Dva štvorčlenné tímy, celkovo 16 žulových kameňov s pripevnenou plastovou rukoväťou a váhou takmer 20 kilogramov, špeciálne upravená ľadová plocha s niekoľkými dráhami, zápas rozdelený do ôsmich endov. Čo je ale hlavné, Slováci na krásnych miestach, dokonca obťažkaní medailami zo svetových turnajov i zimných paralympijských hier.
Nevedno komu ako prvému skrsla v hlave myšlienka vybrať sa s priateľmi na zamrznuté jazero a pozabávať sa uvoľňovaním obyčajných poľných kameňov. Isté však je, že to bolo v Škótsku, že najstarší nájdený curlingový kameň datovali historici rokom 1511, že na latinsky písané listiny sa informácie o tomto kolektívnom športe prekĺzali už v roku 1540 a rok 1565 sa skvie na obraze holandského maliara Pietra Bruegela st. s názvom Lovci v snehu, ktorý zobrazuje skupinku ľudí hrajúcich čosi veľmi pripomínajúce curling.
Prvé pravidlá ako aj curlingové kluby boli, pochopiteľne, vytvorené v Škótsku. V priebehu 19. storočia si hru ako časť svojej národnej identity priniesli škótski vysťahovalci do Kanady, USA, Švédska, Švajčiarska, Nórska a na Nový Zéland. Celosvetového zastrešenia sa však curling dočkal až v roku 1966, kedy bola založená International Curling Federation (v roku 1991 premenovaná na World Curling Federation). Na programe zimných olympijských hier sa curling po prvýkrát objavil už v rokoch 1924 a 1928, od roku 1998 (ZOH v japonskom Nagane) je oficiálnym olympijským športom.
„Áno, curling na vozíku je o čosi mladší,“ dal mi za pravdu skip (kapitán) nášho reprezentačného tímu Radoslav Ďuriš, bývalý parastolný tenista (v skupine postihnutia TT3) a majster Slovenska v biliarde. „Prvýkrát ho diváci mohli sledovať na Svetovom pohári v roku 2000 vo švajčiarskej Crans – Montane, do programu hier bol oficiálne zaradený na IX. ZPH v roku 2006 v Turíne,“ vraciame sa spolu do minulosti. „Slovenský tím sa začal formovať v roku 2007, a to vďaka dvom aktívnym a mimoriadne úspešným hráčom, Františkovi Pitoňákovi a Milanovi Kališovi. Mňa oslovil Milan Kališ a zoznámil ma s Františkom Pitoňákom, ktorý v tom čase organizoval náborový kemp, vraj, či by som si to nechcel vyskúšať. Slovo dalo slovo, pospytovali sme sa priateľov a známych, či by sa takisto nepridali, a vybrali sa za hranice, pretože curlingová hala u nás v tom čase ešte neexistovala. Pamätám sa, ako sme sa všetci pousmiali pri pohľade na plagát, ktorý pri tejto príležitosti vznikol. Hneď v prvých riadkoch na ňom totiž stálo: „Chceš hrať curling? Chceš byť reprezentantom? Chceš sa zúčastniť paralympijských hier?“. Boli to také motivačné otázky, ale po rokoch sa, aspoň pre mňa a niekoľko mojich spoluhráčov, všetky pretavili do reality,“ pokračuje Radoslav Ďuriš.
Verbovanie však chcelo čas (skupina ľudí so zdravotným postihnutím nie je početná, len určité percentá sa chcú venovať športu, len zlomok z oných percent sa rozhodne pre takmer neznámu disciplínu) a tréningy s prekonávaním stoviek kilometrov (najbližšie špecializované haly boli v tom čase v Maďarsku a Českej republike). Metodika sa skladala postupne – z vlastných bohatých skúseností trénerov a odpozeranej techniky súperov.
V šatni a na ľade
Paracurling je určený pre ľudí s postihnutím dolnej časti tela (s obmedzenou pohyblivosťou nôh, poškodením chrbtice, miechy, obmedzení v dôsledku sklerózy multiplex a s amputáciami), ktorí na každodennú mobilitu potrebujú invalidný vozík. Vhodné sú všetky typy, žiadne mimoriadne požiadavky nie sú kladené ani na veľkosť, ani na ich váhu či pneumatiky. Vzhľadom na to, že curling nie je dynamickým športom, nie je nutné, aby boli hráči pripútaní. Curling na vozíku sa riadi pravidlami Svetovej curlingovej federácie (WCF). Jedinou výraznou odchýlkou je, že hráči nemajú metličky na zametanie povrchu dráhy, ani špeciálnu obuv s hladkou podrážkou a na odhodenie kameňov využívajú tzv. extender.
