu. Napríklad v dubnickom mestskom múzeu až pri návštevníkovi s elektrickým vozíkom zistili, že tento je niekoľkonásobne ťažší ako mechanický. Komunikácia a poznatky z druhej strany barikády je teda nevyhnutná.
Na konferencii vystúpila aj Anna Pivková, ktorá sa na bratislavskom magistráte zameriava na systémovú podporu prístupnosti, ale aj na realizáciu konkrétnych projektov. Metropolitný inštitút Bratislavy priebežne vypracováva tzv. manuál verejných priestorov, ktorý stanovuje, ako majú vyzerať prvky verejného priestoru – chodníky, zastávky MHD či lavičky, aby boli inkluzívne. Začali sa organizovať participatívne prechádzky, na ktoré prizývajú predstaviteľov skupín využívajúcich priestor, vrátane ľudí so znevýhodnením. V Bratislave je tiež snaha o vznik tzv. ucelených bezbariérových okruhov, čo sú vymedzené územia, kde sa nadväzuje na už existujúce bezbariérové prvky. Tie sa rozširujú a dopĺňajú novými.
Tím organizátora konferencie Jozefa Balužinského postupne pracuje na monitorovaní prístupnosti po jednotlivých krajoch. Zatiaľ sú takto spracované prešovská, košická, žilinská a banskobystrická župa, pričom na trenčianskej sa pracuje. Výsledky tohto veľkého prieskumu sa budú postupne dostávať na internet. Ľudia si tak budú môcť na jednom mieste nájsť informácie o prístupných inštitúciách a nebudú sa musieť spoliehať na čiastkové informácie na stránkach kultúrnych zariadení.
Jozef Balužinský zdôrazňuje vzájomnú inšpiráciu účastníkov konferencie a uvádza konkrétne príklady. Navyše, múzeá a galérie aj vďaka poznatkom z týchto stretnutí postupne nabiehajú na správne spôsoby ako postupovať. Podľa Balužinského sa objavuje stále menej dobrodruhov, živelných sprístupňovačov a takzvaných výkrikov do tmy. Naopak, už sa učíme, aké sú štandardy, kde nájdeme potrebné informácie a ako sa veci robia správne. Tu je podľa neho dôležité – a čoraz častejšie sa to aj deje – aby múzeá oslovovali odborníkov už v prípravnej fáze projektov a nie až na poslednú chvíľu, keď im napadne, že by mohli urobiť aj niečo pre sprístupnenie.
Príspevky z medzinárodnej konferencie Múzeá a galérie ako súčasť sprístupňovania kultúry si v plnom znení môžete pozrieť na YouTube kanáli Galérie Mesta Bratislavy:
- Múzeá a galérie ako súčasť sprístupňovania kultúry – Pondelok 23.10.2023
- Múzeá a galérie ako súčasť sprístupňovania kultúry – Streda 25.10.2023
Red.