„V curlingu stoja proti sebe dve štvorčlenné družstvá. Zámerne nehovorím „mužstvá“, pretože pravidlá vyžadujú zmiešané tímy. Je jedno, v akom pomere, ale zastúpenie oboch pohlaví je podmienkou,“ vysvetľuje Radoslav Ďuriš. „Každý hráč má 2 kamene (bývajú žlté a modré alebo žlté a červené) a ich úlohou je odhodiť ich do cieľového kruhu na opačnom konci približne 40 metrov dlhej dráhy, teda priblížiť svoj kameň čo možno najbližšie k stredu kruhov a pritom bližšie ako sú umiestnené kamene protivníka. Za každý kameň, ktorý je v cieľových kruhoch bližšie stredu ako je k stredu najbližší kameň súpera, získava tím 1 bod. Ľadová plocha musí byť úplne rovná a pokrytá drobnými kvapôčkami ľadu, aby mal povrch správny odpor a aby sa kamene kĺzali primeranou rýchlosťou. Zápas pozostáva z ôsmich uzatvorených úsekov hry, tzv. endov, ktoré skončia po odhodení všetkých šestnástich kameňov a spočítaní bodov. V hlave musíte mať dva, možno tri ťahy, predpokladať, ako sa zachová súper a ako na to budete reagovať. Náročné je to na stratégiu, preto sa o curlingu hovorí aj ako o šachoch na ľade. Fyzicky je to o tom, aby človek dostal do ruky pohyb, silu, ktorú musí vyvinúť na poslanie kameň tam, kam ho poslať chce.“
Curling na vozíku sa hrá už vo viac než dvadsiatich krajinách sveta, špičku tvoria Kanaďania, Číňania a severské krajiny. Vypozorovali ste počas majstrovstiev či paralympijských hier nejaké, povedzme, národné špecifiká v stratégii?
„Nie, to povedať nemôžem. V curlingu si môžete niečo pripraviť, ale vždy odpovedáte na aktuálnu situáciu, na to, čo zahrá súper. Áno, Číňania zvyknú kričať, povzbudzovať kameň, ktorý si už kryštálikmi ľadu razí cestu. Ale tak curling bol označovaný ako Roarin Game (hlučná hra), a to kvôli zvuku žulového kameňa, pohybujúceho sa po ľade, možno odtiaľ vietor fúka,“ hovorí s úsmevom kapitán našej reprezentácie. „Žiadne iné družstvo ale takto nečaruje, ani nič iné, typické pre niektorý zo štátov mi nenapadá.“
Úsmev sa z tváre Radoslava Ďuriša nevytráca ani pri mojej otázke o bez/bariérovosti majstrovstiev, paralympiád, ale aj zahraničia vo všeobecnosti.
„Na vrcholových športových podujatiach si organizátori nemôžu dovoliť žiaden prešľap. To by bola medzinárodná blamáž a to nikto nebude riskovať. Zakaždým majú skvelý tím, k dispozícii máme obrovské množstvo dobrovoľníkov, ktorí urobia všetko, čo nám vidia na očiach. Pokiaľ ide o spoznávanie krajín, na ktoré sa pýtate, pravda je taká, že spoznáme letisko, hotel a športovú halu, príp. zimný štadión. Niekedy hráme aj dva zápasy denne, ak zídeme z ľadu, relaxujeme. A ak náhodou skončíme v základnej skupine, máme možnosť sledovať štvrťfinálové a semifinálové zápasy iných tímov. Čas na prehliadky miest a krajiny veľmi nemáme. Neraz sme totiž od bežného života dosť ďaleko. Napríklad vo Fínsku bývame v nádhernom športovom komplexe v horách, zhruba 60 kilometrov od Helsínk. Ale spomínam si, že práve Fíni nás raz na prehliadku mesta vzali, vtedy sme vypadli zo základnej skupiny, tak nám výlet ponúkli. Ale pravidlom to rozhodne nie je.“
Slovenský paralympijský výbor urobil v oblasti propagácie veľký kus práce. Intenzívne spolupracuje s viacerými televíznymi i rozhlasovými stanicami, ktoré vysielajú priame prenosy z rôznych športových podujatí. Pritiahlo to ku curlingu nové tváre?
„Zopár ľudí pribudlo, ale naďalej je nás veľmi málo. Možno desať? Trinásť? Horko-ťažko poskladáme jeden reprezentačný tím. Ale ani v iných krajinách nie je situácia ružová – Česi majú 2, možno 3 tímy, v Kanade je ich 5 alebo 6, v USA 2. U nás curling stále patrí medzi… nechcem povedať okrajové, skôr netradičné športy. Ľudia sa s curlingom oboznamujú len pomaly. Mnohých podľa mňa odrádza aj jeho nedostupnosť – handbike si dokážete zabezpečiť pomerne jednoducho, o pingpongovom stole ani nehovorím, curlingovú halu máme na Slovensku len jednu, takže či ste z Košíc, Popradu alebo zo Zvolena, musíte merať cestu do bratislavského Ružinova a okrem nákladov na cestovanie je tu hotel, prenájom ľadu… Slovenský paralympijský výbor a Slovenský zväz telesne postihnutých športovcov poskytuje určitú podporu, ale tá sa odvíja od dosiahnutých výsledkov, takže prvotné nadšenie treba istý čas rozhodne financovať z vlastného vrecka. A tréningy prebiehajú raz za týždeň – raz za dva týždne, od piatka do nedele, pred súťažami a vrcholovými športovými podujatiami sa zintenzívnia, takže to skutočne nie je len tak.“
Späť do aktívneho života
Radoslav Ďuriš je jedným z motivátorov národného projektu s názvom Sme si rovní, ktorý sa pod hlavičkou Slovenského paralympijského výboru realizuje od roku 2020 vďaka podpore z Európskeho sociálneho fondu a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Operačného programu Ľudské zdroje. Hlavnou myšlienkou tejto iniciatívy je sprevádzať ľudí, ktorí sa ocitli na začiatku novej etapy a musia sa naučiť žiť so zdravotným postihnutím. Ide o odovzdávanie vlastných skúseností tých, ktorí si vyrovnávaním sa s postihnutím, stratou istôt, zamestnania a ľútostivými reakciami okolia už prešli. Motivátori sú združení v celkovo piatich centrách po celom Slovensku, a to v Piešťanoch, Žiline, Kováčovej, Košiciach a v Prešove. Služby sú však poskytované terénnou formou, nie je preto potrebné nikam dochádzať.
„Na začiatku sme absolvovali viacero školení, ktoré viedli psychológovia, mentálni kouči, ale aj sociálni pracovníci, pretože poskytujeme sociálnu rehabilitáciu i sociálne poradenstvo,“ objasňuje Radoslav Ďuriš. „S každým klientom podpíšeme zmluvu o spolupráci a stanovíme si konkrétny cieľ. Môže to byť nadobudnutie nejakej zručnosti (napr. naučiť sa pracovať so špeciálne upraveným počítačom či softvérom), výber a kúpa kompenzačnej pomôcky, získanie novej práce. Pravdaže, časť našej agendy smeruje aj k športu, ale nie je to jediná téma, ktorej sa venujeme. Ak má niekto záujem športovať, našou úlohou je pomôcť klientovi zorientovať sa v tom, aké má možnosti, čo by bolo pre neho vzhľadom na zdravotný stav a fyzické limity vhodné, môžeme mu odporučiť kluby v blízkosti jeho bydliska, sprostredkovať kontakty na trénerov či iných hráčov.“
Motivátori poskytujú tieto služby bezplatne, stačí prejaviť záujem a prihlásiť sa na internetovej stránke Sme si rovní. Formálne nie je spoločne strávený čas ohraničený, ani druhy či stupne zdravotného postihnutia nie sú vymedzené – zapojiť sa môže ktokoľvek a z ktoréhokoľvek kraja Slovenska. V súčasnosti pôsobí na našom území niekoľko desiatok motivátorov, v priebehu trvania projektu pomohli už takmer 1200 klientom.
Dušana Blašková